Denník N

Fotografka Triaška Stefanović: Dnes už neplatí, že na Slovensku sa najlepšie žije v Bratislave

Olja Triaška Stefanović. Foto - Boris Németh
Olja Triaška Stefanović. Foto – Boris Németh

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Tento text je súčasťou seriálu Slovensko očami cudzincov. Prinesie sériu rozhovorov s osobnosťami z celého sveta, ktorí tu žijú alebo dlhodobo žili. Patríme skôr na Západ či na Východ? Čo sa cudzincom na ľuďoch u nás páči a čo nie? Čo sú ich obľúbené miesta a predovšetkým: Akí sme? Všetky rozhovory a možnosť odoberať ďalšie vydania e-mailom nájdete na stránke seriálu Slovensko očami cudzincov.

Olja Triaška Stefanović (1978) prišla na Slovensko v roku 1997 ako osemnásťročná študovať fotografiu na VŠVU. Dnes na tejto vysokej škole vyučuje. V Bratislave už dnes strávila viac rokov svojho života než v srbskom Novom Sade, odkiaľ pochádza. V roku 2015 bola ocenená ako fotografka roka na Slovensku.

Keď ste v osemnástich prišli študovať na Slovensko, povedali ste, že je pre vás ako Amerika. V čom?

Vyjsť z bývalej Juhoslávie v roku 1997 pre mňa bolo niečo výnimočné. Keď sme prichádzali do Bratislavy a videla som v diaľke žiarivé svetlá, myslela som si, že to sú svetlá veľkomesta. Až o nejaký mesiac som zistila, že to nie sú mrakodrapy, ale Slovnaft. Mala som 18 rokov a bola som presvedčená, že chcem začať nový život a splniť si sen. Taká metaforická Amerika. Finančne si vtedy moja rodina nemohla dovoliť drahšiu krajinu. Slovensko som vnímala veľmi optimisticky, hoci už kontrola na hraničnom priechode v Komárne bola veľmi nepríjemná.

Čo sa stalo?

Dlho sme čakali a potom sa nám colnici prehrabávali vo veciach, bolo to veľmi ponižujúce. Dodnes preto nerada cestujem cez Komárno.

Na Slovensko ste prišli, pretože ste nikde inde nedostali víza. Kam by ste vtedy šli, ak by ste si mohli slobodne vybrať krajinu?

Veľmi som chcela ísť študovať fotografiu do švédskeho Malmö. Ale svoje možnosti som vnímala veľmi realisticky a vedela som, kde môžem začať. Počula som, že v Bratislave je Vysoká škola výtvarných umení. Ľudia mi hovorili, na čo ideš do Bratislavy, choď do Prahy alebo do Viedne. Odhovárali ma. Nie som zo slovenskej menšiny v Srbsku a bola som jednou z mála, ktorá nešla do Nemecka alebo Švajčiarska.

Päť odpovedí o Slovensku, ktoré potrebujeme poznať

V seriáli rozhovorov s cudzincami v úvode vždy opakujeme päť totožných otázok o Slovensku a jeho vnímaní tými, ktorí u nás dlhodobo žijú alebo žili. 

Čo vás na Slovensku prekvapilo najviac v pozitívnom a čo v negatívnom zmysle?

V dobrom ma Slovensko prekvapilo v tom, ako rýchlo sa vedelo vzchopiť a urobiť veľkú transformáciu po roku 1998. Bola som pri tom, ako Slovensko vstupovalo do Európskej únie, a zrazu som sa stala občiankou EÚ. Dalo mi to nádej, že po 40 rokoch komunistického režimu, neslobody a oligarchov, ktorí po ňom prišli, môže prísť niečo pozitívne.

A vzápätí ma Slovensko negatívne prekvapilo v tom, ako rýchlo sa tu dokáže šíriť nenávisť. Veľmi rýchlo tu ľudia vedia nenávidieť. Je škoda, že mnohí prepadajú konšpiráciám, lebo si myslím, že tu žije veľa vzdelaných ľudí, najmä medzi mladými.

