Fotoreportéri v zbierke vyzbierali desaťtisíce na sanitky pre ukrajinských vojakov, prispieť ešte môžete aj vy

Z vojnovej línie na východe Ukrajiny trvá cesta do Bratislavy dlho. Nad čím môže človek rozmýšľať?

Pri poslednej ceste sa fotografovi Denníka N Vladimírovi Šimíčkovi vracala spomienka na ukrajinského vojaka, ktorý pred vojnou pracoval v Košiciach. Ukazoval mu fotografiu z Tatier, na nej bolo asi desať kamarátov, nadšencov extrémnych športov.

„Tento kamarát je v tejto časti frontu, ten zasa v tejto oblasti,“ blúdil prstom po fotografii a tvárach jeho blízkych. Neboli to vojaci alebo military nadšenci. „Bola to len partia kamarátov, aké máme my všetci. Nemuseli sa vrátiť na Ukrajinu, mohli ostať na Slovensku. Ale išli brániť svoju krajinu, svoje rodiny. Dnes ani nespia a riskujú život,“ hovorí Šimíček.

Vracia sa k ďalšiemu nedávnemu zážitku: nachádzal sa s kolegom Mirkom Tódom neďaleko Bachmutu, kde prebiehajú najťažšie boje. Odchádzali od vojenských medikov, keď sanitka zapadla do snehu. Pomáhali ju vytiahnuť. „To bol moment, keď som si povedal – kurnik, v takýchto podmienkach tu zachraňujú životy,“ hovorí.

Po návrate domov o tom premýšľal ďalej a spustil zbierku na sanitky pre ukrajinských medikov. Aby mala zbierka väčší dosah, Šimíček oslovil známych reportérov a fotoreportérov, ktorí pravidelne chodia na Ukrajinu a zažili vojnu v jej najstrašnejšej podobe. A to reportéra Mirka Tódu a fotografa Denníka N Tomáša Benedikoviča, Gabriela Kuchtu z českého Deníka N, filmárov Juraja Mravca a Paľa Pekarčíka.

Dúfali, že z vyzbieraných peňazí kúpia aspoň jednu, no nakoniec ich môže byť až sedem. Zbierka sa skončí vo štvrtok, ešte stále je čas prispieť. Sanitky môžu už niekedy po Veľkej noci pomáhať na bojových líniách odvážať ranených. Šimíček s tým má veľa starostí a vybavovačiek, ale to sú trampoty, v ktorých vidí zmysel.

Dve hodiny so šrapnelom v bruchu

Ako vyzerá vojna? Fotoreportér českého Deníka N Gabriel Kuchta to vie opísať veľmi konkrétne. Ukrajinský vojak vidí aj cíti, že je to zlé. Šrapnel prešiel cez vestu a zarezal sa až do brucha. Jeho kamarát urobí, čo môže, aspoň nahrubo mu zaviaže ranu a pošle signál medikom. Tí sú v hlbokom zákope a čakajú, či im nepríde tento signál. Sadnú do džípu – šofér a medik. Vzadu je ležadlo pre zraneného.

S vojakom sa vrátia do zákopu a ošetria ho. Potom príde terénne auto, ktoré zvládne prejazd po rozbitých poľných a lesných cestách. To zraneného odvezie na druhý kontaktný bod – na o niečo lepšiu cestu, po ktorej môže jazdiť aj sanitka. Vojaka do nej preložia, ďalej ošetria a prevezú ďalej do poľnej nemocnice.

Pre vojaka so šrapnelom v bruchu to môže znamenať aj dve hodiny, kým ho autá po rozbitých cestách dopravia do nemocnice. „Neviem, či ešte bude niekedy chodiť,“ hovorí fotoreportér Kuchta. Na bojovej línii sa presvedčil o tom, ako by autá vojaci využili.

Na fronte pri Bachmute je spotreba áut mimoriadne vysoká – šrapnely často skončia v ich karosériách a ničia motory. Keď fotograf veliteľovi jednotky povedal, že by mu mohli dopraviť sanitky, dostal odpoveď – čím viac a čím skôr. „Boli nadšení, nečakal som, že je to pre nich taká urgentná potreba,“ hovorí fotograf, ktorý pochádza z Holíča, dnes pracuje v českom Deníku N a predtým roky fotografoval v SME.

Prečo teraz? Lebo statočnosť

Len pár dní pred Kuchtom boli pri Bachmute v meste Časiv Jar aj reportéri Vladimír Šimíček a Mirek Tóda. Na Ukrajinu spolu vyrážajú od  roku 2014. Za tie roky si už Šimíček zvykol na to, že zážitky vojnového utrpenia musí vnútorne spracovať. Napríklad že nemôže posudzovať problémy Slovákov doma ako banálne, aj keď ho to po návrate k tomu zvádza. „Ľudské utrpenie sa nedá porovnať,“ hovorí stručne.

Uvedomuje si aj to, že je novinár a nie aktivista. Zbierky by mohol robiť po každej reportáži, Ukrajinci toho potrebujú veľa. Ale dobre vie, že na to nemá kapacitu. To je práca, ktorú vedia robiť dobre iné organizácie a dobrovoľníci. Jeho prácou je podať správu o tom, čo tam videl, a fotografiami ľuďom stále a stále pripomínať, ako vyzerá ruská invázia na Ukrajine.

Táto cesta na Ukrajinu však bola pre neho iná. Rozprávali sa priamo s vojakmi, ľuďmi, ktorí prišli brániť svoju vlasť dobrovoľne. Nie sú to žiadni blázni, militantní nadšenci. Sú to tí kamaráti z lyžovačky v Tatrách, obyčajní chalani. Dobrovoľne sa vrátili z členskej krajiny Európskej únie, kde mali pohodový život, a teraz riskujú svoje životy, aby ich deti raz mohli vyrastať v slobodnej Ukrajine.

„V hlave mi zostala myšlienka iba na to, akí sú statoční. A ako si chcem niečo z ich statočnosti vziať aj do vlastného života,“ hovorí.

Preto skúsil prvýkrát pomôcť aj zbierkou na ten najzákladnejší prostriedok, teda na sanitku. Predbežne odhadol, že jedna ojazdená sanitka by stála okolo 10-tisíc eur, a dúfal, že sa vyzbiera dosť peňazí aspoň na jednu.

Mýlil sa. Za necelé dva týždne už prispelo viac ako tisíc ľudí, ktorí vyzbierali už takmer 70-tisíc eur. Šimíček tak má už predbežne dohodnutých sedem sanitiek – dve z Rakúska a päť vyradených zo záchranky v Brezne.

Najviac ho teší, ako veľa malých darcov prispieva, ide o sumy od desať do sto eur. „Každé ráno sa pozriem a vidím, že prišlo ďalších pár eur, a neskutočne ma to poteší. Presvedčilo ma to, že ľudia ešte dokážu pomáhať Ukrajincom,“ hovorí.

Do zbierky dostal aj jeden veľký dar. Ozval sa mu kamarát, ktorý pracuje v zahraničnej firme, a oznámil mu, že na porade sa dohodli, že im pošlú 30-tisíc eur, čo tvorí skoro polovicu vyzbieranej sumy.

Stačí jedna sanitka, aby mal život zmysel

Dva dni pred ukončením zbierky cestuje Šimíček do Brezna a spolu s ním dobrovoľník Sergi z organizácie All4Ukraine. Záchranka v Brezne im ponúkla ojazdené sanitky s terénnym pohonom 4×4, čo je pre prevoz na fronte kľúčové. Na obhliadke zvážia, či sú naozaj pre ukrajinských vojakov vhodné.

Sanitky sú nedostatkový tovar aj na Slovensku, s pomocou kamarátov sa mu však podarilo dostať aspoň k tým ojazdeným. Nové sanitky ani nehľadal, aj vojaci ho varovali, že je to zbytočné, ich životnosť na fronte je krátka. Sergi hovorí, že niekedy je to iba jeden deň.

Autá potom ešte treba prepísať, čo je administratívne zložitejší proces, keďže Ukrajina nie je členom Európskej únie. Ideálne by chceli sanitky dostať na Ukrajinu už po Veľkej noci. Všetky autá neskončia len u vojenských medikov, ktorých navštívili Šimíček a Tóda, ale pôjdu aj k rôznym jednotkám na dlhej bojovej línii.

Šimíček aj Kuchta zhodne hovoria, že ostávajú predovšetkým fotoreportérmi a toto je jednorazová zbierka. Humanitárnu pomoc zabezpečujú siete dobrovoľníkov a združení, ktoré by zase nevedeli robiť ich reportérsku prácu. „Nemôžeme to prepáliť, to by nemalo zmysel. Ľudí, ktorí potrebujú pomôcť, vieme prepojiť s humanitárnymi organizáciami,“ dodáva.