Denník N

Komunisti v roku 1948 vedeli, že v prieskume nedopadli dobre. Agentúra musela skončiť

Príbeh nadaných úradníkov, ktorých štát začal šikanovať a perzekvovať, pretože poznali informácie, ktoré sa znepáčili politikom.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

„Máme pro vás úkol. Tentokrát takový, že bude nutno dbát pozorně všech našich pokynů. Pokusíme se totiž odhadnout výsledek voleb.“

Týmito slovami sa začína list zaslaný v apríli 1946 dobrovoľníkom, ktorí sa chystali zbierať dáta k prvému prieskumu volebných preferencií v Československu.

Výsledok prvých parlamentných volieb po skončení druhej svetovej vojny a zároveň posledných slobodných volieb pred nástupom komunizmu sa podarilo predpovedať s pozoruhodnou presnosťou. Že ich drvivo vyhrajú komunisti, vedeli výskumníci už niekoľko týždňov pred voľbami.

Napriek tomu výsledky nezverejnili. K dôvodom sa ešte vrátime.

Čeněk Adamec (v strede) a Ivan Víden (vpravo) na stretnutí s Georgeom Gallupom. Foto – Wikipedia

Po druhej svetovej vojne boli predpovede volebných výsledkov veľmi raritné. Tie prvé sa začali robiť v Spojených štátoch začiatkom 20. storočia. Americká politika a volebné kampane boli profesionálnejšie vedené ako v Európe a svoju rolu v tom hrala už aj komercia.

Prvé prieskumy sa robili primitívne – miliónom ľudí poštou rozposlali pohľadnice, na ktorých mali vyznačiť, koho budú voliť, a zaslať ich späť. Takýto spôsob bol drahý a nepresný. Nie každému sa totiž pošta dala doručiť a nie každý bol ochotný korešpondenčný lístok zaslať späť. To výsledok ankety výrazne skresľovalo.

Delostrelec v knižnici

Zlomovým momentom boli americké prezidentské voľby v roku 1936. Na základe prieskumu medzi 2,3 milióna Američanov sa očakávalo, že vyhrá Alfred Landon. Opak sa stal realitou, prezidentský úrad obhájil Franklin Roosevelt.

Rooseveltovo víťazstvo však správne predpovedali traja výskumníci. Pomocou štatistických metód a na oveľa menšej vzorke ľudí. Medzi nimi aj štatistik George Gallup, ktorého meno sa týmto preslávilo. Jeho metóda prieskumov verejnej mienky sa na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov dostala do Francúzska a Veľkej Británie.

V Británii sa Gallupovou metódou podarilo správne odhadnúť víťazstvo labouristov vo voľbách 1945. Podľa Gallupových zásad sa v princípe robia osobné dotazníkové prieskumy dodnes. Odhad sa robí zo vzorky, ktorá odzrkadľuje triedne a demografické zloženie spoločnosti.

Hoci v medzivojnovom období Československo zažilo štvoro slobodných a súťaživých parlamentných volieb – aj citeľný rozvoj spoločenských vied –, odhadovanie výsledkov volieb či prieskumy voličských preferencií v novom štáte tradíciu nemali. Výnimkou boli len redakčné tipy v novinách doplňované tipmi od čitateľov.

Ako je teda možné, že ani nie rok po vojne a obnovení Československa tu už niekto robil takú presnú sondáž?

Je to najmä vďaka mimoriadnemu príbehu Čeňka Adamca, ktorý pochádzal z Ivančíc neďaleko Brna. Tesne pred druhou svetovou vojnou študoval v Prahe sociológiu a politickú vedu u významného medzivojnového sociológa Jana Mertla. Na jeho vedeckom pracovisku chvíľu aj pracoval.

Po nacistickej okupácii Čiech a Moravy sa Adamec rozhodol emigrovať. Jeho cesta do Francúzska sa začala nešťastne a na čas skončil v maďarskom väzení. Keď sa do Francúzska dostal, opäť skončil vo väzení. Podarilo sa mu tam však vstúpiť do československej zahraničnej armády, s ktorou neskôr po nemeckej ofenzíve musel ustúpiť do Veľkej Británie.