Čo sa stalo vaším najobľúbenejším miestom u nás a prečo?

Rada cestujem po Slovensku, ale Bratislava je moje obľúbené mesto. A v ňom mám najradšej Palárikovu ulicu, kde bývam. V tomto som lokálpatriotka. Bratislavu som prešla krížom-krážom. Kedysi som si bežne sadla do električky a odviezla sa z Dúbravky do Rače. Tam a späť. Vďaka tomu som si uvedomila, aké je to veľké mesto. Baví ma pozorovať ľudí, bolo to ako sociologický prieskum. Mám rada Staré Mesto, Palisády, Horský park aj Kolibu. Fascinuje ma, že máme v Bratislave Malé Karpaty, ale je škoda, že Dunaj nie je ľuďom viac sprístupnený.

Ktorá osobnosť podľa vás reprezentuje Slovensko a prečo?

V súčasnosti ho reprezentuje pani prezidentka Zuzana Čaputová. Obdivujem, ako nás prezentuje v zahraničí, ako k nej majú iní politici rešpekt. Keď som v New Yorku hovorila s profesormi v škole, kde som teraz pol roka bola, tak poznali meno našej prezidentky. A to vôbec nie je málo. Keď mala naposledy príhovor v OSN, tak to bolo aj v amerických správach. Takto by mala vyzerať moderná reprezentácia Slovenska.

Patrí Slovensko mentálne do západného sveta alebo východného?

Keď sa na to pozerám z pohľadu svojej bratislavskej bubliny, tak sme ďaleko na Západe, progresívni a liberálni. Aj keď sa na to pozerám cez svoju 16-ročnú dcéru a cez mladšiu generáciu, tak sme jednoznačne na Západe. Ale keď sa na to pozerám cez konšpirátorov prinášajúcich samé negatívne správy, to je pre mňa mentálny Východ. Verím však, že mladí ľudia, ktorí budú študovať na Slovensku alebo v zahraničí, Slovensko potiahnu na Západ. Dnešní tínedžeri sú v podstate deťmi, ktoré sa narodili už po roku 2006.

Akí sú Slováci?

Ak by sme to generalizovali, vždy urobíme chyby a niekoho zraníme. Ako keď si niekto na sociálnej sieti povzdychne, že „ach, to je také balkánske“. To ma vie uraziť, lebo mám balkánsku krv a nie všetko je tam špinavé a ocikané. Myslím si, že Slováci sú srdečný a solidárny národ, no zároveň sa vie v momente otočiť a ukázať mi opak. Ja som mala častejšie šťastie na tú jeho prvú tvár.

Je pre nás dôležitá rodina, ako to zvykneme radi hovoriť?

Rodina je tu veľmi dôležitá a prístupná každý deň a zároveň je veľmi konzervatívna. Je veľmi chápavá a vnímavá a zároveň trvá na dodržiavaní tradícií. Ak sa niekto začne vymykať z predstáv o rodine, ktoré majú jej členovia z filmov a kníh, ktoré pozerajú a čítajú, ľudia vedia byť veľmi krutí. Nemyslím teraz len na rodiny, ktoré tvoria páry ľudí rovnakého pohlavia, ale aj takzvané neúplné rodiny, nový partner v rodine, adoptované dieťa. Tak ako vedia byť tí istí ľudia láskyplní, vedia aj odsudzovať. Môžu tak veľmi zraňovať ľudí, ktorí si to nezaslúžia.

Je rodina v Srbsku iná?

Pre zlú ekonomickú situáciu tu žije s rodičmi ešte viac mladých ľudí ako na Slovensku. Na Balkáne sa tradične stavali pomerne vysoké domy, mali toľko poschodí, koľko sa v rodine narodilo synov, lebo sa očakávalo, že zostanú žiť s nimi.

Na druhej strane zlá ekonomická situácia rodiny aj rozdeľuje. Od roku 2016 začali na Slovensko vo väčšom prichádzať Srbi za prácou. Podľa polície tu má dnes prechodný pobyt viac ako 18-tisíc ľudí zo Srbska. Natrafíte dnes na Slovensku na Srba či Srbku častejšie než v minulosti?

To, že je na Slovensku viac ľudí zo Srbska, vidím napríklad v tom, že pribudlo inzerátov na transport ľudí zo Srbska a späť. Väčšinou sú to stavbári alebo elektrikári, ktorí k nám chodia v minidodávkach. Sú vlastne súčasťou ekonomickej migrácie a robia práce, ktoré na Slovensku nemá kto robiť, lebo Slováci, ktorí to vedia, zasa migrujú do západnej Európy. Srbi prichádzajú na Slovensko aj preto, lebo sa tu ľahko vedia naučiť jazyk. Neviem však, ako to vplýva na ich rodinu, lebo týchto ľudí prakticky nestretávam, nemám kontakt so srbskou komunitou žijúcou na Slovensku.

Olja Triaška Stefanović vo vinohrade so starým otcom. Foto – archív Olje Triašky Stefanović
Otec Olje Triašky Stefanović so svojím autom v Juhoslávii v roku 1964. Foto – archív Olje Triašky Stefanović

Ako často sa vraciate do Srbska?

Cez sviatky a v lete. Mám tam celú rodinu. Dcéra je navyše bilingválna. V Srbsku však trávim čas ešte v menšej bubline než na Slovensku, lebo situácia v Srbsku je politicky veľmi alarmujúca a zlá.

Takže sa vám po Srbsku necnie tak, že by ste sa tam raz chceli natrvalo vrátiť?

Nie. Vraciam sa tam za rodinou, ale už dávno som si povedala, že natrvalo sa nevrátim. Mrzí ma, že je tam dnes ešte horšia situácia ako v 90. rokoch, pomaly sa to začína podobať na diktatúru.

Cítite po príchode do Srbska, že ste odišli z Európskej únie?

Samozrejme, už na hraniciach to cítiť, lebo tu musíte dlho čakať. Najmä v lete, lebo Srbsko je tranzitnou krajinou pre dovolenkárov mieriacich do Grécka alebo do Bulharska. Človek sa na to musí mentálne nastaviť a ísť tam s pohodou, lebo cestovanie je vždy dobrodružstvom. Krajina ja podobná rovina ako v Maďarsku, ale cítiť, že človek už nie je v Európskej únii.

V čom? Je v mestách a na dedinách vidieť, že nemajú eurofondy?

Som zo severného Srbska, z Vojvodiny, kde žije veľa rôznych národností – jedna dedina je rumunská, ďalšia slovenská, maďarská, chorvátska, rusínska. A každá dedina teda vyzerá inak. Problémom je, že sa vyprázdňujú, zostávajú tam žiť najmä starší ľudia, ktorí sú osamelí. Mladí odchádzajú preč za lepším životom. Podľa toho si viete predstaviť, ako tie dediny vyzerajú. A pritom ide o územie, ktoré bolo súčasťou Rakúsko-Uhorska, sú tam staré domy, secesné domy, je tam aj nemecká architektúra, pretože tam žilo veľa Nemcov. Ale dnes tie dediny vyzerajú veľmi smutne.

Olja Triaška Stefanović v kempingu v Juhoslávii v roku 1982. Foto – archív Olje Triašky Stefanović
Olja Triaška Stefanović v Novom Sade. Foto – archív Olje Triašky Stefanović

Čo vedia Srbi o Slovensku?

Najviac Slovensko vnímajú cez slovenskú menšinu, ktorá tam žije. Pri Belehrade je tiež dedina Kovačica, známa svojím insitným umením. Poznajú aj trénera Novaka Djokovića, ktorým bol Slovák Marián Vajda. Všetci vedia aj to, kto je Miroslav Lajčák, ktorý bol najprv veľvyslancom a potom splnomocnencom pre Bosnu v Sarajeve.

Vnímajú Srbi Slovensko aj cez to, že sme v roku 1999 povolili prelety lietadiel NATO nad naším územím, ktoré potom bombardovali Belehrad?

To je trocha zložitejšie, lebo Slovensko zároveň neuznáva nezávislosť Kosova. Na jednej strane teda ľudia v Srbsku nemajú radi Slovensko, lebo povolilo prelety, na druhej strane majú radi Slovensko, lebo neuznáva Kosovo. Je to celkom vtipné.

V roku 1999 už ste dva roky žili na Slovensku. Ako ste bombardovanie vnímali?

Veľmi intenzívne. V tom čase som bola v Bratislave. Bombardovanie sa začalo 24. marca 1999 a ja mám o deň skôr narodeniny. Tie narodeniny teda boli dosť stresujúce, rodičia mi odporúčali, aby som necestovala domov, a nakoniec mi to zakázali. Srbsku chýba spoločenský výskum a schopnosť vnímať veci v kontexte. Mnohé udalosti vrátane bombardovania vnímajú veľmi čierno-bielo. Len malé percento inteligencie v Srbsku hovorí o tom, čo bombardovaniu predchádzalo a ako sa to bez neho mohlo skončiť. Títo ľudia sú odsudzovaní ako vlastizradcovia. Krajine chýba sebareflexia a presné pomenovávanie vecí. Mladé generácie v Srbsku nevedia pomenovať, prečo NATO v roku 1999 bombardovalo Srbsko, a ospevujú ľudí, ktorí boli odsúdení za genocídu.

Srbsko je tiež veľmi proruské. Po začiatku vojny proti Ukrajine sa v Belehrade konali viaceré protesty, pričom na demonštrácie za Rusko prišlo desaťkrát viac ľudí než na protesty proti vojne.

Proruská orientácia Srbska má hlboké historické korene plus pramení aj z pravoslávnej viery a z podobnosti jazyka. Trocha ma to prekvapuje, lebo Srbsko predsa bolo súčasťou Juhoslávie, ktorá sa oddelila od Sovietskeho zväzu a bola súčasťou Hnutia nezúčastnených krajín, ktoré sa nechceli vymedziť na Východ alebo na Západ a spolupracovali najmä s africkými a ázijskými krajinami. Obdivovanie Putinovho ruského režimu v Srbsku vidím len posledných pár rokov. Bolo pre mňa desivé pozerať sa na to, koľko ľudí v Belehrade vyšlo do ulíc, aby podporilo Putina, a ako málo ich vystúpilo proti vojne na Ukrajine. V médiách aj na verejnosti sa veľmi málo hovorí o vojne na Ukrajine. Po vypuknutí vojny ušlo do Srbska veľa ľudí z Ruska, fungovala tam aj priama letecká linka z Moskvy. Doteraz nie je jasné, aký postoj má Srbsko k vojne na Ukrajine.

Ako fotografka ste sa do Srbska vracali fotiť vojenské pamätníky, no umelecky ste sa venovali aj Bratislave. Na Slovensku dnes už žijete dlhšie, než ste žili v Srbsku. Cítite sa viac ako Srbka alebo ako Slovenka?

Neviem sa cítiť ako Slovenka, lebo ňou nie som. Ale cítim sa ako Bratislavčanka. Narodila som sa do srbskej rodiny, som teda Srbka, aj keď moji rodičia sa sami definovali ako Juhoslovania. Som aj Vojvodinka, lebo som z Vojvodiny. Otázka identity je veľmi široká a otvorila mi cestu k mojej práci, k bádaniu a k vizuálnemu výskumu. Vo svojej knihe Bratstvo a jednota som samu seba konfrontovala s tým, aký je príbeh regiónu, odkiaľ pochádzam, ako málo o ňom ľudia vedia a ako nerozumejú tomu, prečo je zlý nacionalizmus nebezpečný a ako sa líši od lásky k vlasti. Dnes sa širšie venujem téme studenej vojny a otázke identity.

