Považovať akúkoľvek situáciu v dejinách za neriešiteľnú nie je cesta

Autor je bývalý predseda SNR

Mohlo by sa zdať, že totalitný komunistický režim, ktorý mal v rukách administratívnu, ekonomickú i policajnú moc v štáte a pri presadzovaní svojej ideológie nehľadel na osudy jednotlivcov, nepozná prekážky na svojej ceste. A predsa, udalosti spred sedemdesiatich rokov ukazujú, že zdanlivé „maličkosti“ ho na tejto ceste môžu zdržať alebo až zmeniť jeho úmysly.

V auguste 1950 došlo v Československu pri takzvanej Akcii R k brutálnemu zásahu voči všetkým ženským reholiam. Rehoľníčky vyhnali zo svojich kláštorov a sústredili na viacerých miestach v republike. V roku 1953 malo prísť zo strany komunistov k zlomovému vyriešeniu ich likvidácie. V priebehu prvej polovice roka 1953 bol vypracovaný podrobný plán na úplné rozpustenie ženských reholí a kongregácií v takzvanej Akcii B.

Zahájenie realizácie bolo plánované na 1. júla 1953, keď mali byť všetky rehoľníčky vyzvané na odchod do civilného života. Výnimku mali mať staré sestry, mohli dožiť niekde v ústraní, zatiaľ čo ostatné sa museli podrobiť. Odpor by znamenal internáciu, poprípade súd a väzenie. Do akcie sa zapojili všetky stranícke, bezpečnostné i administratívne zložky na krajských i okresných úrovniach republiky. Boli zaistené všetky prostriedky, najmä civilný pracovný odev pre každú jednu sestru.

Do toho však prišli niektoré udalosti. 5. marca 1953 zomrel Josif Stalin. O deväť dní zomrel Klement Gottwald. 1. júna 1953 v Československu zaviedli menovú reformu, ktorá znamenala devalváciu úspor, prepadnutie viacerých vkladov obyvateľstva, a teda veľký pokles životnej úrovne. Vo východnom Nemecku došlo 17. júna 1953 k protikomunistickému povstaniu. Komunistický režim v Československu zneistel a Akciu B niekoľko dní pred zahájením odvolal.

Prenasledovanie rehoľníčok však pokračovalo. V 50. rokoch ich nasadili na práce v poľnohospodárstve a v českom pohraničí na práce v textilných továrňach. V 60. rokoch ich premiestňovali do starých, nevhodných budov ako ošetrovateľky pri mentálne postihnutých deťoch a dospelých alebo do domovov dôchodcov. Podobne to bolo počas normalizácie až do pádu komunizmu. Ale rehoľné sestry sa nevzdali: aj do práce chodili v rehoľných rúchach, v nedele a cirkevné sviatky odmietali robiť, prácu si chceli nahradiť inokedy, mnohé, najmä na Slovensku, ignorovali účasť vo voľbách. Režim premeškal možnosť ich rozptýlenia a už si s nimi neporadil.

„Podobný“ osud stihol Silvestra Krčméryho. Jeho a Vladimíra Jukla v júli a auguste 1951 zatkli za náboženskú činnosť. Jukla v júni 1952 odsúdili na 25 rokov väzenia. Krčméry bol súdený 24. júna 1953 a za to isté dostal „len“ 14 rokov väzenia. Obidvaja si však odsedeli takmer 14 rokov. Krčméry celý svoj trest a Jukla po 14 rokoch podmienečne prepustili na slobodu.

Príbeh rehoľných sestier v roku 1953 v Československu prináša viaceré poučenia. Každá, aj sebaistá moc je zraniteľná. Spoliehať sa v zložitých situáciách len na „zásah zhora“, je, samozrejme, opovážlivé. Považovať akúkoľvek situáciu v dejinách za neriešiteľnú je však rovnako nepravdivé. Rehoľné sestry boli verné svojmu poslaniu a v ťažkých situáciách sa opierali o svoju vieru! V roku 1989 boli ony víťazmi dejín! Dnešné historické vajatanie na Slovensku nie je to najhoršie, čo sme v ostatných dejinách zažili. Aspoň to by nám mohlo slúžiť ako povzbudenie!