Rozmaznané deti Bruselu
Slovensko sa vo vzťahu k Únii riadi princípom „čo je vaše, to je naše, a čo je naše, do toho vás nič“.
Viac ako 80 percent peňazí na verejné investície na Slovensku prichádza z Európskej únie, počuť v reklame na eurofondy vysielanej v tunajších médiách. V skutočnosti bude toto číslo ešte vyššie a v niektorých oblastiach to bude blízko sto percentám.
To znamená, že prakticky všetko, čo sa u nás postaví alebo len zrekonštruuje a modernizuje, a nie je to zahraničná automobilka, zaplatil Brusel. Od gýčovitej fontány a nezmyselne drahých lavičiek na námestí v Dolných Popukanciach po nové kanalizácie, diaľnice, mosty, školy či vlakové súpravy.
Príjmy slovenského štátu a samospráv stačia v podstate len na ich vlastnú prevádzku. Ak by neboli peniaze z Únie, skoro nič nové by tu vo verejnej sfére nevznikalo a nebolo opravené. Alebo by sme museli tie peniaze vziať inde, kde by väčšine obyvateľov veľmi chýbali.
V tomto prípade neplatí dokonca ani to, že peniaze Bruselu sú tiež len našimi peniazmi, takže o nič nejde – naše investície zaplatia najmä daňoví poplatníci bohatších krajín. Zašlo to tak ďaleko, že nás sám Brusel varuje, aké nebezpečné je byť od neho takí závislí, a tlačí, aby sme do seba investovali aj z vlastného.
Väčšina obyvateľov a politikov Slovenska však považuje tento stav za úplne normálny, spravodlivý a najmä za raz a navždy daný a nezmeniteľný. Podobne to funguje v ostatných postkomunistických členských krajinách.
Únia je pre nás len hlboké koryto alebo ešte lepšie štedrý bankomat, z ktorého si môžeme podľa potreby vyberať peniaze a utrácať/rozkrádať ich, ako chceme. EÚ má povinnosť nám pomáhať, kým my voči nej a ostatným členským krajinám žiadne povinnosti ani záväzky nemáme.
Je to, samozrejme, príjemné a pohodlné bytie až dovtedy, kým neprídu ťažkosti a kým nám niekto nezačne pripomínať, že takto jednostranne tento vzťah a celá európska integrácia nefunguje. Potom reagujeme ako rozmaznané decká, trucujeme a tvárime sa, že my tú Európsku úniu ani nepotrebujeme. Čo si to tá Únia dovoľuje? Máme s ňou len problémy.
To sa podľa prieskumov deje práve teraz, keď sme hlboko urazení, že od nás Brusel chce, aby sme tiež prispeli k riešeniu utečeneckej krízy. Zrazu tu prudko rastie podiel spravodlivo rozhorčených euroskeptikov. Môžeme si to, samozrejme, dovoliť i preto, lebo mnohí nevieme, ako sme od Únie v skutočnosti závislí. Nové diaľnice a mosty neotvárajú bruselskí úradníci, ale naši vládni politici, a tvária sa pritom, že vznikli len a výhradne ich zásluhou.
Iní vrátane spomenutých politikov to robia s hlbokým presvedčením, že nám ti peniaze musia dať tak či tak, nech budeme vyvádzať čokoľvek. Takže vlastne nič neriskujeme, môžeme aj naďalej pokojne brať a sami nič nedávať.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
