URÁÁÁ!

Autor je režisér

Kopec Lopeník v Bielych Karpatoch. Jedna noha na Slovensku, druhá na Morave. Správy o meniacich sa náladách. Vojna na Ukrajine trvá rok, na ľudí padá postcovidová únava, inflácia, zdražovanie, strach z vojny a úvahy o bezproblémovej penzii: čierna budúcnosť.

Podoby hnevu. Hradčany, donedávna obohnané arogantným malým čínskym múrom, sa menia na príjemnú petropavlovskú pevnosť. Horšie je na druhej strane Karpát. Prieskumy verejnej mienky znepokojivo odrážajú nejasnosť odpovede, kto to tam vlastne žije.

Denníky placho píšu o sviečkovej demonštrácii, brutálne rozohnanej vodnými delami, ale v realite roku ‘23 je všetko inak. Tí starší, mokrí so sviečkami v rukách, ak vôbec ešte žijú, prežívajú zo skromných dôchodkov, tí mladší, ktorí ich mlátili obuškami, si užívajú zaslúžený a vyšší dôchodok. Rád by som videl policajného dôstojníka – minimálne 2,5 percenta alkoholu v krvi – zurvalo hecoval mladých policajtov (v dobovej terminológii príslušníkov Verejnej bezpečnosti) pred zásahom. Štýlovo zakričal ako ruský komisár Urááá! Vperjod! Ak žije, určite kričí to isté.

V Denníku N som čítal rozhovor Petry Procházkovej s českým a fínskym dobrovoľníkom na Ukrajine. Fíni vedia svoje, na Slovensku to také jednoduché nie je. Teraz ani predtým. Aj v roku 1848 bol niekto na cisárskej strane u Hurbana, iný u honvédov a obe strany sa krvavo stretli na Branisku. V Povstaní roku 1944 to isté.

Prečo? Pre chorú panslavistickú tradíciu o spasiteľskej úlohe Ruska, roky komunistického vymývania mozgov? Skutočnosťou, keď sa krajina zbavila príslovečnej biedy? Zrejme, slamené strechy zmizli až v sedemdesiatych rokoch. Alebo je to sentiment tých, ktorí počas normalizácie kšeftovali so sovietskymi vojakmi (liter ukradnutej armádnej nafty = liter domáceho vína), sentiment za istotou, tých, ktorým nežná vzala pohodlnú budúcnosť, alebo je to úspešnosť dnešnej opozície opierajúcej sa o neschopnosť dnešných trosiek koalície?

A do toho tí Američania. Hromozvod nahnevaných mladých ako pri vojne vo Vietname.
Asi najväčšia letecká bitka počas druhej svetovej vojny u nás sa udiala nad Bielymi Karpatmi pri Lopeníku. Päťsto amerických lietadiel zbombardovalo železné srdce bývalej republiky, Wehrmacht nemal palivo do tankov, presadli na konské povozy, ale profit z úspešnej operácie mala Červená armáda a to ostalo v pamäti. Desať lietadiel z konca zoskupenia Luftwaffe zostrelila. Miesta zostrelov B-17, Flying Fortress, z „bitky o benzín“ dnes navštevujú len turisti. Zabudnutí americkí chlapci. Žiadne Slavíny.

A do toho symboly. Nie sú najdôležitejšie, ale predsa. Ako majú reagovať tí, ktorí majú rovnakú zástavu ako brutálny agresor z dnešnej vojny? Jednoducho, podprahovo. Sú to naši. Naozaj?

P. S. Navyše ani tá ich zástava nie je ich. Nadšený Peter Najväčší obdivoval, ako na holandských koráboch, jeho vzoroch, veje zástava. Tak si ju požičal. A my tiež. Vot tak.