Denník N

Obchodník s husacinou zachránil stovky Židov v parníku na Dunaji

Bratislavský obchodník a záchranca Židov Aron Grünhut. Foto – Archív Martina Mózera
Bratislavský obchodník a záchranca Židov Aron Grünhut. Foto – Archív Martina Mózera

Za svoj život mu vďačí viac ľudí ako sirovi Nicolasovi Wintonovi. Napriek tomu meno Aron Grünhut dnes mnohým nič nepovie. Bratislavčan zorganizoval dramatickú plavbu parníkmi po Dunaji.

Tesne pred búrkou došlo k jednej vážnej veci. Motorový čln priniesol kapitánovi lode Kráľovná Alžbeta písomný rozkaz, aby sa okamžite otočil a vrátil do Bratislavy, pretože nie je šanca, aby sa cestujúci mohli vylodiť. Na druhú noc ma Dr. Brackl zobudil s tým, že lode plávajú proti prúdu. Zalarmoval som lodnú políciu a s namiereným revolverom v ruke som sa postavil pred kapitána: aby bolo jasné – radšej vyhodím loď do vzduchu, než by som dal súhlas na návrat do Bratislavy. Kapitán pochopil, že to myslím vážne a som odhodlaný na všetko. Spamätal sa a rozkázal dôstojníkom zastaviť loď.
(z knihy Arona Grünhuta, Katastrofa slovenských Židov)

Keď si prečítate tieto riadky, môže sa stať, že hlavná postava príbehu z neveľkého bulharského prístavu Svištov z leta 1939 bude na prvý pohľad pôsobiť ako hrdina akčného filmu, a nie ako obyčajný bratislavský obchodník. No pri Aronovi Grünhutovi je ťažké dať na prvý dojem.

Zrejme by vám nikdy nenapadlo, že tento oholený elegán s fúzikmi a košeľou s motýlikom patril počas Prvej ČSR k predstaviteľom bratislavskej ortodoxnej židovskej obce. A rovnako by ste asi neprišli ani na to, že dramatickú ilegálnu plavbu stoviek Židov zo strednej Európy do Palestíny pár dní pred vojnou zorganizoval niekto, kto sa roky živil tým, že od sedliakov skupoval husaciu pečeň a vyvážal ju do Francúzska.

 

Organizátori plavby do Palestíny, Aron Grünhut druhý sprava. Foto - Archív Martina Mózera
Organizátori plavby do Palestíny, Aron Grünhut druhý sprava. Foto – Archív Martina Mózera

Aron Grünhut sa narodil v roku 1895, vtedy ešte v Prešporku, v početnej a zbožnej židovskej ortodoxnej rodine. Mal sedem súrodencov, jeho otcom bol bratislavský hostinský Viliam Grünhut, matka Fani pochádzala z rodiny veľkostatkára z Dunajskej Stredy. Už v detstve, ako 11-ročný prišiel o otca. Fani, ktorá bola dobrá kuchárka, si otvorila jedáleň na bratislavskej Zámockej ulici, kde, ako spomína Aronov syn Benny, chodili robotníci z okolia na horúcu polievku s čiernym chlebom.

„Som si istý, že ako dieťa z ôsmich súrodencov tu musel matke pomáhať, ak nič iné tak aspoň s riadmi či upratovaním,“ myslí si Benny. Mladý Aron sa obchodu venoval aj ako učeň a po vojne, v ktorej chvíľu slúžil rakúsko-uhorskej armáde ako sanitár v nemocnici, zostal pri gastronómii. Vďaka známosti s jedným Maďarom, ktorý mal stánok s lahôdkami na trhu v Paríži, začal do Francúzska vyvážať husaciu pečeň, ktorú skupoval od sedliakov.

„Mal špeciálnu dohodu, vďaka ktorej mohol pečeň posielať chladiacim vagónom pripojeným k Orient Expresu, ktorý na ceste z Istanbulu do Paríža zastavoval aj v Bratislave,“ vysvetľuje Aronov dodnes žijúci syn Benny. Biznisu sa darilo natoľko, že Grünhutovi ľudia začali nakupovať husaciu pečeň pre francúzsky trh nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku a Rumunsku.

V židovskej obci v Bratislave

Grünhut bol od roku 1919 ženatý a postupne sa mu narodilo päť synov. S rodinou žil na bratislavskej Ventúrskej ulici, neskôr sa presťahovali na Heydukovu. Patril k prívržencom novovzniknutej Československej republiky a popri podnikaní získal aj mnoho čestných funkcií v bratislavskej židovskej obci.

Pracoval v niekoľkých dobročinných spolkoch, pôsobil v predstavenstve Židovskej nemocnice v Bratislave a bol členom židovského pohrebného bratstva Chevra Kadiša. Vďaka čestným funkciám sa zaujímal o svoju komunitu, vďaka cestovaniu za obchodom po Európe videl, aký osud jej hrozí. Pomáhať Židom začal ešte skôr, než sa u nás dostala k vláde Hlinkova slovenská ľudová strana, a s ňou aj Hlinkove gardy.

Krátko po anšluse Rakúska v marci 1938 medzi rakúskymi Židmi vypukla panika. Mnohí z nich sa rozhodli pre útek za hranice. Necelú tridsiatku utečencov z Frauenkirchenu, dedinky neďaleko maďarských aj slovenských hraníc, chytili maďarskí strážnici v Rajke. Nahnali ich do maštale pre dobytok a pripravovali späť k vyhosteniu do Rakúska. Keď sa o tom Grünhut dozvedel, rozhodol sa im pomôcť a prepašovať ich na Slovensko, ktoré bolo v tom čase ešte ako-tak bezpečnou krajinou. Navyše tu žili ich príbuzní.

Podarilo sa mu zlomiť veliteľa maďarskej pohraničnej stráže, dohodnúť sa s podunajskými rybármi a s pomocou známych dokonca presvedčiť slovenských žandárov, aby sa v tom čase vzdialili od pohraničnej čiary – a nič

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie