Hľadal som krvavé rieky, našiel som pramene zabúdania (veľká reportážna cesta po Balkáne)
Vybral som sa na cestu dlhú tritisíc kilometrov cez šesť dôverne známych krajín. Tam, kde sa v 20. storočí odohrali masakre a genocídy, aby som v čase ruskej agresie na Ukrajinu hľadal odpoveď na otázku o pôvode zla. A dozvedel som sa veľa o popieraní.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Sekera, dlhý nôž, masívny drevený tĺčik, železné kladivo veľké tak akurát, aby tupou stranou rozdrúzgalo lebku.
K vražedným predmetom za vitrínou expozície možno priradiť čiernobiele fotografie z roku 1946 na nádvorí pamätníka. Pozostalí na nich akoby onemeli, niektorí plačú. Exhumačná komisia pracuje.
Detaily lebiek na snímkach. Jedna je rozdrvená na dve časti, iná na štyri, akoby do kríža.
Sme v chorvátskom Jasenovaci neďaleko hranice s Bosnou a Hercegovinou. Počas 2. svetovej vojny sa tu nachádzal najdesivejší komplex ustašovských (miestna variácia klerikálneho fašizmu) koncentračných táborov. Podľa údajov pamätníka tu bolo 83 145 obetí. Najmä Srbov, Rómov, Židov, chorvátskych odbojárov, Bosniakov (Moslimov) a iných. Medzi nimi je aj 106 Slovákov, z toho jedno dieťa a trinásť žien.
Betónový monument v tvare rozkvitnutej kvetiny, k nemu vedie chodník zo železničných podvalov. Vedľa jazierko a na lúke sedem plôch vysypaných kameňmi. Sedem masových hrobov. Pri nich lavičky a kopy čerstvo nakosenej trávy.
Tíšina pri Jasenovaci
Videl som mnohé miesta genocíd. Ich pamätníky spája krásna príroda a ticho naokolo, to najmä. Náreky nešťastníkov za tie roky a desaťročia odvial vietor, pach spáleného mäsa z kremačných pecí alebo háld mŕtvol v jamách takisto.
Taký je bývalý nacistický vyhladzovací tábor Sobibor na východe Poľska. Židovské transporty z celej Európy išli v priebehu dvoch, troch dní do plynu. Dnes je v krásnom brezovom lese hŕba kameňov, pod nimi masové hroby. Prechádzajú sa tu náruživí hubári.
Taký je pamätník arménskej genocídy nad Jerevanom. Na dohľad leží biblický Ararat, dnes turecký vrch, kde po potope (údajne) pristál Noe so svojou archou.
Taký je Babyn Jar, roklina pri Kyjive, kde za 2. svetovej vojny nacisti a miestni kolaboranti povraždili viac ako 100-tisíc ľudí, deviati z desiatich boli Židia.
Taká je Srebrenica, kedysi vyhľadávané kúpeľné bosnianske mestečko, kde v júli 1995 vojská generála Ratka Mladića pozabíjali 8-tisíc moslimských mužov a chlapcov. Približne.
A taký je aj Jasenovac, obklopený národným parkom s bujnou vegetáciou a zákutiami rieky Sáva. Dedinky naokolo sú polomŕtve, drevené chalupy osireli. Podľa prepadnutých krovov a striech sa tak stalo už dávno. Z bezprizorného kraja odišli miestni za prácou. Ani za sebou nezavreli, na drevených oknách vyčína vietor ako bubeník na bicích.
Navigácia ukáže odbočku na „Rooms Tišina“ s vysokým ratingom na Bookingu. Opravená usadlosť, jedna z mála naokolo.
„Ste túto sezónu iba tretí hostia,“ povie gazdiná.
Máme útulnú izbičku v zrube. Večera pre dvoch za štyridsať eur. Aha, klientelu tvoria najmä Nemci. Čo tu asi tak