Nuž a Čeněk Adamec ani ako delostrelec počas služby vlasti v zahraničnej légii nezanedbával svoj odborný rast. Vo voľnom čase komunikoval s britskou výskumnou organizáciou Mass-Observation a študoval správy britského ústavu pre výskum verejnej mienky a vedecký časopis Public Opinion Quarterly. Tak sa zoznámil s Gallupovou metódou.

V nacistami okupovanom protektoráte medzičasom spisovatelia Josef Kopta a Vladislav Vančura pravidelne počúvali vysielanie londýnskej BBC, vďaka čomu sa dozvedeli o moderných metódach výskumu verejnej mienky. Boli nimi takí fascinovaní, že sa dohodli, že v Československu založia agentúru na výskum verejnej mienky.

Vančura vojnu neprežil. V roku 1942 ho popravili nacisti. Kopta sa po vojne stal vysokopostaveným úradníkom na ministerstve informácií. Práve tam začal zakladať Československý ústav pre výskum verejnej mienky (ÚVVM), do ktorého zavolal aj Čeňka Adamca. A začali robiť – nielen – volebné sondáže.

Chirurgická presnosť

Pred voľbami v roku 1946 zorganizovali dva volebné prieskumy. Jeden koncom apríla a druhý v polovici mája, teda dva týždne pred voľbami, ktoré sa konali 26. mája.

Ako sa môžete presvedčiť aj v grafe na začiatku článku, ich druhý prieskum odhadol výsledok volieb s obdivuhodnou presnosťou. Komunistom (KSČ) odhadli 39,6 percenta a vo voľbách mali 40,2. Národných socialistov (ČSNS) odhadovali na 22,5 percenta a vo voľbách dosiahli 23,7. Ľudovcom (ČSL) odhadovali 19,2 percenta, pričom vo voľbách získali 20,2 percenta, a nakoniec sociálnych demokratov (ČSSD) predikovali na 16 percent a vo voľbách dosiahli 15,6 percenta.

Vzorka bola reprezentatívna podľa pohlavia, sociálnej triedy, vekovej skupiny, regiónu a veľkosti sídla. Vďaka tomu a vďaka zachovaniu niektorých zápiskov ústavu v archívoch sa dnes vieme pozrieť napríklad na to, ako vyzerala veková a sociálna štruktúra voličov vtedajšej štvorice českých politických strán.

V súčasnosti sa s podporou komunistov podvedome spája staršia generácia, pred takmer 80 rokmi to tak nebolo. Z hľadiska vekovej štruktúry boli voličstvá strán viac-menej podobné, no najviac mladých bolo medzi voličmi komunistickej strany. Fakt, že sa pred voľbami 1946 znížil vek aktívneho volebného práva z 21 rokov na 18, napokon komunistom aj trochu dopomohol k volebnému víťazstvu.

Výraznejšie rozdiely v zložení elektorátov sú viditeľné z hľadiska sociálnych tried. Jasne sa prejavuje, že komunistov podporuje predovšetkým najnižšia spoločenská trieda, a to robotníctvo.

Žiaľ, táto sondáž sa uskutočnila len na území Čiech, Moravy a Sliezska. Chýba v ňom zastúpenie voličov na Slovensku. Aj výsledky sondáže tak porovnávame s volebnými výsledkami za českú časť Československa.

Po obnovení Československa po druhej svetovej vojne malo Slovensko špecifické postavenie. Popri pražskej československej vláde existoval aj bratislavský zbor povereníkov, čo bol len iný názov pre fakticky slovenskú vládu. Popri pražskom československom ministerstve informácií existovalo aj slovenské povereníctvo informácií v Bratislave.

ÚVVM fungoval pod československým ministerstvom informácií. Chcel robiť výskumy s celoštátnou pôsobnosťou a pokúšal sa o zriadenie pobočky v Bratislave. Narážal však na kompetenčné nejasnosti, ale aj politické a akademické spory.

Voľby 1946

26. mája 1946

Voľby v roku 1946 boli posledné čiastočne slobodné a súťaživé voľby predtým, ako sa komunisti zmocnili moci v Československu. Vo voľbách mohli kandidovať len strany združené v Národnom fronte, čo boli štyri strany v Česku a štyri strany na Slovensku. Išlo najmä o obmedzenie vplyvu agrárnikov či ľudákov, čo boli silné politické strany v medzivojnovom období. Voliči tak mali obmedzený výber; no do urny mohli vhodiť namiesto straníckej kandidátky takzvaný biely lístok. Po vojne nemohli voliť Maďari a Nemci, teda národnosti, na ktoré sa uplatňoval princíp kolektívnej viny v súvislosti s udalosťami počas vojny.

