V jej dielach bujnie príroda, inšpirujú ju obrazy spod mikroskopu. Umelkyňa Monika Pascoe Mikyšková skúma vzťahy, ktoré voľným okom nevidno
Počas príprav aktuálnej výstavy spolupracovala so školou, kde sa učia deti so zrakovým a sluchovým znevýhodnením.
O existencii školy v Červenici sa Monika Pascoe Mikyšková dopočula náhodou asi pred dvoma rokmi a odvtedy na ňu nevedela prestať myslieť. Ide o malú internátnu školu na východe Slovenska, ktorá vzdeláva deti s poškodením zraku aj sluchu.
„Niekedy neviem v prvom momente úplne presne vysvetliť, prečo niečo musím urobiť, a tak to bolo aj v tomto prípade – mala som skrátka pocit, že tam musím ísť,“ vraví umelkyňa Monika Pascoe Mikyšková.
Napísala riaditeľke školy s otázkou, či by nemohla prísť a urobiť s deťmi zopár workshopov, s ktorými má ako lektorka veľa skúseností.
Ako to dopadlo, sa dá vidieť aj na jej aktuálnej výstave finalistov Ceny Oskára Čepana v bratislavskej Kunsthalle.
Nevidia a nepočujú, tak ako spoznávajú svet?
Za nutkavou potrebou vyraziť do Červenice sa u Moniky Pascoe Mikyškovej, samozrejme, dá vystopovať viacero celkom konkrétnych dôvodov aj predošlých skúseností.
Prvýkrát sa s komunitou ľudí so zrakovým znevýhodnením stretla ešte na strednej škole, keď ako dobrovoľníčka pomáhala s najmenšími deťmi v škole pre nevidiace deti v Bratislave. „Vtedy som prvýkrát získala skúsenosť s tým, ako spoznávajú svet,“ vraví Pascoe Mikyšková.
Odvtedy je to pre ňu téma. „Moje poznanie sveta je do veľkej miery založené na vizuálnej skúsenosti. Nemať tento zmysel je pre mňa také zásadné, že o tom potrebujem vedieť viac.“
Zistenie, že na Slovensku máme aj školu, ktorá sa venuje deťom s duálnym – zrakovým aj sluchovým – znevýhodnením, ju preto intenzívne zasiahlo. Nevedela úplne presne odhadnúť, čo z toho môže vzniknúť, no odozva zo strany riaditeľky školy bola veľmi pozitívna a viac už nebolo treba, len vyčkať na pekné počasie.
„Škola je situovaná
