V Severnej Kórei ľudia umierajú od hladu. Pervitín tam zoženiete, banány nie, vraví koreanistka

V Severnej Kórei sa po troch rokoch uzavretia krajiny z dôvodu covidu prehĺbila už aj tak kritická potravinová kríza. Pribúdajú správy o ľuďoch, ktorí umierajú od hladu, a to aj v oblastiach, ktoré boli kedysi na severokórejské pomery bohaté.

„S príchodom covidu začali v Pchjongjangu chýbať základné suroviny. Cukor, múka, zubná pasta alebo káva; banány sa dali zohnať v prepočte kilo za tisíc korún (42,66 eura),“ hovorí koreanistka Nina Špitálníková v rozhovore.

V rozhovore sa jej pýtame:

• prečo je severokórejské poľnohospodárstvo v takom zlom stave;
• aký vplyv mal covid na situáciu v KĽDR;
• ako sa tam žilo Nine Špitálníkovej;
• prečo by sa v Severnej Kórei nikdy nechcela dostať do nemocnice;
• prečo v KĽDR síce kúpite pervitín, ale banán len ťažko.

Nina, čo sa teraz deje v Severnej Kórei?

Je tam veľká potravinová kríza, ale tá už trvá od roku 2020. Zhoršila sa po uzavretí hraníc počas covidu niekedy na konci roku 2020. A teraz to z rétoriky médií vyzerá, že situácia začína byť kritická. Ešte by som sa bála použiť slovo hladomor, pretože na to nie sú dáta…

A budú niekedy dáta? V takejto izolovanej krajine?

Myslím si, že budú. Pri potravinovej kríze sa to predtým robilo tak, že sa porovnali dáta od severokórejského režimu, nejaké zábery, napríklad letecké, ako to naozaj vyzerá na poliach, a zástupcovia neziskových organizácií chodili priamo do rodín. Tak nejako pololegálne navštevovali dediny a obydlia.

S príchodom covidu týchto pracovníkov zo Severnej Kórey vyhostili, takže nám teraz chýbajú dáta z rodín. A tie sú zásadné, primárne. Podľa neziskových organizácií by sa však mali vrátiť. Severná Kórea dala pokyn, že umožní, aby sa humanitárni pracovníci vrátili. Dáta by teda azda mali prísť; otázka je, aké sú zásadné. Pretože to, že tam ľudia hladujú a niektorí umierajú od hladu, je realita.

Ako je možné, že zatvorenie hraníc pre covid tak výrazne ovplyvnilo situáciu v Severnej Kórei, kde sú hranice uzavreté dlhodobo? Čo sa s covidom zmenilo?

Uzavreté hranice tam nie sú.

Von z krajiny sa však nedostaneš.

Von sa nedostaneš, ale do krajiny áno. V Severnej Kórei síce sú hranice uzavreté tak, ako si to predstavujeme – teda, že sa nesmie cestovať. Ale hranica s Čínou je veľmi dobre priepustná. Takže čierny obchod s tovarom fungoval veľmi dobre. No prišiel covid a zrazu zakázali dovoz tovaru, aj vlakom. Zrazu sa nemohlo dostať do Severnej Kórey nič.

A severokórejský čierny trh sa spoliehal na Čínu, bol na ňu fixovaný. A keď to, na čo sa spoliehaš, nemáš, veľmi rýchlo sa to prejaví. A prejavilo sa to celkom rýchlo aj v Pchjongjangu. To je mesto, kde vždy bolo všetko. Keď som tam študovala, človek išiel na trh a tam zohnal od omáčky na bolonské špagety cez wasabi, živé prasa, ktoré vám tam zabili, až po banány.

S príchodom covidu zrazu, vo veľmi krátkom čase, v Pchjongjangu začali chýbať základné suroviny. Cukor, múka, chýbala napríklad zubná pasta alebo káva, kilogram banánov sa dal zohnať v prepočte za tisíc českých korún (42,66 eura). A keď máte plat v prepočte 40 až 50 korún (1,71 eura až 2,14 eura), tak je to extrémny problém.

Takže si tam teraz ani za rok nezarobíš na banán.

Odrazu tam nebolo nič. A preto uzavreli väčšinu ambasád vrátane českej, pretože už nemohli zaistiť zamestnancom základné suroviny. A to nehovorím o tom, že by si tam človek chcel kúpiť napríklad crème brulée alebo niečo také. Chýbali základné veci, aby si nejako prežil.

Tie už v Pchjongjangu neboli veľmi skoro. A keď niečo nie je v Pchjongjangu, tak zvyšok krajiny je na tom ešte o dosť horšie.

Svedčí o vážnosti situácie v KĽDR aj fakt, že sa správy o hlade sa dostali aj do severokórejskej televízie?

Určite. Režim to už priznal v roku 2021. Kim Čong-un na pléne vystúpil s tým, že sa to musí zmeniť, že si problémy uvedomuje. Apeloval na vládu, nech vymyslí modernizáciu poľnohospodárstva a ako to urobiť, aby bola lepšia úroda.

Zároveň použil aj celkom drsný slovník. Povedal, že poľnohospodári sú leniví, že sú to špiny čierneho trhu. Bol voči nim veľmi negatívny a povedal, že treba poľnohospodára zmeniť, aby bol revolučnejší, aby viac pracoval, aby pochopil, čo sa deje.

Poľnohospodári si totiž začali nechávať väčšiu časť úrody pre seba, aby s ňou mohli kšeftovať, aby nejako prežili. Toto veľmi kritizoval a hovoril, že z nich musia byť noví Severokórejčania, aby neboli lenivci. To sa zatiaľ nedeje, situácia je podľa mňa ešte horšia, ako bývala. Teraz to presiaklo aj do médií; v straníckom úvodníku sa písalo, že Kim Čong-un apeloval, aby sa urobili dlhodobejšie, funkčné plány.

Tie úvodníky sú dôležité, pretože sa čítajú v škole, vždy na začiatku výučby. Noviny sa v Severnej Kórei nedajú kúpiť, sú len na prídel.

Ako často sa objavia v tamojšej televízii alebo v novinách, o ktorých si hovorila, ak už nie kritické, tak aspoň realitu opisujúce správy?

Od covidu celkom často. Je tam už taká situácia, a to týka aj strednej a vyššej triedy, že to musia nejako pripustiť. A teraz to už pripúšťajú a hľadajú vinníkov. Takže to nie je úplne novinka.

Ale to, že sú v Severnej Kórei nejaké zmeny, sa dá badať aj podľa toho, že po mnohých rokoch vydali nový trestný zákonník.

A v ňom je prvýkrát v histórii krajiny napísané, že ak urobíš niečo proti režimu – stačí, keď napríklad kritizuješ režim a potom sa ospravedlníš a budeš to chcieť napraviť -, tak dostaneš menší trest. To je prvýkrát, keď zákonne pripúšťajú, že môžeš dostať menší trest, keď sa napríklad ospravedlníš.

Trestný zákonník bol vytvorený v roku 2020, no až teraz sa dostal von. Sledujeme, čo je tam nové. KĽDR napríklad teraz zápasí s drogovým problémom.

Drogy tam boli vždy lacné, nie?

Drogy tam sú veľmi lacné. Predtým som si myslela, že drogy v Severnej Kórei nie sú – aj som to pred rokmi tvrdila na nejakých prednáškach. A potom som robila rozhovor s utečencami a tí opisovali, ako tam funguje predaj pervitínu, koľko to stojí. A že aj v štátnych inštitúciách sú pomôcky na šňupanie. Že tam kávu nekúpiš, ale gram pervitínu áno a všade.

A prečo tam banán alebo kávu nekúpiš, ale pervitín áno?

Pretože banán sa dováža a pervitín si tam dokážu vyrábať. Z rozhovorov vyplynulo, že ľudia z vyšších tried sú tam celkom „feťáci“. Drogy neboli v Severnej Kórei zakázané, nebol na to zákon.

Teraz ich síce nezakázali, ale keď ťa odsúdia v rámci drogovej činnosti, môžu ti konfiškovať majetok. Tak to predtým nebolo.

A je tam ešte jedna veľmi zaujímavá zmena, ktorú Severokórejčania urobili, ale neviem prečo. Týka sa znásilnenia detí. V roku 2015 bol uzákonený trest za znásilnenie detí. A teraz to úplne bizarným spôsobom zmenili tak, že sa to týka iba znásilnenia dievčat. A znásilnenie chlapcov zo zákona zrazu vyňali.

Hovorila si o hľadaní vinníkov, o tom, že Kim Čong-un ukázal prstom na poľnohospodárov… Ako vlastne severokórejský režim vysvetľuje ľuďom, že umierajú od hladu?

Nepriznal to tak, že by napísal: „Nefunguje nám poľnohospodárstvo, vymrela celá dedina.“ O úmrtiach tam nepovedali vôbec nič. Hovoria, že je zlá situácia, čo je taký neutrálny pojem. Ľudia vedia, že sa majú zle, pretože to sami vidia.

Ako sa k tomu vyjadruje vedenie krajiny? Ako vysvetľuje, že sa to deje?

Teraz to zaobalili tak, že treba modernizovať poľnohospodárstvo, lebo je zastarané. Severokórejčania majú navyše smolu, že sú tam často záplavy alebo veľké suchá. Občas si človek hovorí, že tá vláda je síce zlá, ale že im nepraje ani svet ako taký.

Keď Kim Čong-un nastúpil v roku 2012 do funkcie, snažil sa to zachrániť. Už v tom čase bolo poľnohospodárstvo v troskách. A ustúpil od ideologického poľnohospodárstva.

Predtým to bolo tak, že keď niekam prišiel Kim Čong-il, ukázal na ryžové pole a povedal, že tam bude kukurica, tak sa tam musela vysadiť kukurica. A vôbec sa neriešilo, že možno nebude rásť.

