Historička o 25 rokoch mieru v Severnom Írsku: Ako sa katolíci s protestantmi unavili a dohodli sa

V pondelok 10. apríla si Severné Írsko pripomenulo 25. výročie podpisu Veľkopiatkovej dohody z roku 1998. Tá ukončila takmer tri dekády trvajúci etnický konflikt.

Na jednej strane stáli prevažne katolícki republikáni (nacionalisti), ktorí sa dlhodobo usilujú o zjednotenie Írska. Väčšinu obyvateľov Severného Írska však dlho tvorili protestantskí unionisti (lojalisti), verní britskej monarchii. A z toho pramenilo množstvo krívd a násilností.

O nich a aj o tom, ako konflikt po tridsiatich rokoch zrazu ustal, sme sa rozprávali s profesorkou írskej histórie Marie Colemanovou z Kráľovninej univerzity v Belfaste.

V rozhovore rozpráva aj o tom, ako vyzeral bežný život v čase nepokojov, aké chyby narobila britská vláda, nakoľko realistický je seriál Derry Girls a čo môže spôsobiť to, že od novembra 2022 žije v Severnom Írsku prvý raz viac katolíkov než protestantov.

Môžeme povedať, že v súčasnosti je situácia v Severnom Írsku za dlhé roky najpokojnejšia?

Ani nie, aj teraz v 20. rokoch sa vyskytli politické problémy a prípady násilia. Pred pár týždňami zastrelili policajta. Áno, Severné Írsko sa od roku 1998 zmenilo na nepoznanie, ale mnohé problémy zostávajú. Nikto sa však nechce vrátiť k tomu, čo sa dialo predtým.

Čo sa teda dialo predtým? Severné Írsko desaťročia rozdeľoval etnický konflikt známy ako The Troubles. Keď sa o ňom chceme rozprávať, v ktorom roku musíme začať?

Môžeme začať v roku 1921, keď vzniklo Severné Írsko, ako ho poznáme dnes. Bolo súčasťou Veľkej Británie, ale malo vlastnú vládu. Vždy tu však existovala unionistická väčšina, republikánska menšina a s tým aj silný pocit nespravodlivosti. Po druhej svetovej vojne sa z toho stala hlavná téma a v 60. rokoch sa už bežne prejavovali pravicoví nacionalisti.

Začiatok konfliktu sa najčastejšie datuje do roku 1969, vtedy sa mobilizovalo Severoírske združenie pre občianske práva (NICRA) a zároveň narastalo aj násilie, keďže sa opäť prebudila aj Írska republikánska armáda.

V reakcii na to začali byť aktívnejšie aj ľavicové polovojenské skupiny a do toho poslala do Severného Írska armádu aj britská vláda, aby sa pokúsila obnoviť mier. V roku 1969 sa tak konflikt začal výrazne militarizovať.

V tom čase pochodovalo z Belfastu do Derry veľa aktivistov…

Áno, môžeme povedať, že centrami hnutia za občianske práva boli práve Derry a Belfast. Ale konflikt zasiahol celé Severné Írsko, najmä mestá. V 70. rokoch sa výrazne rozšíril do Británie a IRA bombardovala aj anglické mestá ako Birmingham a Guildford. Aj v 90. rokoch, keď stroskotalo prvé prímerie, mierila väčšina útokov skôr na Britániu ako na Írsko.

Je teda správne povedať, že konflikt nebol len sporom medzi katolíkmi a protestantmi, ale išlo hlavne o štatút Severného Írska?

Je to komplikované. Hlavné motívy síce boli etnické a politické, no náboženstvo bolo vždy ich súčasťou. Nemôžete jednoducho povedať, že všetci unionisti boli protestanti alebo všetci protestanti boli unionisti, a to isté platí pre katolíkov a nacionalistov.

Ale existovala silná korelácia medzi etnicitou, ideológiou a náboženskou príslušnosťou, takto sa mnohí často považovali za Britov, unionistov a protestantov zároveň.

Ako v tých rokoch vyzeral obyčajný život v Severnom Írsku?

Vyrastala som na juhu Írska, takže som to sama nezažila. Veľa mladých vtedy nechodilo do centra Belfastu, a keď sa aj vybrali do kina alebo nakupovať, podrobili ich prehliadke, tie boli na každej väčšej ulici. Okrem toho tu bol všadeprítomný strach, že sa môžu ocitnúť na mieste, kde práve dôjde k výbuchu. S týmto každý deň žili aj bežní tínedžeri či ľudia, ktorí iba chceli podnikať.

Väčšina policajtov a vojakov boli unionisti, však?

Keď Severné Írsko vzniklo, zámerom bolo mať v polícii tretinu katolíkov. To bolo asi v roku 1922. Ale nikdy sa k tomu ani nepriblížili. Aj v dôsledku tlaku z ich vlastnej komunity, aby do policajného zboru nevstúpili. Takže aj dnes je medzi policajtmi v Severnom Írsku asi len pätina katolíkov.

Ako toto všetko ovplyvnil veľký írsky hladomor z 19. storočia?

Je dôležitou súčasťou historickej pamäti, najmä pokiaľ ide o vyžívanie sa v anglofóbii. Ešte výraznejšie je to však v írskej diaspóre v Amerike. Mnohí írski Američania vystopovali svoj pôvod až k tým, ktorí odišli hneď po hladomore, a stále tradične podporujú írske republikánstvo, napríklad aj finančne.

Nedá sa povedať, že počas Troubles niekto riešil hladomor, ale akákoľvek spomienka naň len podporovala anglofóbiu, a teda aj írsky nacionalizmus.

Bol výrazný rozdiel medzi počtom katolíkov a protestantov, ktorí sa sťahovali do USA?

Pred hladomorom do Spojených štátov odchádzali prevažne ulsterskí Škóti, teda protestanti zo severu ostrova. Po hladomore už odchádzali prevažne írski katolíci.

O pár dní navštívim Derry, a keď som si o meste čítal, zaujalo ma, ako fungovalo v 60. či 70. rokoch. Hoci bolo prevažne katolícke, unionisti vždy našli spôsob, ako si tam udržať moc, čo len zvyšovalo napätie. Nestavali tam cesty, otvorili menšiu univerzitu, mestské byty boli v zlom stave. Takto to tam naozaj bolo?

V 60. rokoch to bol dobrý príklad nereprezentatívneho zastúpenia v miestnej samospráve. Nacionalisti preto mali dôvod cítiť krivdu. Ako hovoríte, hoci bola v meste väčšina katolíkov a nacionalistov, z dôvodu obmedzovania volebných práv a prekresľovania hraníc volebných okrskov (takzvaný gerrymandering) mali na miestnom úrade väčšinu vždy unionisti. Katolíci tak mali neustále pocit, že Severné Írsko bolo zriadené zámerne tak, aby ich vytlačilo.

Ako na to reagovali?

To je dôvod, prečo v 60. rokoch minulého storočia vzniklo Severoírske združenie pre občianske práva, ktoré sa inšpirovalo hnutím Martina Luthera Kinga v Spojených štátoch. Bolo to prevažne nenásilné hnutie a organizovalo množstvo protestov. No na viaceré ich pochody za občianske práva zaútočili lojalisti či dokonca polícia. Tak to skúšali stále dookola. Veľkú úlohu zohrali aj ľudia ako John Hume, ktorý sa vždy držal nenásilnej strany a snažil sa konflikt vyriešiť politicky.

Tie reakcie boli násilné, aj keď boli neozbrojení.

Áno a hnutie za občianske práva vedelo, že sa to stane, pretože podobnú taktiku mal aj Martin Luther King v USA. Oni sami boli nenásilní, ale očakávali násilnú reakciu. A to im veľmi hralo do karát, pretože ak sa pozriete na zábery, nevyzerá to pre vládu dobre, keď policajti a vojaci bijú pokojných demonštrantov.

Na druhej strane, unionisti by mohli povedať, že katolíci týmito protestmi provokovali a tým, že pochodovali cez oblasti kde žili unionisti, zámerne chceli vyvolať násilie.

Bolo tam aspoň nejaké vzájomné pochopenie?