Komunisti mali silný vplyv v Národnom fronte a vďaka tomu, že kontrolovali kľúčové inštitúcie v štáte, sa im aj ľahšie robila predvolebná kampaň – mali napríklad lepší prístup k vtedy nedostatkovému papieru či k motorovým vozidlám.

Voľby – neprekvapujúco – vyhrali komunisti, no na Slovensku bola úspešnejšia Demokratická strana. Pred vojnou boli komunisti na Slovensku silní najmä medzi príslušníkmi maďarskej menšiny, takže v týchto voľbách doplatili predovšetkým na to, že Maďari prišli o volebné právo. Za úspechom Demokratickej strany, ktorá bola pôvodne evanjelickou stranou, bolo spojenie s katolíckymi elitami, čím získala rozsiahly elektorát niekdajšej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.

Plagáty komunistov pred voľbami 1946. Foto – TASR

Komunistické vedenie ministerstva spočiatku ústav pre výskum verejnej mienky podporovalo. V tom čase komunisti a priori podporovali pokrok v poznávaní postojov spoločnosti, získané informácie sa im mohli hodiť a vyhovovalo im to aj komunikačne – ich komunistov na rozdiel od tých starých politikov predsa zaujíma názor ľudu.

Ústav sa primárne venoval výskumu verejnej mienky v spoločenských, kultúrnych a trochu aj v politických otázkach. Robil napríklad prieskumy o zdravotníctve, filme či treste smrti. Komerčný prieskum si v ÚVVM zadal aj podnik Baťa – v tom čase už znárodnený.

Odhady volebných výsledkov mali byť len čímsi navyše.

Mýtus o nezverejnení

Na tej mimoriadne presnej volebnej predikcii je zaujímavé, že ju spoznal len úzky okruh ľudí a nebola pred voľbami zverejnená. O dôvodoch jej nezverejnenia sa šíria mýty. Napríklad, že výskumníci nechceli verejnosť vystrašiť tým, že voľby vyhrajú komunisti, respektíve, že si komunistické vedenie ministerstva neželalo zverejniť predvolebný prieskum z dôvodu, že obava z víťazstva komunistov nahrá ostatným kandidujúcim stranám.

Archívne dokumenty tento mýtus vyvracajú. Za prvé – výskumníci sa v sondáži okrem iného ľudí pýtali, ktorá strana vzíde z volieb ako najsilnejšia. Až 48 percent opýtaných očakávalo víťazstvo komunistov. Ich volebnú výhru predpokladalo 19 percent prívržencov ľudovcov, 23 percent národných socialistov, 39,5 percenta sociálnych demokratov a 89,5 percenta voličov KSČ.

V situácii, keď bezmála polovica obyvateľov očakáva víťazstvo komunistov, by publikovanie výsledkov prieskumu asi neprinieslo také prevratné poznanie, že by mohlo otriasť ich volebným víťazstvom.

Článok o predpovedi výsledku volieb uverejnený v denníku Svobodné slovo. Zdroj – MZK

Po druhé, výskumníci vo výskumnej správe presvedčivo opisujú dôvody nezverejnenia. Svojimi výsledkami si neboli úplne istí. Počas vojny sa nerobilo sčítanie ľudu a to posledné – z roku 1930 – už bolo zastaralé. Počas vojny a po nej došlo k citeľnej zmene spoločnosti – vo vojne veľa ľudí zomrelo a takmer úplne zdecimovaná bola židovská komunita. Nemci zasa bezprostredne po vojne boli do veľkej miery násilne odsunutí do Nemecka a Rakúska. Výskumníci v tom čase nemali spoľahlivé referenčné dáta o spoločnosti a dobre si to uvedomovali.

Ďalším dôvodom nezverejnenia bolo to, že dáta zbierali málo skúsení a nezaškolení dobrovoľníci, a nakoniec aj fakt, že sa výskumníci obávali, že im výsledky mohol ovplyvniť strach ľudí pravdivo odpovedať plynúci zo život ohrozujúcich skúseností s prejavovaním názoru v čase nacistickej okupácie.

