Denník N

Punk, techno, improvizácia. Hudobník Daniel Kordík o tom, ako zvuky môžu meniť svet

Hudobník Daniel Kordík. Foto N - Vladimír Šimíček
Hudobník Daniel Kordík. Foto N – Vladimír Šimíček

Na konte má takmer tridsať sólových a kolaboratívnych hudobných albumov, stál pri zrode londýnskeho vydavateľstva improvizovanej hudby, je súčasťou medzinárodnej experimentálnej scény.

Zároveň je veteránom slovenského elektronického podhubia a neúnavným zberačom terénnych nahrávok. Prednedávnom dostal ocenenie Radio_Head Awards za svoj album Ocela (Weltschmerzen, 2022).

Príbeh Daniela Kordíka je príkladom ponovembrovej hudobnej kariéry mimo stredného prúdu. Takej, ktorej úspech sa nemeria výlučne počtom predaných nosičov, ale relevanciou v rámci domácej i medzinárodnej hudobnej scény.

Viete si vybaviť svoj prvý hudobný zážitok? Prvé stretnutie s hudbou či so zvukom?

Bolo to počas kalamity v Bratislave, niekedy v druhej polovici 80. rokov. Ostali sme doma a v rádiu hrali pesničku Voyage Voyage od Desireless. Vtedy som si prvýkrát uvedomil, že sa mi niečo hudobne páči. A bol som rád, keď to opäť zahrali. Ako dieťa som nemal veľký vzťah k hudbe, to skôr brat, ktorý chodil na husle. Ja na výtvarnú. Pamätám si však, že sa mi páčil Prince, neskôr U2, a potom som sa vybral subkultúrnejším smerom. Nastúpil metal.

Čo sa týka zvukov, doma sa dosť počúval Hlas Ameriky a Rádio Slobodná Európa. Ráno som sa budil za šumu ladenia týchto staníc. Neskôr ma pritiahol Karel Kryl a hudba, ktorá bola zakázaná. Fascinovalo ma, že sa niečo nesmie hrať. Keď je niečo zakázané, môže to byť pre človeka v puberte veľmi určujúce. Zaujalo ma, že hudba má potenciál niečo zmeniť. A to vo mne ostalo.

Je zaujímavé, že hudbu a výtvarnú oblasť ste si s bratom nakoniec vymenili. Lukáš Kordík je spoluzakladateľ úspešného architektonického ateliéru Gut Gut, vy ste oceňovaný a medzinárodne pôsobiaci hudobník. Ako k tej zámene zamerania došlo?

Počas základnej školy rodičia skúšajú, čo by deťom mohlo sadnúť alebo ich baviť. Brat chodil na husle, pretože má veľmi dobrý sluch. Po absolvovaní ZUŠ však už týmto smerom nepokračoval. Pre mňa začala byť hudba zaujímavá až objavením jej schopnosti meniť veci. Alebo že môže byť nebezpečná. Najprv som odmietal učiť sa hrať na gitaru, potom som absolvoval dva roky súkromne.

Tá podvratná sila hudby a cesta od metalu k punku ma s kamarátmi priviedla k tomu, že sme si na španielky primontovali snímače. Hrali sme cez kotúčové magnetofóny, ktoré slúžili ako zosilňovače. Nemali sme žiadne efekty, tak sme vstupný signál vytočili na maximum, čím došlo ku skresleniu. Ten zvuk ma fascinoval. Bol som schopný hrať tri tóny a neustále skúšať.

V tomto už cítiť zárodky experimentovania, ku ktorému ste sa postupne priklonili. Ako k tomu presunu – od bežnej hudby k experimentu – došlo? Boli aj tu nejaké iniciačné momenty?

Tých momentov bolo viac a zrejme sa stretli v správnom čase. Mám vždy viac projektov súčasne, a keď som v 90. rokoch začal experimentovať, hral som aj v „normálnych“ kapelách. K extrémnejším formám zvukového vyjadrenia som sa dostal cez black metal českých kapiel, ako RootTörr. Zároveň ma veľmi oslovilo, ako sa s nástrojovým obsadením a so štruktúrou hrala kapela Lues de Funes, ktorá vyšla vo vydavateľstve Zoon Records. Malo to mladícku dravosť, ale nebol to klasický punk či hardcore a zaznievali v tom náznaky hluku a špiny. Pripomenulo mi to naše hučiace kotučáky a zrazu som zistil, že to funguje aj z platne.

Dôležitá bola pre mňa česká kapela DG 307. Fascinovali ma ich texty a prepojenie elektroniky s autentickou výpoveďou a punkovou dravosťou. Spájali básne s nejakými ruchmi, ako aj s jemnými plochami. Zrazu som zistil, že hudba sa nemusí skladať z dvoch gitár a bicích, aby dokázala človekom pohnúť.

V súčasnosti ste známy predovšetkým ako producent elektronickej hudby. Ako ste sa dostali k práci so zariadeniami a strojmi? Prečo je práve tento spôsob tvorby pre vás zaujímavý?

Do roku 2001 som okrem elektroniky hral aj na gitare v klasických hudobných projektoch. Musel som sa však rozhodnúť, pretože obe línie sa už nedali stíhať. Viem, že keď som počúval metal, neznášal som kapely, ktoré používali klavír alebo synťák. Tiež som chodil na večery novej hudby a tam som videl rôzne mašinky, syntezátory a iné spôsoby hrania na klasické nástroje, ale nevedel som tomu prísť na chuť. Na začiatku 90. rokov prišiel dancefloor, ktorý som považoval za odpad. Môj pohľad sa zmenil až vďaka kapelám ako Laibach, ktoré s mašinkami pracovali iným spôsobom.

A potom prišlo techno.

Áno, techno a rave scéna, čo bolo veľmi oslobodzujúce. Moje punkové a anarchistické nastavenie sa pretavilo do techna, ktoré už nebolo spojené s gitarami, ale s rôznymi zariadeniami. Keďže som vyrástol na gitarách, vždy ma zaujímalo, ako hudba vzniká. Pri techne to zrazu nebolo vidno. To ma priťahovalo, malo to taký sci-fi náboj. Začal som skúmať, ako je táto hudba generovaná, a postupne som sa to naučil dešifrovať. Moje prvé zariadenie bol elektronický bubeník Roland R-5. Bol to úplný základ, malo to asi dvanásť zvukov. Na začiatku som nemal potuchu, ako sa elektronická hudba robí, ani žiadnu koncepciu.

Dôležité bolo, že aj ďalší ľudia, s ktorými sme hrávali v garážach pod Prístavným mostom, začali experimentovať s počítačmi. Neskôr som aj vo squatoch po Európe videl, že na koncertoch to nebolo už len o punku. Začali do toho vstupovať rôzne krabičky. Ukázalo sa, že punková špinavosť môže byť aj v elektronike, hoci ten uhladený dancefloor v rádiách tomu nenasvedčoval. Zrazu to bolo autentické, bolo cítiť, že je to urobené tu a teraz a nie je za tým žiadna veľká produkcia. Súviselo to zrejme aj s tým, že revolúcia priniesla veľmi bezprostrednú atmosféru.

Ocenenie Radio_Head Awards ste dostali za platňu Ocela v kategórii experimentálna hudba. V porovnaní s vašou ostatnou tvorbou pritom ide skôr o prístupnejšiu produkciu. Ako je to teda s tým experimentom?

Predovšetkým oceňujem, že kategória pre experimentálnu hudbu vôbec existuje a cez hlasovanie sa dostala do rádia a takto sa zviditeľnila. Je pravda, že posledných desať rokov som pracoval hlavne s terénnymi nahrávkami a s improvizáciou – tak ako v prvej fáze projektu Jamka. Napadlo mi však, že by som rád vytvoril niečo komponované, niečo, čo má nejaký priebeh a nie je improvizované. Niečo, pri čom urobím nejaké rozhodnutie predtým, ako to nahrám. A to o spôsobe nahrávania, použitých zvukoch alebo odkazoch na rôzne žánre.

Uvedomujem si, že hudba, ktorú počúvam, nejakým spôsobom preteká do mojej tvorby. Nesnažím sa o žiadne kopírovanie, vnímam to ako prirodzený proces. Preto môže platňa Ocela v niečom znieť ako z 90. rokov. Experiment je to v tom, že skúmam, či po rokoch úplne voľnej tvorby dokážem zahrať niečo komponované. Prepája sa to s mojimi začiatkami, s tým, čo sa v hudbe deje dnes, a zároveň to má v sebe voľnosť. Chcel som vedieť, čo z toho vznikne. Bude to zaujímavé? Dokáže to komunikovať?

Najbanálnejšia otázka voči umelcovi znie, prečo tvorí. Ja cítim, že vo vašom prípade je opodstatnená, tak sa pýtam: čo pre vás hudba znamená? Prečo tvoríte?

Túto otázku si kladiem veľmi dlho. Nie je hlúpa, ale neviem na ňu odpovedať. Alebo tiež poviem len to, že musím. Nie preto, že by to bola jediná vec, ktorú viem. Ale preto, že hudba je so mnou bytostne prepojená. Neviem si predstaviť, že by som sa jej vzdal. Ten tlak, že musím niečo vytvoriť, môže byť, samozrejme, kontraproduktívny. No aj keď mesiac nič neurobím, stále chodím nahrávať. Vždy mám so sebou nahrávač. (Ukazuje na malú tašku na stole.) Je to niečo, cez čo vnímam svet.

Pýtam sa aj preto, lebo ste hovorili o tom, ako hudba môže meniť svet. Ako je to prítomné vo vašej tvorbe?

To, že hudba môže spôsobiť zmenu v spoločnosti a priniesť nové myšlienky, som pôvodne vnímal cez text. Slovami sa dá na niečo poukázať alebo zvýrazniť čosi, čo nemá dosť priestoru. Keď som neskôr začal robiť hudbu, ktorá s textami nepracuje, transformačná úloha sa zmenila. Keďže to pre mňa bolo stále dôležité, začal som skúmať, ako aj takáto hudba môže zmeniť niečo zaužívané.

Ako možná cesta sa ukázala improvizácia v zmysle hľadania nových foriem. Punk bol síce autentický a dravý, ale v zásade to boli tri akordy a dookola to isté. V hudobnom prevedení je to veľmi konzervatívne. Preto ma improvizácia začala fascinovať. Dodnes ju vnímam akosi surrealisticky. Je to niečo ako stretnutie na operačnom stole. Improvizácia je schopnosť vyjsť zo zabehaných mantinelov. Vnímam to tak, že ak sa človek dokáže zbaviť zaužívaných spôsobov na poli zvukov, bude viac otvorený aj voči zmene spoločnosti.

Foto N – Vladimír Šimíček

Okrem elektronickej produkcie a improvizácie sa zaoberáte aj terénnymi nahrávkami. Aká je možnosť zmeny či zásahu do spoločnosti v tomto prípade? Ako príklad si zoberme vašu platňu [Sy][ria], ktorej základom sú nahrávky zo Sýrie a kontextom je občianska vojna a utečenecká kríza. Aký vplyv na poslucháča ste chceli dosiahnuť?

V Sýrii sa mi v roku 2011 podarilo nahrať len niekoľko minút zvukov. Bolo to už nebezpečné,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Hudba

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie