Denník N

Len o vlások unikli nacistickému masakru v Kališti. Neskôr otec a syn zasvätili život fyzike

Ľudovít Fischer. Foto - archív Ľ. F.
Ľudovít Fischer. Foto – archív Ľ. F.

Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.

Prvé roky po narodení Ľudovíta Fischera 7. januára 1940 boli poznačené strachom rodičov o ich holý život. Obidvaja boli totiž židovského pôvodu.

Osudy židovskej rodiny

Otec Ján bol synom vlastníka obchodu so železiarskym tovarom. Narodil sa v roku 1905 v Turčianskom Svätom Martine. Fischerovci boli sekulárnou židovskou rodinou a vojnu zo siedmich súrodencov okrem Jána prežila len jeho najmladšia sestra Ida.

Ján študoval matematiku a fyziku v Prahe na Karlovej univerzite. V rokoch 1928 – 1931 absolvoval doktorandské štúdium na Univerzite v Zürichu vďaka štipendiu Matice slovenskej.

Po návrate a nostrifikácii diplomu v Prahe pracoval v poisťovni s nádejou, že sa uvoľní miesto na matematicko-fyzikálnej fakulte. V roku 1932 však vážne ochorel a o dva roky sa vrátil na Slovensko, kde po absolvovaní štátnych skúšok pôsobil do roku 1940 ako učiteľ na nemeckom gymnáziu v Kežmarku a v ďalších slovenských mestách. Po vzniku ľudáckej Slovenskej republiky sa na vedeckú dráhu už nedalo pomyslieť.

Matkina rodina Kleinovcov pôvodne pochádzala z Maďarska. Izabela sa narodila ako druhá najstaršia dcéra zo šiestich súrodencov v Levoči, kam otca povolali ako riaditeľa židovskej školy. Boli pobožní a dodržovali kóšer. Matka v Levoči ukončila nemecké gymnázium a pokračovala v štúdiu na učiteľskej akadémii v Bratislave.

Rodičia sa do Levoče prisťahovali ešte pred vznikom Československej republiky. V čase vzniku ľudáckej Slovenskej republiky nemali československé občianstvo. Ako cudzinci sa dostali do prvých transportov do koncentračných táborov na jar 1942, odkiaľ sa už nevrátili: „Mama nevedela pánbožkovi po vojne odpustiť, že rodičia zahynuli,“ dodáva Fischer.

Najstaršia sestra bola údajne prvou Slovenkou, ktorá absolvovala štúdium architektúry v Prahe. Mladšia sestra študovala na Farmaceutickej fakulte a pracovala v Kežmarku v lekárni. Koncom marca roku 1942 bola v prvom dievčenskom transporte do Osvienčimu, kde zahynula. Posledná sestra Ibi prežila Osvienčim, jej manžel sa po oslobodení nevrátil. Po vojne doštudovala medicínu, opäť sa vydala a s manželom sa v roku 1949 vysťahovala do Izraela.

Otčenáš vedeli naspamäť pre každý prípad

Ľudovítovi rodičia sa zosobášili v roku 1938. Mama vyučovala v ľudovej škole v Galante, ale po prijatí zákonov v roku 1939, ktoré oklieštili život židovských občanov, musela zo školy odísť. Do týchto pohnutých a dramatických čias sa v Levoči 7. januára 1940 narodil Ľudovít.

Vďaka špičkovému vzdelaniu jeho otca sa vždy našli ľudia, ktorí nad ním držali ochrannú ruku. Od školského roku 1940 už nemohol učiť na gymnáziu, ale na dva roky našiel pôsobisko na židovskej ľudovej škole v Michalovciach.

V septembri 1941 museli na základe vládneho nariadenia opustiť štátne školy aj všetky židovské deti. Vďaka kontaktom sa otcovi podarilo získať krstné listy, ako aj doklad o prestúpení na gréckokatolícku vieru a vybaviť výnimku z deportácií pre celú rodinu. „Vedel som sa modliť, vedel som otčenáš, mama ma ho naučila pre každý prípad,“ vysvetľuje Ľudovít.

Rodina sa v roku 1942 presťahovala do Banskej Bystrice, kde otec učil na obchodnej akadémii a kde zažili aj SNP. Až do jeho potlačenia koncom októbra 1944 pôsobil dva mesiace na Povereníctve školstva a osvety povstaleckej ilegálnej Slovenskej národnej rady.

Nemci okamžite obnovili deportácie do koncentračných táborov a Židom išlo opäť o život, keďže výnimky stratili platnosť.

S mamou. Foto – archív Ľ. F.

Vyhli sa vraždeniu v Kališti

Obchodnú akadémiu v Banskej Bystrici navštevovali aj študenti z okolitých dedín. Fischerovcov sa ujala rodina gazdu Mistríka z obce Kalište, ktorá bola ochotná ich prichýliť a poskytnúť im úkryt.

Ľudovít si spomína, ako ich do Moštenice odviezol v noci nákladiak a odtiaľ sa vydali pešo do Kališťa. Rodina Mistríkovcov pre nich pripravila maštaľ. „Dve rodiny tu spali na slamníkoch.“

Dedina mala tú výhodu, že bola na samom konci dlhej doliny: „Nemci sa báli ostať v dedine na noc.“

Z jedného miesta sa dalo vidieť dolu na cestu, a preto dedinčania vedeli vždy dve hodiny dopredu, že sa Nemci blížia. Židia, ktorí sa tu ukrývali, sa voľne pohybovali po dedine a malý Ľudovít sa hrával vonku s miestnymi chlapcami.

Nemci skutočne zopárkrát do Kališťa prišli. Vtedy ich sedliak skryl v dutom priestore za stenou svojho domu a nahádzal predeň drevo. Jedného dňa Nemci prehľadávali sedliakov dom aj maštaľ. „Otvorili dreváreň, našťastie nemali psov. Mama mi držala ústa, aby som nepovedal slova. My sme vlastne toho Nemca videli, ale on nás nevidel,“ spomína si dodnes na každý detail.

Vzhľadom na túto hrôzostrašnú skúsenosť sa mama neskôr celý život nikde nezamykala a neznášala byť v zatvorených miestnostiach.

Rodičia mu neskôr rozprávali, že raz prišli Nemci do dediny a vyzvali každého, kto nebol miestny, aby sa prihlásil a zaevidoval. Ako sa rodičia blížili ku komandatúre a videli nemeckých vojakov, pozreli sa na seba a len pár metrov pred úradom sa otočili a odkráčali preč. Nikto si ich nevšimol. Potom sa dozvedeli, že všetkých prihlásených Nemci odviedli a zastrelili.

V okolitých horách sa pohybovali partizáni a sovietski vojaci. Keď zajali nemeckých vojakov, otec pomáhal s tlmočením do ruštiny. Tesne pred oslobodením prebiehali v Kališti a v okolí intenzívne boje, dedinu nakoniec oslobodili rumunskí vojaci. „Viem, že na streche stajne mali guľomet,“ spomína.

Fischerovci sa spolu s miestnymi počas bojov skrývali v horách, kde sa tiež strieľalo. Otca postrelili do ruky, silno krvácal a musel zostúpiť dolu do dediny. „Dodnes nie je jasné, aká guľka ho trafila, či nemecká alebo partizánska.“ Otca s krvácajúcou rukou zbadal Nemec, poskytol mu prvú pomoc a ruku mu obviazal. „Čiže otcovi vlastne zachránil život nemecký dôstojník,“ dodáva Ľudovít.

Obec Kalište sa stala tesne pred oslobodením 18. marca 1945 obeťou nezmyselného besnenia Nemcov, ktorí dedinu pred ústupom vypálili. Niektoré domy zhoreli úplne, niektoré čiastočne. Zo stajne, v ktorej sa Fischerovci niekoľko mesiacov ukrývali, sa síce dymilo, ale drevo nehorelo. „Videli sme do dediny. Mama zišla dolu, zistila, že slamník len tlel, vytiahla ho von, a tým stajňu zachránila pred zhorením.“

Život sa však v Kališti ako v jedinej z vypálených slovenských obcí už nikdy neobnovil. Dnes sa tu nachádza expozícia Múzea SNP pod názvom Partizánska republika.

Procesy so Slánskym mu otvorili oči

Po oslobodení otcovi opäť pomohli kolegovia z obchodnej akadémie: „Nemali sme nič, len dva paplóny. Otec bol postrelený, obaja s mamou sme mali týfus.“ Po príchode do Banskej Bystrice prepuklo ochorenie aj u otca.

Keď sa matka vyliečila, vybrala sa do bytu, v ktorom pri odchode do hôr zanechali nábytok a vybavenie domácnosti. Ľudia, ktorí sa nasťahovali do kompletne zariadeného bytu, otvorili matke dvere a len zahlásili: „Tu nič nie je“ a nevpustili ju dnu.

Otec sa stal riaditeľom cvičného gymnázia v Bratislave. Aby mala rodina kde bývať, prijal otec aj pozíciu riaditeľa stredoškolského internátu. Vďaka tomu mali k dispozícii malý dvojizbový byt.

Matka po prežití šoa stratila vieru v Boha, a preto rodina chodila do synagógy len na sviatky. Napriek tomu jej záležalo na tom, aby Ľudovít absolvoval v trinástich rokoch bar micvu, ktorá bola začiatkom roku 1953 v zbúranej neologickej synagóge na Rybnom námestí v Bratislave.

Pripravoval sa na ňu v čase prebiehajúcich politických procesov s tzv. Protištátnym konšpiračným centrom pod vedením Rudolfa Slánskeho. „Na Slánskeho procesy sa veľmi dobre pamätám, rodičia sedeli pri rádiu. Bola to veľká téma. Vtedy som dostal hodiny dejepisu, vtedy ma naučili, že nie je všetko pravda, čo sa verejne hovorí. Že história vyzerala trochu inak. Človek dodatočne pochopí, čo sa vlastne dialo, vtedy som to tak nechápal,“ vysvetľuje.