Na prvých voľbách si výskumníci jednoducho chceli spoľahlivosť svojej metódy otestovať. Predikciu teda protokolárne uložili na notárskom úrade a publikovali ju až po voľbách. Ich počin sa tešil veľkému obdivu a mediálnemu záujmu. Výskumný tím si k sebe pozval dosluhujúci premiér Zdeněk Fierlinger (ČSSD) a neskôr ich prácu v rozhovore pre ich časopis Veřejné mínění vyzdvihol aj nový premiér Klement Gottwald (KSČ).

V sondáži pred voľbami 1946 stojí za pozornosť aj otázka, čí program verejnosť považovala za najlepší. Dve najsilnejšie strany KSČ a ČSNS boli odhodlaní voliť aj ľudia, ktorí si nemysleli, že ich program je najlepší.

Pri podpore KSČ sa tak mohol prejaviť takzvaný bandwagon effect, teda stádový efekt. Ide o situáciu, keď sa predovšetkým nerozhodnutí alebo váhajúci voliči tesne pred voľbami priklonia k najsilnejšej strane. Svedčí tomu aj fakt, že KSČ si od prvého prieskumu z konca apríla až do volieb na konci mája pripísala štyri percentuálne body.

To je čiastočne aj odpoveď na špekulatívnu otázku, či by zverejnenie výsledkov sondáže mohlo zabrániť výraznému víťazstvu komunistov a tým potenciálne zachrániť demokraciu v Československu. Skôr nie. Naopak, mohlo by to stádový efekt ešte posilniť.

Volebná podpora KSČ a KSS vo voľbách 1946. Kartogram – Denník N/Daniel Kerekes; zdroj dát – ČSÚ, Vladimír Krivý, SASD, vlastné výpočty

V článku prieskum pred voľbami v roku 1946 označujeme ako odhad, respektíve predikciu výsledkov volieb. Má to svoj dôvod.

Sondáže mali v minulosti – na rozdiel od súčasnosti – naozaj charakter predikcií. Ich cieľom bolo čo najpresnejšie odhadnúť výsledok volieb. Tejto tradície sa dodnes držia agentúry v Spojených štátoch. Na Slovensku, a vôbec v Európe všeobecne, sa v súčasnosti prieskumy robia ako meranie voličských preferencií v danom čase a nedávajú si za cieľ vopred zistiť volebný výsledok.

Prieskumy od agentúr, ktoré Denník N pravidelne zverejňuje, nie sú predikciou volebného výsledku, sú iba akousi časovou snímkou z konkrétne stanoveného obdobia, na čo stále upozorňujú aj samotné agentúry. Nie je preto ani správne porovnávať ich výsledky s volebnými výsledkami.

Dôvodom ich odlišnosti je najmä to, že dnes veľká časť elektorátu nemá jasnú stranícku preferenciu, a tak dochádza k častým zmenám a voličským presunom, najviac sa to deje tesne pred voľbami. Navyše prieskumy sa robia oveľa častejšie, preto nás viac zaujímajú trendy v čase ako volebný výsledok.

Gottwald nezažiaril

Už Adamec koncom 40. rokov upozorňoval sociologickú obec, že predikciu možno robiť najskôr týždeň až dva pred voľbami. „Pretože psychický proces predvolebného rozhodovania je značne zložitý, vzniká pochybnosť, či a kedy je predpoveď oprávnená na podklade volebných úmyslov zistených jeden alebo dva týždne pred voľbami,“ vysvetlil v Sociologickej revue.

Výskumníkom z ÚVVM uľahčovala ich odhad skutočnosť, že počet strán bol vtedy obmedzený na štyri v českej a štyri v slovenskej časti republiky, volebná účasť bola povinná a na otázku, koho budú voliť, neodpovedalo alebo nevedelo odpovedať len 6,8 percenta opýtaných. Nemuseli sa teda zložito vyrovnávať s problémom nevoličov či nerozhodnutých voličov.

V sondáži sa objavila aj otázka, či je počet strán dostatočný. Až 58 percentám opýtaných systém štyroch strán vyhovoval.