Výstava Bratstvo a jednota, autorkou je Olja Triaška Stefanović. (Video – GMB)

Vaša dcéra sa cíti ako Slovenka?

Ona je aj-aj. Od malička bola vychovávaná v slovenskom prostredí, ale zároveň aj srbskou rodinou, dorozumie sa po slovensky, srbsky, česky, anglicky a aj archaickou slovenčinou, lebo manželova rodina je zo slovenskej menšiny vo Vojvodine. Dcéra je jednoducho Európankou a doma sa cíti byť v Bratislave. Bola za mnou aj na návšteve v New Yorku, keď som tam bola na pobyte v rámci Fulbrightovho štipendia, ktoré som získala, ale tešila sa domov do Bratislavy.

Je veľký rozdiel medzi Bratislavou a zvyškom Slovenska?

Obrovský. Nielen ekonomický, ale aj historický. V Bratislave cítime vplyv Rakúsko-Uhorska, kým na severovýchode viac ukrajinsko-rusínsky vplyv a na juhu zasa maďarský. Oproti Srbsku je však Slovensko viac decentralizované, a to aj vďaka eurofondom a podpore regiónov. Najlepšie to viem opísať na príklade galérií. Čoraz častejšie sú aj mimobratislavské galérie na úrovni hlavného mesta. Robia sa v nich rôznorodé výstavy, nakupujú diela od umelcov. Múzeá by síce mohli byť ešte lepšie, ale vidieť tam tiež pozitívny vývoj. Dnes už neplatí, že najlepšie sa žije v Bratislave a v Prešove je to horšie. Vidím to na našich študentoch. Nie všetci sa rozhodnú zostať v Bratislave, vždy máme radosť, keď sa vrátia do miest, odkiaľ pochádzajú, a so svojimi vedomosťami a skúsenosťami tu otvárajú komunitné alebo kultúrne centrá a posúvajú svoj región dopredu.

Práve ste ukončili polročný pobyt v New Yorku. V ktorej krajine by ste dnes žili radšej? Na Slovensku alebo v Amerike?

Ak by som mala opäť osemnásť, vybrala by som si asi New York, lebo ma svojou veľkosťou a rôznorodosťou fascinuje. V mojom momentálnom nastavení mi ale pobyt v New Yorku pomohol najmä získať nový pohľad na niektoré veci a byť väčším prínosom pre inštitúciu, v ktorej pracujem. Svoju budúcnosť však vidím v Európe. Amerika je v niečom fascinujúca. Ponúka veľa možností, ale v mojom veku by som tu nechcela začínať od nuly.

Olja Triaška Stefanović (1978)

Pochádza z Nového Sadu v dnešnom Srbsku. V Bratislave žije od roku 1997, keď prišla na VŠVU študovať fotografiu. Na VŠVU už roky pôsobí aj ako pedagogička. Vo fotografii sa zameriava na architektúru a rodinnú históriu. V roku 2015 bola vyhlásená za fotografku roka na Slovensku. Od roku 2013 na Rádiu FM moderuje reláciu o vizuálnom umení a kultúre Triaška&Čejka_FM.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Slovensko očami cudzincov

Seriál rozhovorov s osobnosťami z celého sveta, ktorí tu žijú alebo dlhodobo žili. Ako vnímajú Slovensko. Patríme skôr na Západ či na Východ? Čo sa cudzincom na ľuďoch u nás páči a čo nie? Čo sú ich obľúbené miesta a predovšetkým: Akí sme? Rozhovory budeme zverejňovať každý piatok.

Slovensko

Teraz najčítanejšie