Denník N

To bude pôrod!

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Počujte, ja to už musím povedať. Viete, rodila som dvakrát. Rodila som dvakrát v slovenskej pôrodnici. Mám vďaka tomu tri deti. A nemám sa na čo sťažovať. Áno, mám aj traumy, ale to z úplne iných vecí ako z pôrodov. Napriek tomu, že moje pôrody boli celkom odlišné od mojich očakávaní a túžob.

Áno, veľa žien chodí rodiť za hranice. Je to fantastické, že si budúca mama, či aj otec, môžu vybrať, kde sa im udeje ten najväčší zázrak v živote. Máme sa dobre.

Ak človek očakáva, že bude na tomto svete všetko na 100 percent tip-top, nie je to veľmi rozumné. Hovorí zo mňa vlastná skúsenosť. No ak človek nepovie, aké sú jeho očakávania, nie je to úplne chyba okolia, ak nie sú naplnené. Ak ide žena rodiť s očakávaním o jednorožcových trblietkach… áno, môže byť sklamaná. Nielen na Slovensku. Kdekoľvek. Taký je pôrod. Pomerne nepredvídateľný. A o nepredvídateľnosti toho, čo príde po ňom a ostane vám doma osemnásť rokov, o tom ani nehovorím. Aj ja som bola jednou z tých, čo som si myslela, že bondingom sa to celé končí. Srandovné.

Slovenské zdravotníctvo je v p*deli, to sa nedá nevšimnúť si. Stretávam kopec arogantných frustrovaných ľudí, ktorí v zdravotníctve pracujú, a neraz som sa aj rozplakala z toho, ako sa ku mne správali. Nie je to v poriadku. Zmenila som zariadenie, lekára. Našla som takých, ktorí mi ľudsky vyhovujú, aj keď čakám ďalšie tri mesiace na termín. Stálo to za to. Upínať svoju pozornosť na jedného hlupáka, ktorý zašíva ženy po pôrode bez anestézie a tvrdí, že je to v poriadku, nie je v poriadku. Rovnako ako nie je v poriadku utvárať si na základe toho obraz o slovenskom pôrodníctve.

Mám veľa priateliek, ktoré rodili v slovenských pôrodniciach. Nemajú traumu. Vďakabohu. Nie, nemajú len krásne zážitky, ale to (žiaľ) tak nie je len tu, ale aj v Nemecku, Francúzsku, Česku, Švédsku, Anglicku… Mám veľa (už) priateľov a priateliek medzi slovenskými gynekológmi, gynekologičkami, pôrodníčkami a pôrodníkmi a zdravotníkmi a zdravotníčkami (tento džendžer ma raz zabije :)) v pôrodniciach. Možno to, čo sa deje v slovenskom pôrodníctve, nie je v štatistikách, ale, nebojte sa, milé tehotné ženy a budúci otcovia, posúvame sa dopredu. Rodila som s odstupom šiestich rokov a bolo to viac ako badateľné. Nie, svet nefunguje ako TikTok, že lusknete prstami a všetko sa zmení. Lenže sledujem a vnímam zainteresovaných ľudí, ktorí na tento svet privádzajú malých ľudí a lúskajú ostošesť za deň aj niekoľkokrát. Možno sa hýbu len malé veci, ale hýbu sa a menia. Viditeľne.

Isto si poviete, že my lokálne celebrity to máme v slovenskom zdravotníctve iné. Že jasné, že som vďačná a spokojná s Antolskou aj Ružinovom, lebo lokálne celebrity predsa rodia magickým kýchnutím. Verte mi, rodila som presne tadiaľ ako veľká časť žien. A sestrička mi hneď po príchode do pôrodnice povedala: „Si nemyslite, že keď ste celebrita, že tu budete mať nadštandardné služby.“ Čožeeee? A ja som s tým rátala! Čo si to dovoľujete, mala som ísť do hainburského Brna, móre! Ej bisťu, už je neskoro, vidieť hlavičku! Môj poctivo vypracovaný pôrodný plán mi bol na milú Jarmilu, pretože sme sa k nemu vôbec nedostali. Aj keď bol bez jedinej poznámky odsúhlasený pôrodníkom. Osud a maternicu neogabeš. Smola, čo? Ale kde. Šťastie. Mali sme šťastie, že okolo nás bolo dostatok odborníkov a odborníčok, ktorým som sa… sme sa… odovzdali do starostlivosti. S dôverou a nádejou. A dnes s vďačnosťou, že mám tri deti, ktoré sú v poriadku (a nemuseli byť).

Keď sa pripravoval ten (ne)slávny dokument o slovenskom pôrodníctve, mala som stretnutie s autorkami. Pýtali sa ma na zlé zážitky. Nemala som. A zároveň som si uvedomovala a presviedčala ich, že je dôležité pozrieť sa aj na opačnú stranu toho celého a vidieť aj to dobré. Porozprávala som im veľa dobrého. Snažili sa vo mne vydolovať tie zlé zážitky. Veď ten dokument bol o tom, aké je to tu nah*vno. Čo je, samozrejme, sčasti pravda, mnohé to mali bezpochyby možnosť vidieť a zažiť na vlastné oči.