Za pozornosť stojí aj otázka dôveryhodnosti. Ide o jedinečnú informáciu o popularite a poznateľnosti dobových politikov, napríklad tých komunistických.

Výskumníci dôveryhodnosť merali inak, ako sa to robí dnes. Od respondenta požadovali jedno až tri mená politikov, ktorým dôverujú. Prezidenta Edvarda Beneša uviedlo až 80 percent opýtaných. Najmocnejší muž v krajine – komunista Klement Gottwald – sa netešil až takej veľkej popularite, neuviedlo ho ani 20 percent opýtaných.

Československý prezident Edvard Beneš a predseda vlády Klement Gottwald. Foto – TASR

Pritom dva roky po tomto prieskume nahradil Beneša na Pražskom hrade práve Gottwald.

Ústavu sa darilo budovať dobré meno aj v zahraničí. Výskumníci boli jazykovo zdatní, publikovali v zahraničných vedeckých časopisoch a Adamec využíval a udržiaval aj kontakty, ktoré získal počas emigrácie. O ich prácu sa napríklad zaujímala aj Organizácia Spojených národov.

List OSN adresovaný ÚVVM. Zdroj – Hana Zajíčková

Žiaľ, ambícia výskumníkov odhadovať výsledky volieb mala smutný koniec. V januári 1948 začal ústav sériu troch sondáží, ktoré mali predchádzať májovým voľbám 1948. V tom čase predpokladali, že kandidovať budú všetky štyri v Česku povolené strany. Dotazníky k prvému prieskumu vyzbierali, no spracovať ich už nestihli.

Ústavný puč

Ako spomína Čeněk Adamec, „zo sprievodných listov anketárov o dopytovaní a s kontrolou a kódovaním došlých dotazníkov získali pracovníci ústavu predstavu o neúspechu komunistov v májových voľbách“.

Adamec bol demokrat verný Masarykovmu odkazu. Aj to pravdepodobne viedlo k tomu, že ešte pred tým, ako sa podarilo Klementovi Gottwaldovi vo februári 1948 prevziať moc nad štátom, sa s kolegom Pospíšilom dožadoval u komunistického vedenia ministerstva informácií, aby prieskum mohli zverejniť, respektíve aby sa k výsledkom mohli dostať aj ostatné politické strany.

Volebná podpora Národného frontu vo voľbách 1948. Kartogram – Denník N/Daniel Kerekes; zdroj dát – vlastná rešerš novinových článkov

Jedného dňa však na ústav prišiel Petr Konečný, komunistický funkcionár a vedúci prvého oddelenia ministerstva informácií, pod ktoré ústav organizačne spadal. „Spýtal sa, kde sú dotazníky uložené. Skriňu zalepil páskami, ktoré opečiatkoval. V ten istý deň sa dostavili dvaja iní nám neznámi muži, ktorí skrine otvorili a dotazníky odniesli,“ spomína Adamec.

S hrubými výsledkami sa z dotazníkov pravdepodobne oboznámilo len zopár vysokopostavených predstaviteľov KSČ.

Voľby 1948

30. mája 1948

Voľby v roku 1948 ešte neboli typickými komunistickými voľbami. Boli naplánované už v roku 1946, prvý povojnový parlament mal mať len obmedzené dvojročné volebné obdobie. Z hľadiska legislatívy sa voľby podobali na tie čiastočne slobodné z roku 1946. Formálne sa v nich napríklad ešte uplatňoval pomerný volebný systém.

Čo je však kľúčové – voľby už boli neslobodné. Konali sa už po takzvanom víťaznom februári – puči, pri ktorom komunisti úplne ovládli krajinu. Tí v Národnom fronte (organizácia združujúca politické strany) presadili, že bude len jedna spoločná kandidátna listina. Na nej dominovali komunisti.

Niektorí autori sa domnievajú, že vedenie KSČ presadzovalo spoločnú kandidátku práve preto, lebo bolo oboznámené s výsledkami vyššie spomínanej sondáže. Vo voľbách, v ktorých by si voliči mohli vyberať spomedzi viacerých strán, by komunisti nielenže nemuseli získať viac ako 50 percent, ako chceli, ale nemuseli by ani zopakovať výsledok a víťazstvo z volieb 1946.

So spoločnou kandidátkou – ako nástrojom volebnej manipulácie – sa komunisti inšpirovali u nacistov. Tí ju napríklad použili v Sudetách – v Treťou ríšou okupovaných územiach Československa – vo voľbách v roku 1938. V rovnakom roku tento nástroj využil aj Tisov režim vo voľbách do Snemu Slovenskej krajiny.

Volebná účasť bola povinná, no voliči mohli do urny hodiť takzvaný biely lístok. Voľbám však predchádzala masívna kampaň, ktorá vhodenie bieleho lístka prirovnávala k vlastizrade či nacistickej kolaborácii. Nátlak na voličov bol na niektorých miestach enormný. Niektoré zdroje uvádzajú, že sa s výsledkami volieb mohlo dokonca manipulovať.

Denníku N sa rešeršou dobových novín podarilo syntetizovať oficiálne deklarované výsledky za jednotlivé okresy. Vyššie si môžete pozrieť kartogram ukazujúci volebnú podporu spoločnej kandidátky Národného frontu.

Okrem spomienok Adamca sa výsledky sondáže z januára 1948 spomínajú ešte v knihe amerického novinára, ktorý v tom čase pôsobil v Československu. Dana Schmidt v Anatomy of a Satellite píše, že podľa prieskumu, ktorý mal byť utajený, ale unikol, mali komunisti podporu len 28 percent, čo bol horší výsledok ako vo voľbách 1946.

Nakoľko je tento údaj spoľahlivý, nevedno. Podľa spomienok výskumníkov ÚVVM nebola sondáž nikdy profesionálne spracovaná. Číslo 28 percent mohlo byť hypoteticky len anekdotickou informáciou. Na druhej strane, Dana Schmidt mal dobré zdroje, pravdepodobne aj vo vedení KSČ. Svedčí o tom detailnosť, s akou v knihe opisuje vtedajšie pomery a udalosti.

Ukážka z knihy Anatomy of a Satellite, v ktorej je zmienený údaj z volebnej sondáže 1948. Zdroj – Univerzitná knižnica

ÚVVM musel v takej podobe, ako vznikol, skončiť. Pre totalitný režim sa stal nežiaducim a nepotrebným. Pri zbieraní informácií o náladách v spoločnosti sa režim začal viac spoliehať na svoje tajné služby. Čeněk Adamec sa stal pre režim nepohodlným, istý čas strávil aj vo vyšetrovacej väzbe. Vystriedal niekoľko zamestnaní, ako výskumník už pôsobiť nemohol.

Ústav obnovili v roku 1967, keď komunistická moc nakrátko povolila opraty nad spoločnosťou. Tentoraz už ústav nepatril pod ministerstvo informácií, ale pod Československú akadémiu vied a výskumy už robil v celom Československu. Vrátil sa doň aj Adamec. Počas normalizácie sa ústav opäť dostal do nemilosti režimu a v roku 1972 bol organizačne presunutý pod Federálny štatistický úrad. Politicky nespoľahliví pracovníci ho museli opustiť a jeho činnosť bola utlmená a pod ideologickou kontrolou režimu.

Pre zaujímavosť, v roku 1947 vznikol podobný ústav aj na Slovensku. Analogicky spadal pod slovenské povereníctvo informácií v Bratislave. Venoval sa napríklad otázkam vzťahu Slovákov k Maďarom, otázkam identity či náboženstvu. Volebnú sondáž v roku 1948 pravdepodobne nerobil. Taktiež musel začiatkom 50. rokov skončiť.

Príbeh Čeňka Adamca, ale aj Ivana Vídna, Josefa Koptu, Bohuša Pospíšila, Milana Tesařa a ďalších, ktorí s ústavom spolupracovali, je príbehom ľudí, ktorí ani v ťažkých vojnových časoch a neskôr v časoch komunistickej perzekúcie nezanevreli na svoje bádateľské povolanie. Je príbehom ľudí, ktorí sa so svojimi neľahko nadobudnutými znalosťami v dobrej viere odovzdali službe vlasti. Je príbehom nadaných úradníkov, ktorých si mal štát vážiť a ceniť, no namiesto toho ich začal šikanovať a perzekvovať za to, že poznali pravdu, ktorá sa znepáčila politikom.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

História

Prieskumy preferencií

Slovensko

Teraz najčítanejšie