O potrebe nového slovenského nacionalizmu

Autor je právnik a politológ

Na prvý pohľad znie požiadavka na vytvorenie novej podoby slovenského národného cítenia absurdne. Kolektívnu identitu každého národa považujeme intuitívne za danú niekedy v minulosti a nepredpokladáme, že sa môže výrazne meniť. Nie je to však pravda.

V Európe poznáme viacero národov, ktoré dokázali redefinovať svoju kolektívnu identitu a predstavu o sebe samých. Dobrým príkladom je Nemecko, ktoré sa z militaristickej imperiálnej mocnosti transformovalo na demokratický mierový národ.

Taktiež Rakúsko, ktoré vlastne žiadnu poriadnu identitu nemalo a zmietalo sa medzi nostalgiou za starým mocnárstvom a príklonom k Nemecku, a predsa si ju dokázalo medzi rokmi 1955 – 1975 vytvoriť.

Staré a hrdé koloniálne impériá ako Španielsko, Portugalsko, Francúzsko, Holandsko, kde sa udalosti v africkom a americkom vnútrozemí stáročia pretriasali ako domáce záležitosti, sa zmenili na moderné postimperiálne demokracie a súčasti európskej regionálnej integrácie (s občasnými záchvevmi veľmocenského sentimentu, pravda).

Poliaci taktiež zmenili predstavu o sebe ako vedúcom národe veľkého multietnického východoeurópskeho súštátia s vládnucou aristokratickou vrstvou (ako to ešte hlásal Józef Piłsudski) a vybudovali stredne veľký a etnicky homogénny poľský národný štát.

Takže to ani v prípade Slovákov nie je nereálna úloha. Pravda, môžeme sa pýtať, prečo by sme mali podstupovať takýto proces.

Prečo potrebujeme moderný slovenský nacionalizmus

Odpoveď je pomerne jednoduchá. Aby sme sa udržali ako spoločenstvo, potrebujeme kolektívnu ideu, ktorú poskytuje práve moderný nacionalizmus s istou iracionálnou a emotívnou zložkou (rôzne „občianske“ koncepcie na to nestačia). O to viac, že v najbližšej dobe možno budeme čeliť niekoľkým výzvam, ktoré zvládneme len s mimoriadnym kolektívnym úsilím.

Predovšetkým potrebujeme prejsť ďalšou fázou modernizácie. Doterajšie modernizačné vlny v 20. – 21. storočí mali do veľkej miery charakter „prijímania modernizácie zvonku a pod vonkajším tlakom“: prvá ČSR zaviedla slovenské školstvo, slovenčinu ako verejný komunikačný jazyk a z Horného Uhorska vytvorila Slovensko. Komunistický režim industrializoval a urbanizoval krajinu. Naša extrémna snaha „dostať sa do EÚ a NATO“ a „nezaostať za Čechmi či Maďarmi“ bola pomysleným bičom, ktorý Slovensko v rokoch 1990 – 2004 zásadným spôsobom transformoval. Podobný účinok mal aj prílev zahraničného kapitálu v rokoch 1999 – 2010, ktorý spravil zo Slovenska automobilovú veľmoc a odstránil problém masovej nezamestnanosti.

Lenže nová vlna modernizácie bude mať iný charakter a bude musieť vychádzať viac z našej vnútornej transformácie. A to je prechod slovenskej ekonomiky na nové technológie, produkcie s vyššou pridanou hodnotou a pod., ktorý bude generovaný rozvojom vedy a školstva.

Tento proces nebude jednoduchý, lebo vyžaduje zmenu postoja k intelektuálnej práci, nadpriemerným, výnimočným a kreatívnym ľuďom, k imigrantom a k spolupráci na širokej medzinárodnej úrovni atď. Znamená to opustiť tradicionalizmus a izolacionizmus zdedený ešte zo staršej vývojovej fázy národa, keď slovenská spoločnosť bola vskutku prevažne agrárnou a vidieckou.

Ďalšou výzvou je ruská agresia voči Ukrajine, ktorá má tendenciu prerásť do rozsiahleho konfliktu vo východnej Európe a vlastne sa už stala zdrojom eskalujúcej konfrontácie medzi západnými demokratickými štátmi a Ruskom. Dostáva nás totiž do šialenej situácie s ťažkými dôsledkami pre našu vnútornú kohéziu a bezpečnosť. Sme členmi NATO a EÚ, chceme civilizačne patriť k západným demokraciám, no súčasne sa u nás prejavujú silné tendencie k vytváraniu akejsi väzby s Ruskom a k idealizovaniu si tejto krajiny.

Naša dlhodobá „proruská orientácia“ dosiahla také rozmery, že sa vlastne len veľmi ťažko hľadá nejaké dielo slovenskej literatúry, v ktorom by boli Rusi opísaní ako nepriatelia alebo negatívne postavy. Sami sme v sebe pestovali dve storočia syndróm podriadenosti voči Rusku. A tento syndróm sa nezriedka prezentuje takmer ako jeden zo základných definičných znakov slovenského národa.

V pokojných časoch by to bola taká zvláštna slovenská kuriozita, no v čase konfrontácie medzi západným spoločenstvom a Ruskom to okamžite spúšťa na Slovensku nebezpečný vnútorný rozpor s nepredvídateľnými, ba až katastrofickými dôsledkami.

Vysvetlenie zdanlivo absurdnej „slovenskej rusofílie“ má svoje historické korene. V čase formovania modernej slovenskej národnej identity bol tento proces silne poznačený predstavou o slovanskej vzájomnosti, pričom táto bolo orientovaná na očakávanie pomoci z Ruska ako dobovo najsilnejšej slovanskej krajiny. Otcovia-zakladatelia moderného slovenského národa: Kollár, Štúr, Hroboň, Vajanský boli hlavnými hlásateľmi tejto myšlienky, pričom reálne Rusko, akým skutočne bolo či je, ani nepoznali. Do Ruska projektovali svoje mystické predstavy a mesianistické rojčenia.

Do vienka rodiacej sa novodobej slovenskej identity tak vložili predstavu o silnom prepojení na Rusko. Niekedy sa nemožno zbaviť dojmu, že v ich predstavách sme mali húževnato bojovať za svoju svojstojnosť proti Maďarom či Čechom, aby sme ju nakoniec stratili vplynutím do nejakého ruského impéria. (Na druhej strane treba priznať, že takáto všeslovanská koncepcia mala v danej dobe aj svoje opodstatnenie – identifikácia s veľkým, hoc čiastočne mýtickým; byť celkom pod vedením mocného Ruska pomáhalo prekonať dobový hendikep Slovákov, ktorí sa nemohli oprieť o nejaký vlastný politický celok alebo slávnu minulosť.)

Prvotné riešenie tohto problému môže byť zdanlivo priamočiare – odvrhnúť slovenský nacionalizmus ako „záťaž z minulosti“ a budovať „občiansku spoločnosť“. Lenže tak to nefunguje. Bez silnej národnej identity nedokážeme fungovať ako národ a politický celok ani sa účinne brániť, najmä nie v ťažkých časoch.

Ak ju nebudeme v našich občanoch budovať, ale mládeži budeme vštepovať len nejaké univerzálne liberálno-demokratické predstavy, nemôžeme sa čudovať, že takto vychovaná mládež sa pozrie napravo-naľavo a húfne sa rozhodne zo Slovenska odísť a pripojiť sa k bohatším a úspešnejším spoločenstvám, kde ich s radosťou prijmú (vo vyspelých štátoch majú všade demografický problém vyvolaný poklesom pôrodnosti).

My však prichádzame o tú najdynamickejšiu a najperspektívnejšiu zložku spoločnosti, ktorá by mala byť motorom modernizácie a pokroku. Jej motivácia na Slovensku zostať a zápasiť za lepšie progresívnejšie Slovensko však môže byť za daných pomerov len nemateriálna a daná práve silnou kolektívnou identitou, teda nacionalizmom.

V duchu prísahy mladého Aténčana pri dosiahnutí dospelosti: „… prisahám, že zanechám moju otčinu väčšou a lepšou, než som ju zdedil.“ Potláčaním vlastenectva a národného cítenia vychovávame mládež, ktorá nechce bojovať, ale radšej utečie – čo je dosť zvláštny jav.

Samozrejme, môžeme pestovať ten slovenský nacionalizmus, ktorý máme, ale to znamená nakoniec sa vždy dostať k Vajanskému a Kollárovi a ich väzbám na Rusko.

