Denník N

Dobrá správa pre dizajn

Mária Rišková od januára vedie Slovenské centrum dizajnu. Foto – Juraj Starovecký
Mária Rišková od januára vedie Slovenské centrum dizajnu. Foto – Juraj Starovecký

Prvé výstavy, debaty a prednášky organizovala s kamarátmi v obývačke rodinného domu, potom stála pri zrode múzea dizajnu a od pondelka je Mária Rišková novou riaditeľkou Slovenského centra dizajnu.

Mohlo by sa zdať, že takéto veci sa nedejú. Že na jednej strane je nezávislá kultúrna scéna a na druhej tá štátna. Mohlo by sa zdať, že je nemožné, aby sa tieto dve sféry prepojili, lebo princíp ich fungovania je skrátka odlišný. Mária Rišková to však vidí inak. A nielen preto je veľmi dobrou správou, že dnes nastupuje na riaditeľskú stoličku v Slovenskom centre dizajnu.

Pozná kultúrnu scénu z každej strany tak dobre ako málokto u nás. Študovala dejiny umenia, ale nestala sa z nej ani „čistá“ historička umenia, ani kurátorka a veľmi dlho ani „zamestnankyňa“ žiadnej galérie či múzea. Dlhé roky bola na voľnej nohe a robila všetko, čo sa akokoľvek dotýkalo súčasného umenia, dizajnu a najmä nových médií. Základné nastavenie má jednoduché – robiť veci inak, dobre, naplno a s ľuďmi, ktorých práca baví a vidia v nej zmysel.

„Nikdy som si nemyslela, že budem reformovať štátnu inštitúciu. Celé roky som sa stretávala s tým, že v inštitúciách sa niektoré veci skrátka nedajú. Ale ja to neberiem tak, že pracujem v inštitúcii. Viem, čo je poslaním centra aj múzea, čo všetko chceme urobiť, a s prekážkami rátam. Všade sú predsa nejaké problémy. Bude to experiment. Bude to zasa niečo nové,“ hovorí Mária Rišková.

Ako sa robí kultúra

Keď Mária Rišková povie slovo „nové“, znamená to viac než len opak niečoho starého. „Keď sa obzriem späť, vždy ma zaujímali veci, ktoré boli neprebádané, nepreskúmané, niečím nové alebo prvé. Zrejme by som neprišla ani do múzea dizajnu, ak by už roky fungovalo. Lenže ono neexistovalo, všetko bolo treba vymyslieť, urobiť, začať, priniesť a pomaly budovať, a to je to, čo ma baví.“

Napokon, presne takto to robí už niekoľko rokov. Všetko sa začalo v obývačke rodinného domu na Čajakovej ulici, kde spolu s kamarátmi Vladimírou Pčolovou, Robom Paršom, Petrom Hubom a s ďalšími pred pätnástimi rokmi zakladala kultový klub Buryzone. Na poschodí sídlilo grafické štúdio Stupidesign, obývačka na prízemí však patrila umeniu a dizajnu rôzneho druhu.

„Všetko sme sa snažili robiť nejako inak, akcie boli každý piatok, no nechceli sme, aby vyzerali ako klasické vernisáže s vínom, pagáčmi a s kurátormi, ktorí čítajú nudné reči z papiera. Urobili sme zázemie a umelci dostali voľnú ruku. Mnohí z nich sa predstavili prvýkrát práve v Buryzone a dnes sú z nich úspešní autori,“ hovorí Mária Rišková.

O tri roky síce Buryzone skončil, no tak ako nakopol mnohých autorov, pomohol formovať aj ďalšie zoskupenia a iniciatívy, ktoré existujú dodnes. „Doteraz považujem Buryzone za akýsi prototyp dnešných kultúrnych centier, ktoré robia program inak než štandardné galérie. Nepovažujem ich však iba za alternatívu, ktorá je niečím navyše k mainstreamu, naopak, vždy sa mi zdalo, že práve toto je živý zdroj kultúry. Napokon, keď sa dnes pozriete napríklad na žilinskú Stanicu, je to predsa plnohodnotná súčasť kultúrneho života na Slovensku.“

Ako sa robí múzeum

Vo väčšine okolitých krajín je plnohodnotnou súčasťou kultúry aj múzeum dizajnu, u nás však roky chýbalo. Po rokoch odborných snáh Ľubomíra Longauera a vedenia SCD sa reálna šanca, že by múzeum skutočne mohlo vzniknúť ako inštitúcia, načrtla na prelome rokov 2011 a 2012, keď minister Krajcer na tlak odbornej verejnosti počas kauzy Danubiana podpísal doplnenie štatútu Slovenského centra dizajnu o zbierkotvornú činnosť.

„Stále sme v rukách nemali takmer nič, ale už sme s Ľubom Longauerom, ktorý roky skúmal dejiny grafického dizajnu a zbieral ho pre budúce múzeum, s Marošom Schmidtom, ktorý sa začal špecializovať na produktový dizajn, a s ostatnými, vedeli, že môžeme oficiálne vytvárať zbierku, ktorá by raz mohla tvoriť základ múzea. Vtedy som uverila, že sa nám to naozaj môže podariť, a chcela som byť pri tom,“ hovorí Mária Rišková.