Iste, bolo. Aj v hnutí za občianske práva bolo niekoľko významných protestantov. Unionistický premiér z konca 60. rokov Terence O’Neill si uvedomil, že musí urobiť nejaké ústupky, ale tie nacionalistom nestačili. No na druhej strane boli pre ľudí z jeho strany priveľké.

Ocitol sa teda v nezávideniahodnej pozícii, kde sa nacionalistom zdalo, že ústupky prichádzajú neskoro a je ich málo. Tvrdí unionisti z O’Neillovej vlastnej strany, v ktorej mal stále silné slovo aj radikálny pastor Ian Paisley, to považovali za slabosť a vinili ho z toho, že katolíkom a nacionalistom zbytočne ustupuje.

Mnohí si už v 60. rokoch uvedomovali, že zmena je nevyhnutná, nepochopili však rozsah krívd, ktoré pociťovali nacionalisti.

Aká bola reakcia zvyšku Británie? Snažili sa to nejako vyriešiť?

Hlavne je tu otázka, čo robila britská vláda počas prvých 15 rokov existencie Severného Írska, a odpoveď by bola, že nič. Keď teda v roku 1969 vypukla kríza, boli veľmi zle pripravení. Vyslala vtedy síce armádu, no čo je najdôležitejšie, nechala poverenú severoírsku vládu naďalej pri moci.

Išlo o veľmi nezvyčajnú situáciu, lebo armáda nasadená do Severného Írska nebola pod kontrolou britskej, ale miestnej vlády, čo sa stalo vážnym problémom v roku 1971, keď unionistická vláda pod vedením Briana Faulknera urobila jedno z najhorších rozhodnutí, ktoré akákoľvek vláda urobila.

V auguste 1971 bez súhlasu súdu nariadila občanom zákaz pohybu a to bola absolútna katastrofa. Som presvedčená, že britská vláda by dnes mala na seba zobrať značnú časť viny za to, že dovolila, aby sa situácia vymkla spod kontroly, že odvrátila zrak a nereagovala adekvátne, keď kríza vypukla.

Ako sa teda túto situáciu podarilo vyriešiť? Čo predchádzalo podpisu Veľkopiatkovej dohody v roku 1998?

Najprv sa musíme vrátiť do roku 1972. Vtedy si britská vláda konečne uvedomila, že tunajšia unionistická vláda nie je schopná riadiť Severné Írsko, a tak rozpustila starý parlament, no naďalej sa pokúšala obnoviť vládu s unionistickou väčšinou, čo nebolo správne.

Prvým pokusom o to bol v rokoch 1973 – 1974 proces v Sunningdale (snaha o vytvorenie zriadenia, kde by sa o právomoci delila severoírska vláda a novovytvorená Írska rada, pozn. red.), ale ten sa nepodaril pre odpor lojalistov. Takže britská vláda sa rôznymi spôsobmi snažila 30 rokov vytvoriť nejaký spôsob vlády, ku ktorému sme dospeli v roku 1998.

Dovtedy zomrelo vyše 3 500 ľudí, všetci boli z vojny celkom unavení a uvedomovali si, že to takto nemôže pokračovať. Ani samotní aktivisti, ktorí bojovali 30 rokov, nechceli, aby v tom ich ich deti pokračovali.

Akú zásluhu na tom mal Bill Clinton?

Veľkú. Medzinárodný rozmer problému, ktorý tu začiatkom 70. rokov nebol, a najmä spôsob, akým Clintonova vláda urobila zo Severného Írska jednu z priorít svojej zahraničnej politiky, priniesol veľký posun. Vplyv Spojených štátov narastal už v 80. rokoch, ale až teraz do toho investovali viac úsilia.

V roku 1995 navštívil aj Derry.

To bola veľmi dôležitá návšteva. V Belfaste vtedy zapol vianočné osvetlenie a aj to bolo pre miestnych ľudí povzbudením do toho, aby dvakrát vyhlásili prímerie. Netrvalo dlho, krátko po Clintonovej návšteve sa skončilo, ale ako prezident sa pravidelne vracal. Napríklad aj v roku 1998 po bombovom útoku v Omaghu, ktorý si vyžiadal 29 obetí.

