Premenlivý génius aj narcistický mizogýn. Kým bol vlastne Pablo Picasso?
Od smrti slávneho maliara uplynulo 50 rokov.
Píše Sebastian Smee, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post.
Modrý Picasso, ružový Picasso, kubistický Picasso, surrealistický Picasso, neskorý Picasso. Picasso v spodnej bielizni, Picasso s motýlikom. Harlekýn Picasso, Picasso a býčie zápasy, poetický Picasso. Antifašista Picasso, komunista Picasso, Picasso s holubicou mieru. Vtipkár Picasso, Picasso so zlomeným srdcom, chlipník Picasso.
Áno, Pablo Picasso bol všade. 8. apríla uplynulo 50 rokov od jeho smrti vo veku 91 rokov a my sa stále pokúšame zorientovať v neporiadku, ktorý po sebe zanechal.
Zatiaľ čo napríklad oslavovaní americkí povojnoví umelci – Jackson Pollock, Mark Rothko, Helen Frankenthalerová či Roy Lichtenstein – sa držali svojho charakteristického a uhladeného štýlu, Picasso sústavne menil svoje formy.
Ako umelec aj ako človek bol taký neuveriteľne rozmanitý, že nemáme na výber a musíme jeho odkaz zredukovať na určité označenie. Picasso rovná sa premenlivý génius.
Už nie je nevyhnutné, aby sa v mysliach ľudí spájal s nejakým skutočným umením. Stačí, že si ho ľudia spájajú s väčšou vecou: nespútanou kreativitou. A to je v skutočnosti ešte lepšie. Picassov opis jeho malieb ako „súhrn deštrukcií“, kapitalistickú mantru „kreatívnej deštrukcie“ a niekdajšie interné motto Facebooku „Rýchlo napreduj a neber ohľady“ spája jasná línia.
Sublimácia Picassovho diela na esenciu čistej kreativity rozhodne uľahčuje marketingovým zložkám korporácií vzývať jeho meno a múzeám lákať ľudí na predaj vstupeniek.
Tento rok sa v Európe a Severnej Amerike konalo približne 50 výstav pod záštitou iniciatívy Oslava Picassa 1973 – 2023, ktorú podporovali aj francúzska a španielska vláda.
Niektoré sa snažili vyriešiť problém Španielovej výnimočnej produktivity tým, že sa zamerali na jeden rok v jeho živote (výstava Picasso 1906 – Bod zlomu v Múzeu kráľovnej Sofie v Madride) či dokonca len na tri mesiace (výstava Picasso vo Fontainebleau v newyorskom Múzeu moderného umenia).
Ďalší, ktorých je priveľa na to, aby sa dali vymenovať, sa snažili skrotiť Picassa tým, že jeho práce spojili s inými umelcami (El Greco, Max Beckmann, Nicolas Poussin, Joan Miró), so spisovateľmi (Gertrude Steinová) alebo s milenkami (Fernande Olivierová, Françoise Gilotová).
V júni Brooklynské múzeum otvorí výstavu, ktorej spolukurátorkou je komička Hannah Gadsbyová. Výstava bude na Picassa nahliadať feministickou optikou a postaví ho vedľa umelkýň ako Cindy Shermanová, Ana Mendietová a Kiki Smithová.
Čo vlastne ľudia na tej výstave uvidia? Ako na nich bude vplývať Picassova skutočná tvorba? Ako dobre z toho vyjde? Posledná otázka znie bezočivo, ale stojí za to položiť si ju, pokiaľ nám ide o umenie a nie o značku.
Problém, ktorý nemožno ignorovať
Nedávno som bol na večeri s oceňovaným umelcom a jeho manželkou – lekárkou. Bolo to ešte pred napísaním tejto eseje a ja som otvoril tému Picassa. „Samozrejme, bol úžasný,“ povedal som lekárke.
„Sú však nejaké Picassove diela, ktoré naozaj milujete? Nejaká jeho práca, ktorá vás chytila za srdce? Pretože ja mám niekedy problém, aby mi napadla čo i len jedna.“ Jej manžel, umelec, to započul z druhej strany miestnosti a povedal:
