Ako spoznať detskú úzkosť, anorexiu, sebapoškodzovanie a myšlienky na samovraždu – a ako pomôcť

Deti a tínedžeri sa necítia dobre. Varujú nás psychológovia aj učitelia, medzi deťmi je čoraz viac úzkostí, depresií, mnohé majú poruchy príjmu potravy. Detskí psychiatri hovoria o epidémii samovražedných pokusov a sebapoškodzovania.

Oslovili sme viacerých detských psychológov a psychiatrov a spolu s nimi sme pripravili rady pre rodičov, ako zistiť, že dieťa má problém s duševným zdravím, a ako sa s ním rozprávať o tom, ako sa cíti.

V článku sa dočítate:

• ako spoznáte úzkosť u detí, ako sa prejavuje a čo pomáha – aj s prehľadom ľahkých cvičení;
• čo sú poruchy príjmu potravy a ako ich spoznať;
• prečo si mladí ľudia ubližujú a ako s nimi o tom hovoriť;
• aké varovné signály vydávajú deti, keď majú myšlienky na samovraždu.

Úzkosť

Úzkosť je nepríjemný pocit strachu, ktorý nie je konkrétny. Keď máme úzkosť, nevieme, čoho sa bojíme, vysvetľujú odborníci z internetovej poradne IPčko.sk.

„Je to bežný pocit, ktorý v určitej fáze zažíva každý. To, čo jedného človeka znepokojuje, nemusí spôsobiť, že druhý sa bude cítiť rovnako,“ dodávajú.

Vážnejšie problémy môže úzkosť spôsobiť vtedy, keď je neprimerane silná alebo trvá príliš dlho, hovorí psychologička z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie Eva Smiková.

Niektoré detské strachy a úzkosť sú typické pre určité vývinové obdobia, a zvyčajne ako prídu, tak aj odídu, hovorí Smiková. Napríklad bábätká majú strach z hluku či z cudzích ľudí, predškoláci zo samoty a z tmy, z nadprirodzených, rozprávkových bytostí alebo z rôznych sociálnych situácií.

„Strach má podobné príznaky ako úzkosť, jeho príčina je väčšinou viditeľná a konkrétna. Je racionálny a zrozumiteľný,“ vysvetľuje.

Dieťa si pri úzkosti predstavuje aj zlé veci, ktoré by sa mohli stať v budúcnosti. „Preto sa obavy častejšie objavujú až u detí okolo ôsmeho roku života a neskôr u starších detí a adolescentov sú prítomné menej konkrétne strachy a obavy, napríklad z vojny, zo vzťahov v rodine či z politickej situácie,“ vraví Smiková.

Spúšťačom takýchto stavov môže byť napríklad situácia spojená s odpovedaním pred triedou, skúška, maturita, prvý deň v novej škole, prvá návšteva u rodičov partnera, návšteva lekára.

Zásadné pri zvládaní úzkosti je spoznať takéto spúšťače. “Je úplne v poriadku, ak na spúšťače neprídeme hneď,“ dodávajú odborníci z IPčka.

Ako sa prejavuje úzkosť

Prejavy úzkosti sa líšia podľa veku. Menšie deti majú podľa detskej psychiatričky Veroniky Marcinčákovej Husárovej z centra Calma často ako jeden z prvých príznakov separačnú úzkosť, chýba im osoba, ku ktorej majú najsilnejší vzťah. Najčastejšie ide o mamu.

„Dieťa má problém vzdialiť sa od nej, najmä v nových prostrediach, situáciách a pri nových aktivitách. Vo väčšom prichádzajú rôzne strachy, najmä z tmy, zo strašidiel, z rôznych chorôb alebo strach o blízke osoby,“ opisuje detská psychiatrička.

Deti môžu o svojich strachoch postupne začať opatrne hovoriť, aj keď je to pre ne nepríjemné. Povedia napríklad, že sa boja, že rodičia zomrú, že dostanú vážnu chorobu, napríklad rakovinu. „V týchto témach sa môžu až ‚zacykliť‘, čo vyzerá tak, že sa k nej opakovane vracajú, téma je ťažko odkloniteľná, môžu opakovane klásť rovnaké otázky,“ hovorí psychiatrička.