Bushova administratíva to neudržala v rovnakom rozsahu, ale stále sa o Severné Írsko zaujímala, rovnako ako všetky nasledujúce vlády, i keď nie tak veľmi ako Clinton.

Práve tento týždeň pricestuje do Belfastu aj súčasný prezident Biden.

Priletí v utorok večer a nebude tu veľmi dlho. Otvorí nový komplex Ulsterskej univerzity a potom pôjde do Dublinu, kde sa vo štvrtok prihovorí k obom komorám írskeho parlamentu, a predpokladám, že s rodinou navštívi dom svojich predkov v grófstve Mayo alebo Louth.

Očakávate, že povie niečo zaujímavé?

Nemyslím si to. No už prítomnosť amerického prezidenta je niečo. To, aký majú Íri prístup k americkému prezidentovi každé štyri roky, je niečo, o čom väčšina krajín môže iba snívať. Na Deň svätého Patrika príde vždy niekto, kto je vo Washingtone dôležitý.

Môže však vyslať nejaké signály, ktoré by sa pokúsili vyriešiť súčasnú patovú situáciu v Severnom Írsku (od februára 2022 krajina nemá premiéra, a teda ani vládu, pozn. red.). No aj keby len prišiel a zamával pár ľuďom a prestrihol pár stužiek, aj to je veľká vec.

Je tu však pocit, že táto návšteva je viac pre americké publikum, pretože zrejme bude znovu kandidovať za prezidenta a sľúbil americkej diaspóre, že pôjde na návštevu Írska.

Čo na to mladšia generácia? Ako nazerajú na konflikt oni?

Je to pre nich história, sú si toho vedomí. Existuje tu akási medzigeneračná trauma, ktorú mladé generácie stále prežívajú. Veľa z nich má rodinných príslušníkov, ktorých počas konfliktu zabili alebo zranili, prípadne ich ovplyvnil iným spôsobom. A to sa šíri generáciami. A hlavne sú asi radi, že nie sú terčom toho násilia.

Určite ste videli televízny seriál Derry Girls. Myslíte, že je realistický?

Niektoré jeho časti áno. Azda najznámejšou epizódou je tá, kde sa dievčatá stretávajú s protestantskými chlapcami a na tabuľu si píšu, v čom sú si podobní a rozdielni. Tá epizóda sa musela páčiť každému. Odráža to, aké nábožensky segregované školstvo bolo a stále je. To je jeden z veľkých problémov, ktoré v Severnom Írsku pretrvávajú.

Aj posledná epizóda celého seriálu, kde dievčatá hlasujú vo Veľkopiatkovom referende, celkom dobre vystihuje rok 1998 a mnohí dospievajúci museli mať vtedy podobné skúsenosti. Spôsob, akým tu bol seriál prijatý, ukazuje, že je to autentické. V každom prípade je to skvelý seriál.

Zaujala ma tam postava rehoľnej sestry Michael, ktorá vedie dievčenskú školu a má veľmi vyhranené názory. Skutočne to v školách vyzeralo takto?

Takto to naozaj vyzeralo a sestra Michael je veľmi dobrým príkladom. Kedysi boli mnohí učitelia z katolíckych škôl členmi reholí. Ale neviem, či by ste aj dnes našli takú, čo by mala za riaditeľa kňaza alebo rehoľnú sestru, pretože ich počty klesajú. V tomto ten pokles vplyvu cirkvi vidieť môžeme.

Ona však jasne reprezentuje skutočnosť, že rehole boli od 19. storočia nevyhnutnou súčasťou vzdelávania chlapcov i dievčat. Ale generácia, ktorú sestra Michael predstavuje – a viem, že je to fiktívna postava –, je pravdepodobne tá posledná, keď skutoční kňazi a mníšky v školách učili alebo ich dokonca viedli.

A k mierovému procesu viac prispeli alebo, naopak, zakonzervovali staré štruktúry?

V seriáli je jedna skvelá veta, keď v rádiu či televízii rozpráva John Hume a mama si povzdychne: „Ten John by sa za mier nechal aj zabiť.“ Tým dobre zhrnula Humovo úsilie, ktorý aj koncom 80. rokov radil britskej vláde, aby sa stretávala s lídrom nacionalistov zo Sinn Féin Gerrym Adamsom, hoci to bolo veľmi nepopulárne, a vytrval pri tom. Aj keď to bolo v seriáli povedané skôr zo žartu, je za tým veľa pravdy.

Je na anekdote, že ľudia zo Severného Írska sú britskejší ako zvyšok Británie, nejaký kúsok pravdy?

Myslím si, že zo strany unionistov to tak trochu je. Napríklad v poslednom desaťročí tu bolo veľa sporov o vešaní britskej vlajky a hraní štátnej hymny. Kráľovnina univerzita v Belfaste, kde pôsobím, prestala hrať štátnu hymnu na promóciách asi pred 30 rokmi. To sa pritom na anglických univerzitách nikdy nerobilo.

Myslím si, že súčasná konzervatívna vláda to vracia späť, a len ťažko uvidíte konzervatívneho ministra bez britskej vlajky za sebou. Určité veci, ako napríklad vyvesenie vlajky a hranie štátnej hymny, sú v Severnom Írsku naozaj prvkami života unionistov, ktorými skutočne vyjadrujú svoju britskosť. Možno v Anglicku nemajú pocit, že by to mali robiť, lebo tam proti tomu neexistuje žiadna aktívna opozícia.

Severné Írsko navyše nie je také multikultúrne ako zvyšok Británie.

Severné Írsko je stále oveľa homogénnejšie ako zvyšok Británie. Ale čo Írsko? Od ekonomického boomu na začiatku 20. storočia a od vstupu východoeurópskych štátov do EÚ sa južné Írsko stalo oveľa kozmopolitnejším. V Dubline, a vlastne v ktoromkoľvek väčšom meste dnes uvidíte oveľa väčší počet etnických skupín, ako keď som tam vyrastala.

Severné Írsko je stále dosť monokultúrne. Máme významnú čínsku populáciu, ktorá prišla v 60. rokoch. Po rozšírení EÚ v roku 2004 sa objavilo východoeurópske prisťahovalectvo, ale ekonomicky to tu nie je dostatočne dobré na to, aby lákalo ľudí rovnakým spôsobom ako Írsko alebo Británia.

Práve vtedy do Írska odišlo aj množstvo Slovákov…

Áno, a stále tu počuť aj veľa poľštiny. V roku 2004 sme zažili veľmi veľký prílev kvalifikovaných ľudí z východnej Európy, ktorí prichádzali robiť podradné práce, pretože mzdy boli vyššie. Ale možno práve v dôsledku brexitu väčšina z nich žije a pracuje v Írsku.

Mnohí z tých, čo prišli v roku 2004, si zarobili trochu peňazí a vrátili sa domov. Ďalším sa tu však zapáčilo, možno niekoho spoznali a usadili sa.

Čo ešte zmenil brexit?

Brexit narobil veľa neporiadku v ústavných otázkach. Navyše vždy dal nový impulz tým, ktorí chcú vidieť spojené Írsko. Akademicky tu táto otázka bola takmer vždy, no nepovedala by som, že v dohľadnom čase dôjde k zjednoteniu Írska. Brexit však túto otázku vracia späť do hry.

Minulý týždeň sme tiež videli, že britská vláda nie je schopná financovať služby v takom rozsahu ako Európsky sociálny fond. Severné Írsko je teda jednou z najchudobnejších častí Spojeného kráľovstva a vo veľkej miere sa spolieha na sociálnu mobilitu a podobné financovanie.

Vláda preto oznámila, že navýši finančné prostriedky pre Severné Írsko, pričom v rámci Európskeho sociálneho fondu musí zostať približne polovica toho, čo bolo predtým k dispozícii. Takže každý môže vidieť, že britská ekonomika vážne trpí v dôsledku brexitu, ale na Severné Írsko, ktoré je pomerne chudobnou súčasťou kráľovstva, to dopadá ešte viac.

Zmení niečo to, že v Severnom Írsku je od novembra po prvý raz viac katolíkov ako protestantov?

Bolo jasné, že to príde, ten trend bol jasný už z predchádzajúceho sčítania ľudu. Kritickým bodom je, že ani jedných nie je väčšina. Ani katolíci, ani protestanti nemajú viac ako 50 percent.