Alebo sa úroda zberala, keď mal veľký vodca výročie. A keď máš výročie v apríli, tak sú zemiaky fakt malé. Nie som poľnohospodár, ale úroda v tomto čase nie je dobrá. A pri veľkých oslavách sa vždy musela zberať.

A od toho Kim Čong-un ustupuje.

Od toho ustúpil už v roku 2012, veľmi skoro sa to snažil naštartovať. A naozaj to naštartoval, situácia bola lepšia. Teraz, keď sú uzatvorené hranice v kombinácii s dôsledkami sankcií, sa však problém vrátil. A ukázal sa aj v Pchjongjangu. Na ryži, ktorá začala byť veľmi drahá, extrémne predražená.

Čo je miestna základná potravina.

Áno, je základným jedlom. Často je dodávaná aj štátom. Cenu ryže museli dokonca zastropovať.

Využijem to, že si bola v KĽDR. Rozprávame sa o hlade. Čo si tam jedla ty?

Každé ráno som vstala a dala som si lupáčik (pečivo z mastného cesta – pozn. red.), z ktorého tiekla masť. K tomu bolo mlieko s kožou na povrchu. A v nedeľu som dostala toastový chlieb nasiaknutý masťou.

Na obed, ktorý bol o jednej hodine, som mala ryžu. K tomu boli mištičky s kimči, čo je naložená zelenina, tofu alebo nejaké mäso. To sa často nedalo špecifikovať. To isté na večeru, ktorá bola o šiestej.

Tak to bolo každý deň. Keď som tam prišla o rok neskôr, v roku 2012, a išla som na raňajky, ktoré boli fakt odporné, cítila som ten zápach a hovorila som si: „To je môj štyridsiaty lupáčik…“ – už som jednoducho nemohla.

Ale nakoniec bola tá strava dobrá, pretože keď som si išla kúpiť niečo do zahraničného obchodu alebo do reštaurácie, tak som z toho mala skoro vždy hnačky. Tam nemáš napísané „reštaurácie“, tie pre Severokórejčanov nie sú vyznačené. Ja som mohla chodiť len do tých najprestížnejších reštaurácií alebo tam, kam môžu diplomati. A tam je to extrémne predražené.

Dala som si pizzu, prehnalo ma po nej a potom som zistila, že na nej bol sedem rokov starý syr. Takže jedlo na internáte bolo napokon ešte veľmi dobré. Prišla som vždy s vyrysovaným telom, pretože tam máš prídel na minúty, na jedlo musíš prísť presne o siedmej ráno, v nedeľu o ôsmej ráno, o jednej a šiestej. Prídeš k okienku a dostaneš jedlo. Keď tam v tom čase nie si, neješ.

A kúpiť si napríklad tyčinku Snickers, ktorá je dva roky po záruke, znamená, že musíš cestovať napríklad dve hodiny tam a dve hodiny späť. Čo medzi prídelmi jedla často nestíhaš.

Ale jedlo nebol problém. Pre mňa bola problémom hygiena. To bolo ťažké.

V čom? V tom, že je menštruácia tabu? Alebo v tom, že tam nie sú hygienické prostriedky?

Nie. V tom, že tam človek pricestuje a nepočíta s teplou vodou, ale oni ti povedia, že tečúcu studenú vodu budeš mať iba v stredu. A ďalšie dni iba za dve eurá. Takže sa s nimi pohádaš. A oni potom povedia: Dobre, budeš ju mať každý deň. Ale ona každý deň netečie.

Ty sa potom umývaš v obrovskom lavóre, v ktorom je napustená voda z rieky. A ten lavór je tam napríklad týždeň až dva, takže tá voda zapácha.

Keď som tam bola prvýkrát, bola extrémna horúčava. A extrémna vlhkosť. A ty hrozne zapáchaš, hneď sa spotíš. Druhýkrát tam bola zima a povodne. Takže umývanie vlasov bolo náročné. Bála som sa holiť, aby som sa neporezala a nedostala infekciu.

V akom stave sú tam napríklad nemocnice? Keby sa ti niečo stalo…

Keby sa mi niečo stalo, tak budem veľmi dúfať, že práve poletí lietadlo do Číny. A prevezú ma.

Tam naozaj vôbec nechceš prísť do nemocnice. Sú v úplne hroznom stave. Napríklad jedna žena veľvyslanca bola tehotná, mala potrat. Bolo to vážne a musela na kyretáž, vyčistenie maternice. A práve sa netrafila do letu, ten bol až o tri dni.

Muselo sa to urobiť hneď, aby nevykrvácala. Išla na rýchly zákrok. Nebola anestézia, takže jej to robili pri vedomí. Nemali gumové rukavice. A chlapík pri tom fajčil. A to bola žena diplomata. Situácia je tam otrasná aj pre tých najvyššie postavených.

Mala som veľké šťastie, pretože keď som sa vrátila zo Severnej Kórey, tak som po dvoch týždňoch mala zápal slepého čreva. Prišla som do tej nemocnice nadšená, tak si mysleli, že simulujem. A robili mi asi päť hodín rôzne testy, takže už mi to črevo skoro prasklo.