Pokus o redefiníciu slovenskej národnej identity

Východisko je jedno, a to priznať si, že naša súčasná kolektívna národná identita už nezodpovedá našim súčasným potrebám a zmenenej situácii. Nielen preto, že jej takmer integrálnou súčasťou je väzba na mocnosť, od ktorej pre nás nič pozitívne nevzíde (ako ani nikdy nevzišlo, reálny pokrok sa vždy dosiahol prijímaním podnetov z vyspelejších západoeurópskych spoločností a spoluprácou so západnými demokraciami), ale tiež skutočnosť, že takáto forma kolektívnej slovenskej identity je vlastne antimodernizačná so sklonom ku konzervativizmu a k izolacionizmu. Riešením je preto redefinícia tejto slovenskej národnej identity. V úvode opísané príklady ukazujú, že to nie je vôbec nemožné, takýmto procesom predsa prešli viaceré národy.

Tento nový slovenský nacionalizmus (a pojmu nacionalizmus sa netreba báť, je to určitá predstava o kolektívnej identite, nie škaredé slovo) by mal byť predovšetkým viacej politickým než etnickým. Spojený viac s územím Slovenskej republiky a jej politickými inštitúciami, oprostený od úzko kmeňovej a jazykovej koncepcie národa. Viacej by preto mal do nového konceptu „slovenského politického národa“ či „politického národa Slovenskej republiky“ integrovať aj národnostné menšiny žijúce na Slovensku vrátane Maďarov, Rusínov, Rómov, Nemcov a pod. a ich historické tradície.

Taktiež redefinovať a oživiť kontakty so slovenskou diaspórou v zahraničí – nie však len tradičnými rurálnymi menšinami v Srbsku, Maďarsku, Chorvátsku či Rumunsku, ale aj s omnoho početnejšími modernými komunitami v Spojených štátoch, Česku, vo Veľkej Británii, v Kanade, Nemecku – teda v krajinách západnej demokracie, kam sa tradične Slováci sťahujú najviac, čo tiež o čomsi svedčí.

Dnes je napríklad len v USA asi 800-tisíc Slovákov. Ak by sme do úvahy vzali, že v roku 1980 sa k slovenskej identite hlásilo v USA až 1,5 milióna Američanov, tak nestranný pozorovateľ by to s pokojným svedomím mohol interpretovať tak, že slovenský národ žije vlastne v dvoch štátoch: Česko-Slovensku a USA. (Tento pohľad je pre nás zdanlivo šokujúci, ale plne sa uplatňuje v prípade Írov, Škótov, Židov, Poliakov, Kubáncov a pod.)

Asi je načase skončiť aj s našou idealizáciou vidieckeho života a s ustavičným hľadaním „dedinských koreňov“ slovenského národa, čo bola donedávna obľúbená téma slovenskej literatúry. Aj so snahou sústreďovať sa na najnižšie spoločenské vrstvy, ich trápenie a stratégiu prežitia.

Hlavnou úlohou je však oprostenie sa od koncepcie nejakej slovanskej vzájomnosti, ktorú väčšina ostatných ani nevyznáva. Jej stopy azda môžeme nájsť len v prípade Čechov, Slovincov, Srbov, Čiernohorcov, Macedóncov a Bulharov. V ruskom prípade rozhodne nejde o nejaký „rovnoprávny zväzok slovanských národov“, ale o víziu drastického podriadenia ostatných Slovanov ruskému impériu.

Slovanská vzájomnosť pre nás zohrávala významnú úlohu v 19. storočí, keď pocit príslušnosti k väčšiemu rusko-slovanskému celku mal kompenzovať absenciu vlastnej politickej jednotky a samostatnej historicko-politickej tradície (ako už bolo uvedené). Pre časť národa bola posilnená aj fixáciou na „Moskvu“, ktorá sa pestovala v čase socializmu (1948 – 89) a v radoch komunistického hnutia vlastne od roku 1921. Ani v súčasnosti sa nemožno zbaviť dojmu, že veľká časť Slovákov voči Rusku – cudzej veľmoci – pociťuje osobitnú mentálnu závislosť a nie je schopná sa od nej oprostiť a stále hľadí na Rusko zhypnotizovane ako myška na hada s vysvetlením, že „musíme vždy rešpektovať postoj Ruska“.

Táto mentálna väzba na Rusko sa síce v istom historickom období stala azda až integrálnou súčasťou slovenskej národnej identity, no dnes už pôsobí značne absurdne. Súčasné väzby Slovenskej republiky na zahraničných partnerov predsa nie sú definované nejakým mystickým duchovnom, pôvodom ani jazykom, ale reálnymi politickými, bezpečnostnými a ekonomickými záujmami, spoločnými hodnotami v politickej a ľudskoprávnej dimenzii, skutočnou kultúrnou tradíciou a spoluprácou v rámci Európskej únie a Severoatlantickej aliancie.

Uvažovanie o večnom prispôsobovaní sa Rusku je navyše neprimeraný postoj pre samostatný národ. Spojenectvá a partnerstvá si máme vyberať na základe nie nejakej jazykovej príbuznosti či večnej a priam poddanskej lojality, ale spomenutých reálnych záujmov – a tieto väzby potom rešpektovať, ale s vedomím, že nie sú večné a samozrejmé, ale sú výsledkom analýzy aktuálnych predstáv a možností.

Najlepším dôkazom, že vlastnú identitu stále definujeme aj pomocou vzťahu k Rusku, je skutočnosť, že v krízovej situácii sa práve na postoji k Rusku končia dlhoročné kamarátstva a do ťažkých rozporov sa dostala nielen slovenská politika, ale aj jednotlivé rodiny a spoločnosť.

Azda to súvisí aj s nadmernou interpretáciou takzvaného cyrilo-metodského dedičstva, ktorá vychádzala z pomerov 19. storočia a romantického videnia minulosti a koreňov národa. Úplne zbytočne nás ťahá do spolku s pravoslávnymi národmi, najmä so Srbmi, s Rusmi (pre ktoré má istý význam), pričom my sami sme predsa prevažne katolíci a protestanti. No a orientáciu „na východné centrá kresťanstva“ predsa odmietol už Svätopluk v 9. storočí a nasledujúcich tisíc rokov síce nebola cyrilo-metodská misia zabudnutá, ale bola vnímaná skôr ako historická kuriozita s obmedzeným významom pre dobovú slovenskú identitu. Oživená bola až v 19. storočí.

Druhým retardačným faktorom súčasnej slovenskej kolektívnej identity je sklon k izolacionizmu, posilnený aj normalizáciou v rokoch 1970 – 1988. Vedie k veľmi naivnej predstave, že v situácii medzinárodnej krízy sa my nejako stiahneme „do hôr“, prikrčíme sa, a pokiaľ sa nebudeme do ničoho miešať, všetko okolo nás prehrmí a nepoškodí nás. Takáto viera je však hodná malej okrajovej populácie stratenej kdesi v Karpatoch, za zahraničnú politiku ktorej zodpovedá Budín, Viedeň, Praha, nie však samostatného politického národa, ktorý je členom NATO, EÚ, OSN…

Súčasné globálne prepojenia, technické a komunikačné možnosti a naše väzby na partnerov niečo také neumožňujú, aj keby sme túžili po nejakej idylke v závetrí. Ba dokonca každý pokus o izolacionizmus, stiahnutie sa dovnútra či neangažovania sa v zahraničí, znamená pre nás hrozbu straty partnerov a spojencov a taktiež vonkajších podnetov na rozvoj.

V tejto súvislosti kuriózne pôsobí aj prezentovanie Slovenska v duchu folkloristických tradícií ľudového umenia, krojov, dreveníc a salašovej idylky, i keď sa už našťastie od tohto zvyku ustupuje. Jednak to už nezodpovedá realite (a zrejme ani nikdy nezodpovedalo) a taktiež nás prezentuje nie tak, ako by sme si priali – ako síce zaujímavé originálne etnikum, ale v podstate divochov. Takýto obraz slovenského národa je navyše umelý konštrukt, vytvorený romantickými básnikmi, neskôr ovplyvnený nemeckou „völkisch“ ideológiu a nakoniec kodifikovaný v čase socializmu do podoby „vzorového proletárskeho národa bedárov bez vyšších vrstiev“.

Takýto pohľad na nás samých by sme už dnes mali odvrhnúť, pretože nezodpovedá realite ani našim súčasným potrebám.

Slováci ako západný národ

Mali by sme sa pokúsiť vytvoriť nový koncept slovenského nacionalizmu a oslobodiť sa od úplne umelého odporu voči príslušnosti k Západu a metafyzických úvah o efemérnej „slovanskej duchovnosti“, ktorý nás stavia do akejsi opozície voči západnej Európe. Nie je žiadny dôvod pripisovať faktickému zaostávaniu stredo- a východoeurópskych populácií nejaký „kultúrno-hodnotový rozmer“. Bola to prax slovenských intelektuálov z vidieckeho prostredia, ktorí boli konfrontovaní s rýchlou modernizáciou, alebo ideológov ruského cárskeho režimu v 19. storočí, ktorí potrebovali zdôvodniť, prečo je napr. západná demokracia pre Rusko (a iných Slovanov) „nevhodná“. My však už nie sme povinní nasledovať ich dobovo podmienený postoj.