V roku 1957 maturoval na jedenásťročnej strednej škole. Otec už vtedy pôsobil na Prírodovedeckej fakulte UK, kam ho povolal jeho bývalý spolužiak z Prahy. Ten do Bratislavy prišiel vybudovať katedru fyziky.

Ľudovít sa rozhodol ísť v otcových šľapajach a prihlásil sa na štúdium fyziky. Počas štúdií sa cez svoju spolužiačku zoznámil s ďalšími mladými židovskými študentmi z celého Slovenska, ktorí sa stretávali u nej v byte v Starom Meste. Tu spoznal svoju budúcu manželku Vieru Schlossovú, ktorá pochádzala z Kežmarku.

Už počas posledného semestra pracoval na fakulte ako asistent na polovičný úväzok, promoval v roku 1962 s červeným diplomom. Po ukončení štúdia ho čakal nie rok, ale dva roky vojenčiny.

„Strana nezabúda. Ako reakcia na protesty študentov po maďarskej revolúcii v roku 1956 sa zrušila vojenská príprava počas štúdia a účet prišiel po ukončení štúdia: povinná vojenská služba na dva roky,“ vysvetľuje. Na vojne mu ponúkli členstvo v komunistickej strane: „Na fakultu som sa už vrátil ako straník. Bol som vlažný straník, vytýkali mi, že nechodím na schôdze a že nie som aktívny.“

Promócia z roku 1962. Foto – archív Ľ. F.

Po straníckych previerkach ho zo strany „vyškrtli“

V lete 1968 pracoval Ľudovít v Bratislave a jeho manželka Viera trávila prázdniny s trojmesačným synom u rodičov v Kežmarku. Prišiel za nimi len na pár dní osláviť jej narodeniny, ktoré boli 21. augusta: „Ráno nás budí otec, ‚Rusi sú tu‘. Nikto nevedel, čo sa bude diať, ostali sme do polovice septembra a potom sme sa vrátili do Bratislavy.“

V rámci veľkej emigračnej vlny odišla z Československa väčšina ich blízkych židovských priateľov, oni zostali.

Na jar 1970 sa začali previerky všetkých členov komunistickej strany. Po šesťdňovej vojne prerušili socialistické štáty (okrem Rumunska) na príkaz Moskvy diplomatické styky s Izraelom.

Rodičia pravidelne komunikovali so štyrmi maminými súrodencami v Izraeli, na príslušných miestach vedeli, že sú v kontakte. „Samozrejme, že sa otca na pohovore opýtali na jeho názor na izraelský konflikt. Na to im povedal, že nemôže byť objektívny, lebo tam má rodinu. To akceptovali, tým sa to skončilo.“

Ľudovít mal inú skúsenosť: nielen zo strany, ale aj z fakulty vyhodili jeho kolegu. Ako reakciu napísal straníckej organizácii list, v ktorom vyjadril pohoršenie a oznámil svoje rozhodnutie vystúpiť zo strany. Ak by bol list skutočne doručený, automaticky by to znamenalo koniec jeho pôsobenia na fakulte. Keď sa list dostal do rúk predsedníčke previerkovej komisie, ktorá pracovala ako otcova asistentka, informovala ho o ňom. „Otec zakročil a ona ten môj list ‚stopila‘.“

Zo strany ho nakoniec vylúčili, ako sa vtedy hovorilo – „vyškrtli“ – pre jeho „neaktivitu“ v straníckej organizácii. Na fakulte však mohol ostať. „Pracovný postup potom vyzeral tak, že som absolvoval docentúru a tá spala jedenásť rokov. Až kým jedna kolegyňa straníčka, ktorá bola na praxi na mestskom výbore komunistickej strany, našla moje podklady v jednej zásuvke a preložila ich do druhej. Potom mi tú docentúru uznali,“ usmieva sa.

Otec zastával funkciu vedúceho katedry teoretickej fyziky a na PF UK pôsobil až do svojej náhlej smrti v roku 1980. „Dlhé roky po otcovej smrti ma ľudia oslovovali a pamätali si na neho. Vraj bol veľmi prísny, ale bol veľmi obľúbený.“

Svadobná fotografia. Foto – archív Ľ. F.

V novembri 1989 stál na strane študentov

Revolučné udalosti v novembri 1989 zásadne zasiahli do Ľudovítovho života. „Vtedy bolo potrebné rozhodnúť sa. My sme boli na strane študentov.“

Po revolúcii sa stal vedúcim katedry rádiofyziky a o dva roky ho akademický senát zvolil za prodekana pre vedu a výskum. Od roku 1997 bol dekanom fakulty matematiky, fyziky a informatiky. Aj v dôchodkovom veku ďalej vyučoval a pôsobil na fakulte až do roku 2018.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie