Sprievodca introvertného polievača
O tradičnej veľkonočnej „šibačke a polievačke“ som v poslednom čase čítal nespočetné množstvo článkov, blogov, postov a nenávistných vyjadrení.
Vo všetkých sa opakovalo v podstate to isté – hanebný sviatok domáceho násilia, neprijateľné oblievanie vedrami ľadovej vody alebo smradľavými voňavkami a trápna promenáda na smrť opitých tatkov, ktorí konečne môžu legálne ventilovať svoje násilnícke pudy. Veľká väčšina žien preto tento podivný sviatok ignoruje – neotvára alebo uniká do kultúrne prijateľnejších, respektíve izolovanejších končín.
Žijeme vo zvláštnych časoch. Dokonca aj Medzinárodný deň Rómov pripadol tento rok na Bielu sobotu. A vajcia? To čo tým chcú povedať? Niekto ma zbije a ja mu za to mám naliať a naložiť do igelitky vajcia a peniaze? Je to celé choré.
OK. Všetko beriem. Ani ja som tento sviatok nikdy nemal rád, respektíve skôr som ho úplne ignoroval. Ale po tej záplave hejtu mi zrazu toho nenávideného veľkonočného pondelka začalo byť trocha ľúto.
Možno je to tým, že na divokých testosterónových oblievačkách som sa osobne nikdy nezúčastnil a poznám ich iba z rozprávania. Aj keď v dúbravskom paneláku v byte pod nami bývali v čase môjho dospievania tri školopovinné sestry. A podľa ich kriku mi bolo vždy jasné, ako úspešne práve prebieha rodičmi asistované adolescentné násilie spojené s pohostením.
Osobne si neviem predstaviť, že by som na kohokoľvek lial vedro studenej vody – z tohto pohľadu mi aj populárny Ice Bucket Challenge pripadal ďaleko za hranicou môjho chápania.
Výzvy na spoločné polievanie som preto vždy ignoroval. Až raz. Jeden jediný raz som sa ako gymnazista zúčastnil na veľkonočnom polievacom turné. Sériu návštev našich