Definujme sa konečne ako moderný západný národ s tradičným kultúrno-historickým ukotvením v strednej Európe, ktorý sa vlastným pričinením dokázal zaradiť do Európskej únie a NATO po boku ostatných západných národov. To by malo byť zdrojom našej hrdosti.

Nové zdroje slovenskej národnej identity by sme už nemali hľadať v plebejskej vidieckej ľudovosti, Jánošíkovi ani do veľkej miery v mýtickom slovanstve. Oprime sa viac o našu skutočnú tisícročnú minulosť v rámci uhorského štátu vrátane tradícií jeho vyšších vrstiev meštianstva a šľachty (minimálne na území hornouhorských žúp s rozsiahlou samosprávou). Azda by sme už do vlastnej národnej tradície mali konečne včleniť aj dejiny spoločenských vrstiev, ktoré v dobovom kontexte robili reálnu politiku a niesli zodpovednosť za chod štátu. Takýto koncept okrem iného poskytuje úplne iný návod na politické správanie sa, než len odvolávanie sa na odkaz zbojníkov a dedinských učiteľov. Dnes by nás už nemalo ani príliš trápiť, „akým jazykom hovorili“. Riešia túto otázku napr. Angličania v prípade anglických barónov, nebodaj kráľov z 12. storočia?

Skôr sa pýtajme, ako ľudia narodení na Slovensku prispeli k fungovaniu Uhorska, ale aj celého habsburského impéria. Napríklad všetci traja ministri zahraničných vecí rakúsko-uhorskej ríše (dobovej európskej veľmoci) pôvodom z Uhorska v r. 1867 – 1918 sa narodili na území dnešného Slovenska. A kto u nás reflektuje túto skutočnosť? Schválne, kto ich pozná po mene?

Sme jediným slovanským národom so silnou, s živou a kontinuálnou protestantskou tradíciou – tá by nás mala viacej spájať s demokratickými vyspelými národmi anglosaského sveta a Škandinávie – nie s Balkánom či východnou Európou. Zdôrazňujme gotickú architektúru, ktorej sú naše mestá a doliny plné – nie drevenice. Veď je to práve gotika, čo z nás robí západný národ. To isté platí napríklad aj pre funkcionalistické stavby. Z našich dejín sa opierajme o hnutia a osobnosti, ktoré nás posúvali dopredu a napomáhali rozvoju modernity: latinské kresťanstvo, rytierska kultúra, reformácia, demokratický romantizmus podľa nemeckého vzoru a inšpirovaný Goethem, hlasisti, česko-slovenskí legionári na čele so Štefánikom, hmatateľné úspechy modernizácie krajiny v rokoch 1918 – 38 a 1989 – 2010.

Pri hlbšom zamyslení vždy zistíme, že najväčšie zásluhy na povznesení Slovenska mali vždy tie smery, ktoré boli otvorené pokroku (v moderných dobách prichádzajúcemu najmä z atlantického pobrežia), a nie tí, čo sa utiahli do vznešeného izolacionizmu a k rojčeniu o slovanskom duchovne a k moralizujúcemu kritizovaniu skazenosti sveta a najmä modernej západnej civilizácie.

Ak niekto po „slovanskej vzájomnosti“ túži aj dnes, nič mu predsa nebráni rozvíjať väzby s ostatnými slovanskými národmi v rámci NATO a EÚ: Čechmi, Poliakmi, so Slovincami, s Chorvátmi, Bulharmi, Macedóncami, Čiernohorcami a možno zakrátko aj s našimi slovanskými bratmi Ukrajincami.

A, mimochodom, tými rakúsko-uhorskými ministrami zahraničných vecí a súčasne neoficiálnymi ministerskými predsedami narodenými na Slovensku boli Gyula Andrássy de Csíkszentkirály et Krasznahorka starší, Stephan Burián von Rajecz a Gyula Andrássy de Csíkszentkirály et Krasznahorka mladší. Azda mi bude odpustené, že som ich mená uviedol tak, ako sa dobovo sami prezentovali.