Ad: Úpadok je už viditeľný voľným okom

Autor je predseda Banskobystrického samosprávneho kraja

Keby som fungoval v nastavení, že nič sa nedá a niet pomoci, nemohol by som robiť to, čo robím. Viac ako desať rokov bolo ústrednou témou regionálnych volieb hlavne to, načo nám kraje vlastne sú. Nikto veľmi nevedel, čo robia, nikto nerozumel, čo vlastne v praxi znamená tá slávna decentralizácia.

Najneskôr s nástupom pandémie sa ukázalo, že kraje a samosprávy sú v reálnom doručovaní výsledkov a flexibilite oveľa akčnejšie ako štát. My sme uskutočňovali plošné vytieranie nosov, ktoré si niekto niekde vymyslel, a my sme navrhli a uskutočnili koncept veľkokapacitných očkovacích centier, bez ktorých by vakcínu možno dodnes nedostali ani tí, ktorí ju ešte vtedy chceli. A toto sa týka takmer všetkého, čo majú kraje a samosprávy pod krídlami.

Prečítajte si

Úpadok je už viditeľný voľným okom

Nie je náhoda, že po troch rokoch krízy je dôvera v predstaviteľov vlády najnižšia v dejinách, a rovnako nie je náhoda, že takmer všetky výrazné tváre samospráv svoje posty vo voľbách bez problémov obhájili. Pretože ľudia videli, že funguje aspoň niečo. Samozrejme, za našu ochotu a schopnosti nás neminul spravodlivý trest a od Igora Matoviča a jeho vládnych kolegov sme dostali poďakovanie v podobe bezprecedentného zníženia našich rozpočtov.

Budem osobný: naozaj nemám rád, keď kvalitný pisateľ skĺzne do márquezovského fantazírovania o magických regiónoch, prípadne svoj výlet za hranice okresu pojme ako Livingstonovu výpravu za domorodcami, na ktorej konci zistí, že aj oni majú rovnaké biologické funkcie. Ak mám hovoriť za „svoju“ župu, nie je pravda, že sa rozpadá. Cesty máme v najlepšom stave, odkedy ich postavili, rekordným tempom rekonštruujeme školy, meníme paradigmu sociálnej starostlivosti tak, aby bola udržateľná aj pri starnúcej populácii, a staráme sa aj o veci, kde má hlavnú kompetenciu štát – konkrétne už niekoľko mesiacov bojujeme za to, aby nedošlo k obmedzeniu zdravotnej starostlivosti v dôsledku zle nakreslenej reformy. Keby sme niekoľko rokov neupozorňovali na nedostatok lekárov a ich absurdne vysoký priemerný vek, tak by si to doslova nikto nevšímal.

Venujeme sa aj takzvaným mäkkým projektom, kde pomáhame deťom z menej podnetného prostredia nájsť si miesto, radíme im s ďalším vzdelávaním alebo sa im aspoň snažíme dať pocit, že sa o ne niekto zaujíma. Venujeme sa aj dlhodobo nezamestnaným. A ono to funguje. Pomaly, po kúskoch, ale funguje.

A tomuto všetkému hrozí koniec. Len preto, že predstavitelia štátu zas robia presný opak toho, čo sa robiť má. Namiesto podpory fungujúcich vecí ich zarežú. V skrátenom legislatívnom konaní a takmer bez pozornosti. A vládni poslanci ešte budú drzo argumentovať, že máme viac peňazí ako predtým. Z desať percent rozpočtu na kapitálové výdavky máme teraz nulu. Nebyť eurofondových projektov, nedá sa robiť absolútne nič.

V Českej republike som strávil svoje vysokoškolské roky, mám odtiaľ manželku, s naším partnerským Královohradeckým krajom máme výborné vzťahy. Ak môžem povedať, v čom je hlavný rozdiel (samozrejme, okrem toho, že je Česko výrazne bohatšie), tak v tom, že o bežné veci sa tam oveľa viac stará samospráva a kraje. S adekvátnym financovaním. Pretože lokálneho politika bez výsledkov na rozdiel od toho parlamentného nikdy nikto nezvolí. V regióne stranícky tribalizmus funguje len obmedzene a ľudia musia vidieť, že sa politici a úradníci starajú. A keď to vidia, tak dôveru vracajú vo voľbách.

Ak sa máme niekam pohnúť, musia aj mienkotvorní ľudia zahodiť svoj sústrastno-zhovievavý postoj a začať hovoriť k veci, zaujímať sa o to, čo sa v regiónoch reálne deje, a neobmedzovať sa na občasné lyrizované texty. Ako zástupca regiónu s azda najväčším „hnedým“ podhubím rád podám pomocnú ruku.

P. S.: Prvá vec, ktorú som pri požiari v Štiavnici urobil, bola, že sme spolu s krajským riaditeľom hasičov dali dokopy niekoľko zásadných bodov, aby sa už nič podobné neopakovalo. Diagnózu poznáme, riešenie tiež, len sa nesmieme opustiť.