Úzkosti u detí sa často začínajú rôznymi somatickými prejavmi, ako sú bolesti brucha, hlavy, závrate, problémy s močením alebo vyprázdňovaním, nechutenstvo či nespavosť.

„Najmä u mladších detí sa úzkosť môže javiť aj ako porucha správania – v situáciách, ktoré sú dieťaťu nepríjemné, môže zareagovať emočným výbuchom alebo agresívnym útokom. Inak tieto deti pôsobia skôr neisto, sú utiahnuté,“ hovorí psychologička Martina Bačová z Ligy za duševné zdravie.

Detí trpiace úzkosťami majú nízke sebahodnotenie, a hoci podávajú dobré výkony, nedôverujú si. Prežívajú strach v bežných denných aktivitách a majú aj obavy o budúcnosť.

„Vo výkone bývajú skôr perfekcionistické, majú snahu všetko splniť, len aby predišli chybe a zlyhaniu. To však najmä u detí v puberte vedie k preťažovaniu a vyčerpaniu,“ dodáva Bačová. Následne sa sťahujú z aktivít, zo sociálnych kontaktov, uzatvárajú sa. Vyhýbajú sa situáciám alebo ľuďom.

U väčších detí, ktoré sa so svojimi pocitmi rodičom zdôverujú menej, sa úzkosti prejavia najmä v správaní. „Dieťa odmieta chodiť do školy, stretávať sa s rovesníkmi, robiť činnosti, ktoré predtým robilo bez problémov, odmieta napríklad urobiť malý nákup v obchode alebo si nevypýta jedlo v stánku či vo fastfoode,“ opisuje psychiatrička Marcinčáková Husárová.

Vo vyššom veku môžu mať už aj typické panické záchvaty, teda stavy vystupňovanej úzkosti na vrchole často so strachom zo smrti a s nepríjemnými telesnými prejavmi, ako triaška, dýchavičnosť, zrýchlený pulz, pocity tlaku na hrudníku a zvýšené potenie.

„Pomerne často sa u starších detí stretávame aj s takzvanou generalizovanou úzkostnou poruchou, teda stavom viac či menej permanentnej úzkosti a nadmerných nereálnych obáv, ktoré sa subjektívne ťažko definujú,“ dodáva Husárová.

Kedy by mal rodič spozornieť

Detská psychiatrička Marcinčáková Husárová hovorí, že neexistuje jednoznačný návod s kritériami, ktoré ukážu, že dieťa trpí úzkosťami, pretože každé dieťa je iné. „Vhodné je preto zaznamenať skôr zmeny v prežívaní a správaní dieťaťa,“ vraví.

Všeobecne by sa dalo povedať, že si treba všímať zmeny v spracovaní emócií, napríklad že skôr nastupuje frustrácia, rýchly nekontrolovateľný príval nepríjemných emócií, výbuchy zlosti po objektívne malých podnetoch, sklon k plačlivosti.

Ďalej „cyklenie“ sa v úzkostiach a obavách, opakované prinášanie tém, z ktorých má dieťa obavy. Príznakom môže byť napríklad odmietanie navštevovať školu, keď dieťa odmieta komunikovať s rovesníkmi naživo a viac je na sociálnych sieťach.

Spozornieť treba aj pri zmenách v dýchaní, srdcovom rytme, pri pocitoch na odpadnutie a na vracanie – a keď odborné vyšetrenie nepreukáže dôvody napríklad bolestí brucha či hlavy. Takisto ide o zmeny v spánku, keď má dieťa problémy zaspať, v noci sa budí či vstáva veľmi skoro. Pozorovať sa dajú aj zmeny chuti do jedla, a to keď jedáva výrazne viac alebo aj výrazne menej.

„Rodič môže spozornieť, ak dieťa odmieta aktivity, ktoré si predtým užívalo – krúžky, stretnutia s kamarátmi, aktivity mimo domu, hľadá rôzne výhovorky, prečo sa niečomu nevenovať,“ opisuje Bačová.

„Niekedy sa môžu stiahnuť úplne do seba, najmä pri silnej úzkosti, pripadajú si divní a majú práve veľký strach niekomu o tom povedať. Úzkosť môže byť sprevádzaná myšlienkami alebo obavami, za ktoré sa hanbia. Prežívanie silnej úzkosti je vyčerpávajúce a časom môže viesť k depresii,“ dodáva.

Kedy sa obrátiť na odborníka

Väčšina detí má rôzne strachy a obavy. Psychologička Smiková má tri rady pre prípady, keď sa rodič nevie rozhodnúť, či už má vyhľadať odborníka:

1. Položte si otázku, či úzkosť bráni vášmu dieťaťu v aktivitách, ktoré má rado. Zasahuje do jeho priateľstiev, do školskej aktivity alebo do rodinného života? Ak ste si odpovedali „áno“, konzultujte to s detským lekárom, so školským psychológom alebo s odborníkom v centre poradenstva a prevencie.

2. Porovnajte správanie svojho dieťaťa s jeho vrstovníkmi. Napríklad väčšina detí sa cíti nepríjemne, keď majú ostať osamote v škôlke, no vo veku nad 8 rokov to už nie je také bežné. Ak sa správanie vášho dieťaťa príliš odlišuje od správania ostatných detí v jeho veku, uvažujte nad konzultáciou s odborníkom.

3. Zhodnoťte, do akej miery je reakcia vášho dieťaťa závažná. Napríklad ak je vaše dieťa extrémne vystresované a je veľmi ťažké ho upokojiť, keď ho napríklad necháte v škole, určite vyhľadajte odbornú pomoc.

Ako rozlíšiť pubertu od duševných problémov a úzkosti

Úzkosť často prichádza v období, keď sa dieťa mení aj v dôsledku príchodu puberty. Môže byť preto ťažké rozlíšiť, čo je za duševnou nepohodou dieťaťa.

Detská psychiatrička Marcinčáková Husárová vysvetľuje, že sú dve zásadné obdobia, pre ktoré je typické zvýšenie prejavov strachu.

„Prvé je približne okolo piatich rokov veku, keď dochádza k zvýrazneniu rôznych fóbií, napríklad z tmy, zo strašidiel, z čerta, búrky, bleskov, hmyzu a podobne. Deti sa počas tohto obdobia učia zvládnuť svoj strach a niekedy to vyzerá, že tieto podnety až vyhľadávajú, aby sa mohli báť,“ hovorí. Ak ide o vývinovú fázu, strach zväčša nenarúša bežné fungovanie dieťaťa, dieťa vie s týmito podnetmi pracovať, strach sa postupne mení, slabne, až nakoniec zmizne.

Druhou fázou, pri ktorej dochádza k zvýrazneniu úzkosti, je začiatok obdobia neskorej adolescencie, teda zhruba okolo pätnástich rokov, pre ktoré je typická vyššia úzkosť zo sociálnych situácií. „Mladý človek v tomto období máva často strach z vystupovania pred viacerými ľuďmi, je mu nepríjemné skúšanie pred tabuľou, má obavy z kontaktu s cudzími osobami, či už rovesníkmi, alebo dospelými,“ hovorí psychiatrička.

Čo však už nie je súčasťou zdravého emočného vývinu dieťaťa: panické záchvaty, rôzne nereálne obavy, opakovaná potreba uisťovania sa, separačná úzkosť alebo až telesné prejavy sprevádzajúce úzkostné prežívanie.

Ako sa rozprávať s dieťaťom o úzkosti

Dôležitejšie ako rozprávať je v tejto situácii podľa Marcinčákovej Husárovej aktívne počúvať.

„Počúvaním myslím naozajstný záujem o to, čo dieťa hovorí, prečo to hovorí, prečo to vníma tak, ako to vníma. A keď to dieťa povie, nevyvracať mu to, neodporovať, ale ani nepodporovať ho v zmysle – je to len obdobie, je to len fáza, ja som také zažil veľakrát, poď, veď to dáš, je to jednoduché,“ opisuje Marcinčáková Husárová.

Pri takomto prístupe dieťa rodičom už nabudúce nebude chcieť nič povedať, pretože bude mať pocit, že mu rodič nerozumie, neverí, nechápe ho.

Psychologička Smiková odporúča, aby rodičia nehovorili dieťaťu, aby sa nebálo, ale lepšie je sa spýtať, či by dieťa vedelo povedať viac o svojich obavách. Rovnako netreba hovoriť klišé: „Bude to v poriadku“. „Dieťa, ktoré prežíva úzkosť, pojem „v poriadku“ vôbec nevníma.

Lepšie je uistenie dieťaťa vetou „Som tu pre teba“, ktoré v danom okamihu dieťa podporí.

„Nepomáha zľahčovanie, výsmech, rôzne narážky, porovnávanie s inými. Dieťaťu treba uznať, že sa môže báť a môže prežívať úzkosť. Kontraproduktívne je však aj spustiť v rodine paniku, dieťa viac chrániť, izolovať, venovať zvýšenú pozornosť somatickým prejavom a zvyšovať tak jeho pocit bezmocnosti,“ hovorí psychologička Martina Bačová z Ligy za duševné zdravie.

Dôležité podľa nej je s dieťaťom preskúmať, čo v úvode potrebuje – možno chvíľu spomaliť, zdôveriť sa učiteľom, ktorí ho podporia v škole, najlepšiemu kamarátovi, ktorý môže byť oporou v sociálnych situáciách. „Nemá zmysel čakať, že úzkosť prejde sama, ani ju prekonávať tlakom. K redukcii úzkosti prispieva aj dostatok spánku, pravidelné stravovanie, pobyt v prírode a nevýkonové športové aktivity,“ menuje Bačová.

V liečbe úzkostných porúch môže výrazne pomôcť psychoterapia. V nej dieťa okrem uznania a porozumenia sebe samému získa aj konkrétne zručnosti, ako svoju úzkosť zvládať.

Ako môže pomôcť blízky ešte predtým, ako sa dieťa dostane k odborníkovi

Ak má vaše dieťa prejavy úzkosti, rodič ho môže podporiť aj doma. Smiková vysvetľuje, že pomôcť môže to, že rodič rozpozná strachy dieťaťa – neignoruje ich, situáciu nezľahčujte, nezosmiešňuje dieťa. „Jemne svoje dieťa povzbudzuje, aby spolu s rodičom robilo veci, ktorých sa obáva. Pritom dieťa nenúti, ak je mu to výrazne proti vôli, situácia by sa mohla zhoršiť,“ radí psychologička.

Rodič by sa mal podľa nej vyhnúť tomu, aby hovoril pred inými ľuďmi o svojom dieťati ako o hanblivom či ustráchanom. „Dieťa sa s tým môže stotožniť a bude sa tak správať,“ dodáva.

Ako a kde hľadať pomoc (+ mapa)

Učitelia: Oplatí sa poradiť sa s nimi, pretože sledujú dieťa denne v rôznych situáciách. Niekedy sú deti iné doma a v škole, škôlke. Učiteľ môže povedať, ako dieťa komunikuje s rovesníkmi a či je stále smutné alebo znepokojené.

Odbornejšia pomoc: Keď obavy pretrvávajú a zasahujú do schopností dieťaťa až tak, že zabraňujú v školskej práci, fungovaní doma, stupňujú sa príznaky, je vhodný čas vyhľadať odbornejšiu pomoc. Na mnohých školách je školský psychológ či školský podporný tím.

Odbornú pomoc pre všetky deti poskytujú centrá poradenstva a prevencie (CPP). Výhodou je, že majú dosah aj na školu a dokážu v záujme dieťaťa poskytovať dlhodobú bezplatnú starostlivosť.

Poruchy príjmu potravy

Najčastejšími poruchami príjmu potravy sú mentálna anorexia (spojená s výrazným úbytkom hmotnosti) a mentálna bulímia (záchvaty prejedania sa s následným zvracaním).