A tak som im rozpovedala príhodu so sestrou na šestonedelí, ktorá mi vošla do izby, keď som si žmýkala prsník a snažila sa vytlačiť z neho trochu kolostra pre svoje predčasne narodené dcéry. Povedala: „To vy máte tie predčasne narodené dvojičky? No to nebudete mať mlieko, zbytočne sa snažíte.“ Nuž, bol by to zázrak, keby v každom zariadení nebola aspoň jedna krava.

Áno, možno som jednou z mála, ktorá sa z takejto poznámky nezosypala a natruc o pár dní prechádzala okolo sestry s dvoma plnými fľašami materského mlieka. Autorky dokumentu sa pýtali, že či to s tou sestrou môžu použiť do dokumentu… Povedala som, že nie, lebo to v tom všetkom ostatnom, čo sme zažili, nepovažujem za dôležité. Aj sa pýtali, či nemám ešte nejaký iný zlý zážitok. Nemala som. Do dokumentu ma nevybrali.

Tá téma slovenského pôrodníctva tu smrdí už roky ako h*vno na poličke. Ale niečo som si pri rozhovoroch so ženami uvedomila. Hovorí sa o traumách z pôrodov (ktoré nepochybne sú), no ja hovorím so ženami o tom, že nevedia, kam majú ísť rodiť, lebo sa boja. Lebo vedia, že sú tu v slovenskom pôrodníctve samí nerešpektujúci idioti, ktorí ich budú nastrihávať, ak ich teda neporodia rovno pri vchode cisarákom, aby sa im nemuseli venovať.

Stretávam sa so ženami, ktoré majú strach, lebo „veď vedia, ako to je“. A pôrod si pokazia skôr, ako príde prvá kontrakcia, a straumatizované sú už pred tým, ako sa spermia stretne s vajíčkom. Nesrandujem. Nie, to, čo sa deje pri mnohých pôrodoch, nie je fér, ale to, že budeme všetkých tých, ktorí robia svoju prácu naozaj profesionálne a ľudsky, donekonečna zhadzovať, to je fér? Je fér toto démonizovanie našich pôrodníc? Je to fér voči ženám, ktoré idú na svet priviesť nového človeka?

Mám veľa celebritných priateliek, ktoré (teraz prezradím tajomstvo) sú tiež smrteľníčky a rodia na Slovensku. Spokojné, pokojné, s rešpektujúcim prístupom, s fantastickou pôrodnou asistentkou (to viete napríklad, že sa dá v Ružinove zazmluvniť pôrodná asistentka?).

Mám okolo seba množstvo žien, ktoré sa na pôrod múdro pripravili tým, že sa naučili nahlas povedať, čo potrebujú, a naučili sa idiotov posielať kade ľahšie (oni totiž nie sú len v slovenskom pôrodníctve). Ktoré si našli pôrodníka či pôrodníčku, ktorý/á im sadla, a hľadali, kým ho/ju nenašli, lebo vedeli, čo potrebujú. A neostali u toho prvého gynekológa, ktorého stretli, ako, žiaľ, ja pri prvom tehotenstve.

Mnohé budúce mamy vedia povedať nie (čo sa každému rodičovi nesmierne zíde na najbližšie roky života) a väčšina z nich sa s nijakým dešpektom nestretla. Len k tomuto nie sú štatistiky.

Áno, ženy sú traumatizované zo slovenského pôrodníctva. A je to škoda. A je mi z toho až do plaču. Lebo sa tak často pripravujú o možnosť porodiť tak, ako túžia. Ja viem, že sme upindaný národ a že byť spokojný nie je v móde, ale nejdeme sa na túto tému pozrieť aj inak? Lebo okrem toho temného šera, v ktorom pôrodníctvo dlhodobo je, tu je aj možnosť posvietiť si naň triezvym denným svetlom bez predsudkov s podporou pre tie a tých, čo nezašívajú bez anestézie, tých, ktorí to robia inak a robia to v nemocniciach, ktoré sa im rozpadajú pred očami, s nedostatkom personálu a plesnivými stenami. Vzdelávajú sa, sú láskaví, profesionálni, rešpektujúci, s nehraným záujmom a odbornosťou, o ktorú by sa za hranicami pobili… Nech sa nám dobre rodí.

Tak len to som chcela, že šírme aj tie dobré skúsenosti, personál z pôrodníc a hlavne budúci rodičia si to zaslúžia počuť nahlas.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes píše

Texty múdrych ľudí, ktorých redakcia poprosila, aby pravidelne písali o tom, čo práve teraz považujú za dôležité, spôsobom, ktorý sa im zdá práve teraz najvhodnejší.

Zdravotníctvo

Komentáre

Teraz najčítanejšie