V zakladaní múzea a klubu v obývačke s odstupom pätnástich rokov vidí viac podobností než rozdielov. Obe vznikli najmä vďaka hŕstke nadšených ľudí, ktorí sú ochotní improvizovať v akýchkoľvek podmienkach – aj tých inštitucionálnych. „V istom momente som to prestala brať ako prekážku. Prestala som sa toho báť. Dôležitý bol cieľ – múzeum. Stále sa veľa učíme – o všetkých zákonoch a pravidlách, ktoré musíme dodržiavať, ale stále je to aj zábava a nad tým všetkým je zmysel. Každý deň tu človek vidí, že je to nesmierne užitočná a zmysluplná práca.“

Do zbierky im stále pribúdajú nové predmety aj od neznámych ľudí a dejiny slovenského dizajnu dostávajú konečne aj formálnu podobu. Prevádzka múzea, ktoré má iba troch stálych zamestnancov, je minimálne o stopäťdesiat rokov do minulosti vzdialená od fungovania podobných zahraničných inštitúcií, no zdá sa, že to nie je rozhodujúce. „Berú nás medzi seba. Ani skoro nevieme, ako sa nám to podarilo. Asi sme ich strhli svojou energiou. A možno je to tým, že každý, kto tu pracuje alebo nám pomáha, to robí najmä preto, lebo ho to baví a chce to robiť. A to robí zásadný rozdiel. Zatiaľ nie sme inštitúcia s presnou hierarchiou a deľbou práce. Niekedy je to už namáhavé, ale inak to nejde.“

Ako má fungovať centrum dizajnu

Z funkcie vedúcej múzea sa teraz Mária Rišková presúva na post riaditeľky Slovenského centra dizajnu, ktoré múzeum zastrešuje. Už to však má premyslené – centrum s knižnicou aj so študovňami plánuje presťahovať do Hurbanových kasární, kde má zázemie aj múzeum so svojimi zbierkami a výstavnými priestormi.

„Chcela by som tu vytvoriť viac miesta pre verejnosť – plánujeme robiť viac akcií pre ľudí – diskusií, prednášok aj workshopov, no nielen pre širokú verejnosť, ale aj pre odborníkov. Múzeum dnes nemusí vyzerať ako pred sto rokmi – vitríny a potichu sa prechádzajúci ľudia. Dnešné digitálne technológie a rôzne iné nástroje dokážu sprístupniť zbierky súčasnému divákovi oveľa zaujímavejšie a komplexnejšie,“ hovorí Rišková.

Slovenské centrum dizajnu vidí ako vedúcu inštitúciu v skúmaní dizajnu aj v rozvíjaní nových nástrojov na ich sprístupňovanie. Ale nechce sa obracať iba na skúmanie minulosti, ale aj na zaznamenávanie tvorby súčasných autorov a prepájanie svojich aktivít s kreatívnym priemyslom.

„V 90. rokoch sa centrum usilovalo o prepájanie dizajnu s priemyslom a výrobou, v ďalšej dekáde malo za cieľ výskum a vybudovanie múzea. Teraz, keď už múzeum existuje, je čas obe tieto ambície prepojiť,“ hovorí Rišková. „Nebude to jednoduché, ale myslím, že súčasné nástroje nám môžu pomôcť poskytnúť všetky dostupné informácie o minulosti súčasným tvorcom aj výrobcom a vzájomne ich prepojiť. Zároveň by sme chceli byť akýmsi prostredníkom medzi dizajnérmi či malými výrobcami a legislatívou, ktorá nastavuje základný rámec ich fungovania, aby to robila v ich prospech.“

Jedným z prvoradých cieľov novej riaditeľky sú aj informačné technológie vrátane platforiem ako Wikipédia – „máme k dispozícii množstvo vedomostí o autoroch a výrobkoch, ktoré tu vznikali, a musíme o nich dať vedieť. Je to naša úloha. U nás sa v dizajne diali podobné veci ako vo svete, akurát, že tam o tom nikto nevie. Ale nie je pravda, že by to nikoho nezaujímalo, len sa to nemali odkiaľ dozvedieť. Dnes spolupracujeme so zahraničnými múzeami a inštitúciami a náš výskum je pre nich zaujímavý“.

Ideálna predstava Márie Riškovej do budúcnosti je jasná: mať z Hurbanových kasární malé MuseumsQuartier ako vo Viedni. Kto tam aspoň raz bol, asi sa trochu pousmeje nad týmto plánom z kategórie snov, ale ona to myslí vážne. „Možno ma to zomelie, možno si o tri roky poviem, že všetci mali pravdu a naozaj sa to nedá, ale ideme to skúsiť a teším sa na to.“

Mária Rišková od januára vedie Slovenské centrum dizajnu. Foto - Juraj Starovecký
Mária Rišková od januára vedie Slovenské centrum dizajnu. Foto – Juraj Starovecký

Mária Rišková (1974) – absolvovala dejiny umenia a kultúry na Trnavskej univerzite, pôsobila ako kurátorka, koordinátorka a organizátorka rôznych nezávislých projektov a priestorov. Stála pri vzniku galérie a klubu Buryzone, v rokoch 2002 – 2006 koordinovala festival nových médií Multiplace, v roku 2003 spoluzakladala medialab Burundi v rámci A4-ky, neskôr, v roku 2005, organizáciu 13 kubikov skúmajúcu nové modely kultúrnych prezentácií. Vytvorila a počas viacerých rokov učila predmet dejiny nových médií na VŠVU v Bratislave, kde spolupracuje s MediaLab*om. V roku 2013 stála pri vzniku Slovenského múzea dizajnu, ktoré dva roky aj viedla. Od januára 2016 je riaditeľkou Slovenského centra dizajnu.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie