Denník N

Mária Jasenková z Plamienka: Na smútok často nemáme odvahu. Podceňujeme, že nám pomáha nájsť cestu k radosti

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Smútok sa v našej spoločnosti nenosí. Aj preto, lebo smútiť je nepríjemné, boľavé a únavné. „Neprezentuje sa to ako hodnota. Vo svojej prednáške o smútení rodičom hovorievam, že deti treba naučiť smútiť a treba ich aj naučiť radovať sa,“ hovorí lekárka Mária Jasenková, ktorá je zakladateľkou a riaditeľkou detského domáceho hospicu Plamienok.

Ten je na Slovensku priekopníkom rozvoja detskej domácej paliatívnej starostlivosti, smútkového poradenstva a terapie pre deti a ich rodiny.

V rozhovore lekárka hovorí aj o tom, ako sa za viac ako 20 rokov existencie Plamienka zmenila situácia v liečbe a starostlivosti o nevyliečiteľne choré deti, aké nové výzvy prinášajú účinnejšie liečebné postupy a čo by sa malo zmeniť v systéme pomoci rodinám týchto detí.

Plamienok pomáha deťom od roku 2002. Ako sa za tých vyše dvadsať rokov zmenila vaša práca?

V čase, keď sme začínali, boli našimi pacientmi a pacientkami väčšinou deti s nádorovými chorobami v takzvanom období end of life, to znamená, že žili svoje posledné mesiace, týždne, dni alebo hodiny. Naša práca bola medicínsky veľmi náročná. Aby sme ju dokázali zvládnuť v domácom prostredí, museli sme byť dobrými, intuitívnymi a skúsenými lekármi a lekárkami. Deti s onkologickými diagnózami mali totiž množstvo zdravotných ťažkostí, ktoré sa v krátkom čase rýchlo menili, a my sme museli vedieť vývoj predvídať. Veľmi veľa sme sa pritom naučili.

Postupom času sa začali objavovať nové liečebné postupy. V medicíne platí, že jednotlivé diagnózy sa liečia podľa protokolov, ktoré sú väčšinou súčasťou medzinárodných štúdií. Tieto protokoly sa raz za nejaké obdobie zdokonaľujú – pribúdajú nové liečebné postupy, nové stratifikácie, dokonca nové lieky, dnes je to napríklad takzvaná biologická liečba.

Detí, ktoré zomierajú alebo ktoré idú do záverečnej etapy života, je omnoho menej. Možno aj o polovicu, než sme mali kedysi. Existuje však oveľa väčšie percento detí, ktorým sa výrazne predlžuje čas života. Novými postupmi to môže byť aj o roky. To znamená, že omnoho viac detí s nádorovou chorobou sa vylieči alebo žije dlhší čas. Tieto deti dnes potrebujú špecializovanú odbornú onkologickú liečbu a sledovanie detským onkológom, ktorý má celkový prehľad. Do našej starostlivosti však pribudli chronicky choré deti, s takzvanými „nenádorovými“ chorobami.

Aké sú to napríklad?

Diagnóz, o ktorých vieme, že život buď skracujú, alebo ho potenciálne ohrozujú, je

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Duševné zdravie

Rodičovstvo

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie