Sedel som v klube a bolo mi mdlo
Sedel som 1. apríla večer v klube TU (Stará Turá) a bolo mi mdlo.
Začalo sa to krátkym študentským filmom Sáry Prokopovej o zlomenej čeľusti mladého muzikanta Adama z kapely Berlin Manson, ktorému predstaviteľ miestnej moci malého slovenského mestečka zlomil sánku, pretože pred koncertom vytiahol dúhovú zástavu. Vo filme boli strihy verejných kázní predstaviteľov kléru o „ideológii smrti“ ľudí z LGBTI+ komunity.
Program v klube pokračoval vystúpením piatich mladých ľudí, ktorí rozprávali – zrejme prvý raz – o svojej každodennosti. Každodennosti ľudí v kúte, pod neustálou paľbou pre čosi, o čo sa prírode neprosili. Pre potrebu žiť a milovať tak, ako im bolo súdené „vyššou mocou“. Inteligentné, krásne, trpiace ľudské bytosti. Bolo mi nanič. Nanič zo seba a z nás, ktorí chodíme okolo tejto najmenšej z menšín akoby nič. Však oni beztak vymrú, takže o čo ide, hejže?
Pred akciou som zašiel na obnovený miestny židovský cintorín – dielo dobrovoľníkov. Cestou som videl tretí raz vyvesenú dúhovú zástavu na jednom z posledných pôvodných domov v mestečku, kde pred časom žila komunita vyhubená a vyhnaná pre svoju inakosť.
