Ukrajinský vojenský analytik: Nechápem, prečo je Slovensko také nedocenené. Vaša pomoc je zásadná

Zrejme žiadna téma na Ukrajine nerezonuje tak veľmi ako jarná protiofenzíva. Hovorí o nej prezident Volodymyr Zelenskyj, očakáva ju americká vláda a o jej podobe špekulujú experti z celého sveta.

Otázkou o plánovanej protiofenzíve sme pôvodne začali aj rozhovor s ukrajinským vojenským expertom Mykolom Bjeljeskovom. Po prvej otázke nás však zastavil a opýtal sa, či sa najprv nemôže vyjadriť k niečomu inému.

„Fascinuje ma prípad Slovenska. Nechápem, prečo je krajina, ktorá nám pomohla takým zásadným spôsobom, tak veľmi podceňovaná,“ povedal.

Bjeljeskov je výskumným pracovníkom Národného inštitútu pre strategické štúdiá, ktorý v politických otázkach radí ukrajinskému prezidentovi. Rozoberali sme s ním aj:

• prečo sa Rusku nedarí ovládnuť ukrajinský vzdušný priestor;
• prečo kritizuje prístup Spojených štátov;
• ako by mohla Ukrajina vstúpiť do NATO;
• čo bude testom, či sa Rusko zbavilo imperializmu.

Prečo máte pocit, že pomoc Slovenska nie je dostatočne docenená?

Ľudia sa sústreďujú predovšetkým na najväčších partnerov ako Spojené štáty a Spojené kráľovstvo. Keď sa hovorí o pomoci v prepočte na hrubý domáci produkt (HDP), najčastejšie sa zase spomínajú pobaltské krajiny a Poľsko. Na Slovensko tak trochu zabúdame, hoci keď sa na jeho pomoc pozrieme do hĺbky, vidíme, že je zásadná. Vážime si ju a dobre si ju pamätáme.

Rozoberme si to trochu detailnejšie. Prvou významnou dodávkou bol systém protivzdušnej obrany S-300, ktorý slovenská vláda darovala vlani v apríli.

Slovensko nám dalo všetko, čo malo k dispozícii: celú jednu batériu. Pred rozhodnutím Spojených štátov a ďalších partnerov poskytnúť nám systémy NASAMS a Aspide a nemeckými dodávkami systému Iris-T išlo o najsofistikovanejší systém protivzdušnej obrany, ktorý sme mali k dispozícii. Zatiaľ čo naše systémy S-300 boli vyrobené v 70. rokoch, ten slovenský pochádzal z konca 80. rokov. Keďže bol ruskej výroby, okamžite sme ho vedeli začať používať.

Musíme si uvedomiť, že toto je vojna delostrelectva, v ktorej žiadna strana nie je schopná získať vzdušnú prevahu. Slovensko je dôležité aj v tomto smere, pretože jeho húfnice Zuzana sú moderným samohybným systémom ideálnym pre bojiská, kde bojujúce strany nemôžu útočiť lietadlami (Slovensko poskytlo húfnice Zuzana na základe kontraktu na komerčný predaj – pozn. red.).

Na Slovensku v posledných týždňoch pútala veľkú pozornosť dodávka stíhacích lietadiel MiG-29.

Samotné migy možno neprispejú k zásadnému zvýšeniu kvality našich leteckých kapacít, ale sú dôležité, pretože nám nimi kupujete čas pred finálnym rozhodnutím o amerických F-16. Dnes už vidíme – a otvorene to povedal napríklad aj prezident a veliteľ ozbrojených síl –, že dodávky F-16 pre nás skôr či neskôr budú nevyhnutné. Kým sa pre ne vo Washingtone nenájde politická vôľa, migy zo Slovenska a z Poľska zohrávajú dôležitú úlohu.

Slovensko na jednej strane posiela svoje migy na Ukrajinu, ale na strane druhej je ochrana jeho vzdušného priestoru závislá od spojencov.

Iste, ale to len vypovedá o flexibilite NATO. Pre Ukrajinu je kľúčové, že si dokázala ubrániť vzdušný priestor a darí sa jej to aj naďalej.

Ako je možné, že vzdušnú prevahu nemajú Rusi?

Ich neschopnosť získať ju bola prvým veľkým ukrajinským víťazstvom v tejto vojne, ktorá veľmi zaujala aj západné krajiny. Historické prípady z Poľska či Francúzska počas 2. svetovej vojny ukazujú, že keď majú bojujúce strany možnosť využívať pilotované lietadlá, sú v obrovskej výhode, a to aj z psychologického hľadiska.

Ruská strana ukrajinskú protivzdušnú obranu kompletne podcenila. Našťastie sme zdedili pomerne veľké množstvo rakiet zem – vzduch a v posledných rokoch sme zlepšili ich údržbu a distribúciu. Iste, k dispozícii sme mali aj lietadlá, ale dokonca aj ukrajinskí letci priznávajú, že v úvodnej fáze vojny boli absolútne kľúčové rakety.

Dôležitým aspektom bola aj ruská neskúsenosť. Pred rozpútaním plnoformátovej vojny ovládnutie vzdušného priestoru takmer vôbec necvičili. Opakovane sa napríklad stávalo, že Rusi chceli zasiahnuť ukrajinské rakety zem – vzduch, ale Ukrajinci ich medzičasom stihli presunúť, preskupili svoje sily a následne zostreľovali ruské lietadlá. V Rusku si v marci uvedomili, že situácia je pre nich natoľko nebezpečná, že viac nebudú riskovať, a dnes využívajú pilotované lietadlá v podstate len na zber informácií.

Táto problematika je však širšia a týka sa celej vojny. Ani zďaleka nejde „len“ o kradnutie; ukazuje sa, že investovanie peňazí do armády ešte neznamená získavanie schopností a potrebnej odbornosti. Rusi zrejme naozaj uverili svojim rozprávkam: precenili seba, podcenili Ukrajincov a v prvý mesiac totálnej vojny zažili šok. Keď si to v apríli, uvedomili, už bolo neskoro, pretože prišli o výhody z hľadiska výzbroje aj výstroja.

Po zhruba roku a mesiaci plnoformátovej vojny sa hovorí najmä o dvoch veciach: chystajúcej sa ukrajinskej protiofenzíve a bitke pri Bachmute.

Ľudia na Ukrajine sa o protiofenzíve veľa rozprávajú a už čakajú na takzvaný „pozitívny cyklus“, pretože posledné mesiace boli mimoriadne náročné. So žartom hovorím, že pri Bachmute čelíme dvom nepriateľom: Rusom a niektorým naratívom v západných médiách. Vyrušovala ma tá predstava, že si môžeme vybrať, kde budeme bojovať, a medzitým sa pripravovať na ofenzívu.

Ten argument spočíva v tom, že ukrajinské vojsko utrpí obrovské straty pri Bachmute a pre túto únavu nebude schopné uskutočniť protiofenzívu.

Áno, a ja s ním zásadne nesúhlasím. Ukrajina nie je Gruzínsko ani Čečensko a ľudských kapacít má nateraz dostatok. Pri Bachmute ukrajinskí vojaci odolávali ruskému vojsku s cieľom získať čas, keďže zásadné dodávky ťažkých zbraní Západ sľúbil až v januári a teraz čakáme, kým prídu. Medzitým iné formácie cvičili na protiofenzívu, lenže to hovoríme o úplne iných jednotkách.

Bachmut bol pre Rusov počas prvých mesiacov súčasťou defenzívnej operácie s cieľom konsolidovať frontovú líniu. Medzičasom sa však stal súčasťou ofenzívnej operácie, do ktorej nasadzujú obrovské ľudské zdroje. Ak by sme sa stiahli z Bachmutu, tento problém by nezmizol, len by sa premiestnil inam.