Mohli by ste mylne predpokladať, že sa to automaticky premietne do podpory pre spojené Írsko, no to sa nestane.

Ale je to kľúčový bod, pretože Severné Írsko bolo založené na tom, že tu bude stála dvojtretinová protestantská unionistická väčšina, no demografia sa za 100 rokov veľmi zmenila. Chvíľu potrvá, kým sa to prejaví z hľadiska politických zmien v ústave, ale pre unionistov je to značná rana.

A ovplyvňuje to už teraz každodenný život?

Nie, to si nemyslím. Západná spoločnosť sa vo všeobecnosti stala oveľa sekulárnejšou, a hoci je Severné Írsko stále dosť silne náboženské, náboženská identita tu nehrá takú rolu v každodennom živote, ako to bolo pred 30 alebo 40 rokmi.

Navyše po Veľkopiatkovej dohode existuje veľmi podrobná a sofistikovaná legislatíva na odstránenie diskriminácie z náboženských dôvodov.

Akým ďalším problémom dnes čelí Severné Írsko?

No, najhoršie je, že už vyše roka nemáme vládu. A kým sa parlament neobnoví, nebude ustanovená ani nová vláda. Alternatívou k tomu je priame vládnutie z Westminsteru, ale to sa britská vláda zdráha urobiť a írska vláda by na to nemala veľa času. Druhou alternatívou je určitá forma spoločnej autority, ale s tým by mali unionisti vážne problémy. Takže sme trochu ponechaní napospas osudu, britskou vládou sme síce spravovaní, ale nie riadení.

Teoreticky máte akoby dvoch premiérov – vždy jedného unionistu a jedného republikána. Fungovalo to niekedy v praxi?

Ťažko povedať, ako dobre to fungovalo. Za 25 rokov parlament a vláda z rôznych dôvodov viac ako polovicu času nefungovali. Ale stále je to najlepšie riešenie, iné v hre ani nie je a raz sa k tomu budú musieť vrátiť a pokúsiť sa, aby to fungovalo.

Čo zmenila smrť kráľovnej Alžbety II.? Navštívil už kráľ Karol III. Severné Írsko?

Kráľovná zomrela vo štvrtok 8. septembra a kráľ hneď navštívil všetky regióny Spojeného kráľovstva. Sem prišiel v utorok 13. septembra a býval vo svojej oficiálnej rezidencii na zámku Hillsborough. Bolo to zaujímavé, pretože parlament v tom čase nezasadal a predseda končiaceho zhromaždenia bol Alex Maskey z republikánskej Sinn Féin.

Aj líderkou najväčšej strany bola Michelle O’Neillová zo Sinn Féin a boli to prví dvaja ľudia, ktorí sa stretli s kráľom. Líder unionistickej DUP Geoffrey Donaldson bol až tretí v poradí. Pre unionistov nevyzeralo dobre, že sústrasť kráľovi vyjadrujú ľudia zo Sinn Féin.

Pred piatimi či desiatimi rokmi by sa na niečom takomto ani nezúčastnili, ale teraz to uhrali a nikomu nedali príležitosť, aby ich vinil z toho, že nemajú patričnú úctu ku kráľovninej smrti. Prinútilo to unionistov, aby si uvedomili, že už nie sú najväčším zvieraťom, a Donaldson tak musel prehltnúť veľmi horkú pilulku.

Takže Sinn Féin a sa správala slušne a Michelle O’Neillová sa zúčastnila pohrebu kráľovnej, čo bolo predtým neslýchané, ďalšia veľká vec.

Zúčastní sa aj korunovácie?

To by mohlo byť na nich trochu priveľa. Jedna vec je rešpektovať smrť kráľovnej, niekoho, kto sám vládol v čase mierového procesu. Ale ísť na korunováciu Karola III. a akceptovať, že kráľ má právo riadiť Severné Írsko, môže byť pre Sinn Féin príliš veľký krok.

Kto teda v utorok privíta prezidenta Bidena?

Zatiaľ to vyzerá tak, že príde aj (britský premiér, pozn. red.) Rishi Sunak. To je momentálne asi najlepšie riešenie.