Vo svojich komentároch tvrdíte, že Ukrajine sa práve teraz naskytá okno príležitosti na protiofenzívu. Prečo?

Kým bojujeme pri Bachmute, ale aj v iných mestách vrátane Avdijivky či Kreminnej, vyčerpávame ruské vojsko. Nevravím, že história sa opakuje, ale súčasná situácia by trochu mohla pripomínať situáciu z minulého roka, keď Rusi míňali sily na nezmyselné operácie, čo následne Ukrajina využila na oslobodenie rozsiahlych území. Druhým dôležitým faktorom je, že z ruskej strany od januára napriek očakávaniam neprišlo ďalšie kolo mobilizácie. Nevravím, že okno príležitosti je už otvorené, ale zjavne sa otvára. Rozhodne však bude závisieť aj od mnohých ďalších faktorov na čele s muníciou.

To je ďalší naratív, ktorý ma hnevá – občas čítam, že Ukrajina má šetriť vojakmi aj muníciou. Lenže to sa nedá robiť zároveň. Buď zvyšujete počty vojakov na šetrenie munície, alebo množstvo munície na ochranu vojakov. Ideálne by pre Ukrajinu bolo, keby mohla bojovať ako Spojené štáty vo Vietname, kde v tejto rovnici jasne prevažovala munícia.

Práve delostrelecká munícia je prioritou pre Európsku úniu: do jej produkcie sa zaviazala investovať až dve miliardy eur.

Ľudia sa často sústreďujú „len“ na tanky a na bojové vozidlá, ale tie sú len jedným aspektom pomoci. Potom tu sú delostrelecké systémy, ktoré nám poskytuje Švédsko, Dánsko či Spojené kráľovstvo, lenže na tie potrebujete muníciu. Povedal by som, že tá je pre úspech protiofenzívy absolútne zásadná.

Veľmi by sme ocenili, ak by Únia aspoň časť plánovanej munície dodala Ukrajine okamžite. Podľa aktuálnych plánov chce svoje dodávky rozdeliť na dvanásť mesiacov, čo však neprinesie želaný efekt. Potrebovali by sme 25 až 35 percent sľúbených dodávok už v prvom mesiaci.

Kľúčovú úlohu v tom zohrávajú Spojené štáty. Momentálne mesačne spotrebujeme zhruba 90-tisíc projektilov delostreleckej munície, pričom Američania ich za mesiac vyrobia asi 15-tisíc. Tento obrovský nepomer sa však dá kompenzovať, a preto na nich tak tlačím, aby nám dodali sériu taktických balistických striel ATACMS. Vďaka tomu by aj pri nedostatku munície ukrajinská armáda dokázala urobiť analýzu, vytypovať si povedzme sto najdôležitejších cieľov a zasiahnuť ich s oveľa vyššou efektivitou.

Američania však dodávky ATACMS nateraz odmietajú a každý týždeň prichádzajú s inou výhovorkou, prečo je to tak. Najprv tvrdili, že ich nemajú, ale potom z nich demonštratívne strieľali počas cvičenia v Kórei. Vo všeobecnosti to ukazuje, v čom je ich prístup – na rozdiel napríklad od Slovenska – pre mňa problematický.

Vysvetlite nám to.

Vo Washingtone sa mimoriadne obávajú rizika. Potrebujú nesmierne veľa času na zváženie všetkých za a proti, lenže my ten čas kompenzujeme stratami našich vojakov. Len si predstavte, koľko vojakov by sme nestratili, ak by sme dostali systém HIMARS niekedy vlani v apríli, nie koncom júla.

V Spojených štátoch je na ministerstve obrany aj zahraničia veľká skupina byrokratov, ktorí vyštudovali medzinárodné vzťahy. Naučili sa rozmýšľať v kategóriách manažmentu eskalácie, podľa ktorého musíte byť opatrný pri každej akcii. V podstate postupujú učebnicovo, lenže to je problém, pretože pre Rusko sú vďaka tomu predvídateľným a vhodným partnerom. Rusi dobre vedia, s kým interagujú.

Len sa pozrite na to, ako Kremeľ každý týždeň vytiahne „jadrovú kartu“. Naposledy to urobil pri rozmiestnení jadrových hlavíc v Bielorusku, predtým po vydaní zatykača Medzinárodného trestného súdu na Vladimira Putina. Napokon, začali s tým už päť dní pred vojnou, keď spustili cvičenie strategických jadrových jednotiek.

Problém spočíva v tom, že si z toho berú ponaučenie aj Číňania. Riziko, že Rusko použije jadrové zbrane, je extrémne malé, ale napriek tomu to vo Washingtone nevedia otvorene pomenovať ako blaf a urobiť sebavedomý a jednoznačný krok napríklad aj v podobe dodávok striel ATACMS a lietadiel F-16. Lenže keď nechcú, aby sme boli porazení, a ak nedostaneme dostatok munície, napokon nám ich budú musieť dať aj tak. Len prídeme o niekoľko mesiacov a množstvo vojakov.

Čo hovoríte na argument, že jadrovú veľmoc nemožno vojensky poraziť?

Že nie je pravdivý. Jadrové veľmoci prehrávajú. Spojené štáty prehrali vo Vietname a neboli úspešné ani v Afganistane. Sovieti takisto prehrali v Afganistane. To, že jadrové veľmoci nemôžu prehrať, je mýtus.

Na tomto argumente však vidieť Putinov strategický úspech, že nás vtiahol do svojho naratívu. Problém spočíva v tom, že sa tento mýtus nesnažíme vyvrátiť, ale debatujeme v jeho rámcoch. Podobné je to s vojnou a ukrajinským členstvom v NATO – debatuje sa o tom, hoci to nijako nesúvisí. Prednedávnom agentúra Reuters zverejnila dokument, podľa ktorého Ukrajina začiatkom vojny Rusku ponúkla, že sa výmenou za stiahnutie jeho vojsk vzdá členstva v NATO. Lenže Putin to odmietol.

Ukrajina vtedy takisto navrhovala nechať si prechodné pätnásťročné obdobie na doriešenie statusu Krymu. Dnes už túto ponuku stiahla a hovorí o totálnom víťazstve a obnovení hraníc spred roku 2014. Je to podľa vás reálne?

Kľúčové je, že po minulom roku už všetci mohli pochopiť, prečo je Krym taký dôležitý. Pre mnohých to bola roky nedotknuteľná téma: nikto o nej nechcel hovoriť a mnohí diplomati ju považovali za vybavenú vec. Po rozpútaní plnoformátovej vojny však Rusko z Krymu iniciovalo pozemné útoky a zastavovalo ukrajinské dodávky. Dnes už je úplne jasné, že ak Ukrajina nezíska Krym, nebude môcť byť bezpečná.

Iste, geografia nepustí, v prvom rade je dôležité získať pod kontrolu územia na juh od Mykolajiva, smerom od Odesy po Zaporižžiu. Geografia však v tejto chvíli nie je až taká dôležitá. Kľúčové je, že medzinárodné spoločenstvo si už uvedomilo, prečo na Kryme tak veľmi záleží.

Prednedávnom ste na Twitteri napísali, že „skutočným lakmusovým papierikom“, či sa Rusko jedného dňa zbaví imperializmu, bude jeho akceptácia ukrajinského členstva v NATO.

V Rusku sa zasekli v 19. storočí a naďalej termín „veľmoc“ vnímajú cez moc a kontrolu susedných štátov. S výnimkou pobaltských krajín bola vlani Ukrajina poslednou krajinou, ktorá nebola otvorene proruská – ako Bielorusko, Arménsko, Kazachstan, Kirgizistan a Tadžikistan – ani neutrálna – ako Moldavsko, Gruzínsko, Azerbajdžan, Turkmenistan a Uzbekistan. Ukrajinci ukázali Rusku prostredník a hovorili, že sa mu nepodvolia.

V súvislosti s Putinom sa často spomína výrok, že rozpad Sovietskeho zväzu bol podľa neho najväčšou geopolitickou katastrofou 20. storočia. Mňa však ešte viac zaujalo iné jeho vyjadrenie tesne pred vojnou, keď vyhlásil, že skutočnou tragédiou bolo zrútenie ruského impéria. V podstate hovorí, že chce „napraviť chyby po boľševikoch“, ktorí si Ukrajine dovolili dať status jednej zo sovietskych socialistických republík.

To, že Rusko prijme Ukrajinu v NATO, by bolo dôkazom, že konečne akceptuje jej nezávislosť. V nejakom bode to so svojimi kolóniami museli urobiť aj západné krajiny – Francúzsko, Spojené kráľovstvo či Portugalsko sa pretransformovali a povedali, že po novom pre nich „veľmoc“ znamená investície do sociálnych vecí, kultúry či vzdelania.

Veríte, že by sa to mohlo stať?

Zatiaľ tieto tendencie nevidno. Ruský analytik Dmitrij Trenin, z ktorého sa medzičasom tiež stal imperialista, v roku 2011 publikoval text Postimperliazmus, v ktorom argumentoval, že Rusko ešte v postimperialistickej fáze nie je. Nechápem argumenty, že si Rusko nemožno pohnevať; že si Putin musí zachovať tvár. Je to presne naopak: kým Rusko nebude akceptovať ukrajinskú nezávislosť – a teda Ukrajina nevstúpi do NATO –, ruský revanšizmus sa nebude dať zastaviť. Ukrajina je najväčším Putinovým zlyhaním, a kým je tento človek v Kremli, nemôže byť bezpečná.

Neobávate sa, že po Putinovi by mohol prísť niekto ešte radikálnejší?

Je, samozrejme, správne pripravovať sa na najhorší scenár. Z histórie však napríklad vieme, že keď zomrel Stalin, prišiel po ňom Chruščov, ktorý bol síce tiež kontroverzný, ale ani zďaleka nebol taký represívny.

Rusku však rozhodne hrozí scenár putinizmu bez Putina. V Rusku sa už nikto ani len netvári, že je liberál: každý sa snaží byť väčší Putin ako Putin samotný. Z krajiny navyše odišlo veľké množstvo ľudí, ktorí mali aspoň aký-taký potenciál zmeniť to. Z Ruska je dnes homogénna krajina v zlom slova zmysle.

Takže ak by sa potvrdilo, že po Putinovi príde ďalší reprezentant putinizmu, bolo by najlepšie, keby Ukrajinu prijalo NATO ihneď. Mimochodom, aj v oblasti integrácie do NATO stojí na ukrajinskej strane aj Slovensko.

Nie je to vzhľadom na článok 5, ktorý dáva povinnosť ostatným štátom brániť členskú krajinu v prípade útoku, len ilúziou?

Chápem tento argument, ale tieto pravidlá vznikali v iných podmienkach a v inom geopolitickom kontexte. Svet sa zmenil a ja si viem predstaviť situáciu, keď by NATO prijalo Ukrajinu, ale napríklad by povedalo, že jeho obranný dáždnik sa bude týkať „len“ území, ktoré bude mať pod kontrolou. Niečo podobné už bolo na stole v prípade Gruzínska a Južného Osetska s Abcházskom.

Keď Ukrajina začiatkom nášho tisícročia a po roku 2010 chcela vstúpiť do NATO, počúvali sme, že riziká prevažujú benefity. Dnes u nás denne zomierajú ľudia a Rusi ničia naše mestá aj tak. Podľa mňa je čas na zásadné strategické rozhodnutie.