"Pri mentálnej anorexii sa dieťa začína vyhýbať jedlám, cielene znižuje množstvo jedla, redukuje porcie. Prítomná je nespokojnosť s vlastným telom a jeho pokrivené vnímanie," opisuje psychologička z Ligy za duševné zdravie Martina Bačová.

Ako sa prejavujú

Skôr ako fyzické zmeny si rodičia či blízki môžu všimnúť zmeny v správaní. "Dieťa sa môže začať izolovať od kamarátov a spoločnosti, je viac podráždené, depresívne, úzkostné a nervózne. Môžu sa meniť jeho záujmy a koníčky, prípadne sa prejaví náhly záujem o zdravý životný štýl, cvičenie a akože zdravé potraviny," opisuje Valentína Sedileková, peer konzultantka a zakladateľka organizácie Chuť žiť.

Obľúbenou aktivitou sa môže stať varenie, pečenie, pozeranie relácií o varení či videí o jedle na sociálnych sieťach. "Dominantnou témou v rodine sa postupne stane jedlo a stravovanie, dieťa ho chce mať pod kontrolou," hovorí.

Môže sa meniť spôsob obliekania, nadrozmerné oblečenie nemusí byť len moderná voľba, ale aj snaha zahaliť telo a prípadne zakryť úbytok či prírastok hmotnosti.

"Od dieťaťa môžeme počuť negatívne komentáre na seba, svoju povahu aj výzor. Menia sa aj stravovacie návyky, jedlo je zrazu opradené viacerými výhovorkami, z jedálnička sa začínajú vytrácať väčšie potravinové skupiny, stravovanie sa okliešťuje, môže nám pripadať akože diétne," opisuje Sedileková.

Dieťa postupne nie je schopné dodržiavať bežný stravovací režim bez reštrikcií a obmedzení, pri zmenách reaguje úzkostne, hnevlivo až agresívne. "Môžeme si všímať aj odbiehanie do kúpeľne či na toaletu pred jedlom či po ňom, prípadne miznutie množstva potravín či sladkostí zo špajze či skrine ako znak záchvatového jedenia," upozorňuje.

Poruchy príjmu potravy majú výrazné vplyvy na telo a pridávajú sa zmeny, ako sú strata menštruácie, vypadávanie vlasov, erózia zubnej skloviny či kazenie zubov, vyššia chorľavosť, poruchy sústredenia, zimomravosť, malátnosť či únava.

Pri mentálnej anorexii sa prejavuje podľa Bačovej silný strach z priberania aj napriek úbytku hmotnosti. Mladí ľudia, ktorí poruchou trpia, sa vyhýbajú spoločnému stravovaniu. "U dievčat je časom prítomná amenorea. Kontrolujú, ako sa jedlo pripravuje, odmietajú jesť vysokokalorické jedlá, naliehajú na rodičov, aby nakúpili zdravé produkty," opisuje Bačová.

Jedenie im zvyšuje úzkosť, každú porciu jedávajú dlho, o jedle klamú. Prežívajú pocity viny, hanby.

Kedy majú rodičia spozornieť

Rodičia môžu podľa Bačovej pozorovať zmeny nálad, plačlivosť, podráždenie. "Cvičenie a strava bývajú zdrojom konfliktov, deti sa v tom nedajú usmerniť. Paradoxne napriek nízkej hmotnosti majú energiu, veľa cvičia, venujú sa rôznym aktivitám," opisuje.

V škole sú tieto deti skôr úzkostlivé, perfekcionistické, zamerané na výkon.

Pri poruchách príjmu potravy je prítomná nespokojnosť a narušené vnímanie vlastného tela.

Ako poruchu liečiť

Liečba porúch príjmu potravy, najmä anorexie, si podľa Bačovej vyžaduje spoluprácu rodiča, lekára psychiatra či psychoterapeuta a výživového poradcu. "Pri podozrení odporúčam kontaktovať odborníka čím skôr. Rodina v snahe riešiť to sama zažije zlyhanie, s pribúdajúcim časom sa táto porucha stáva chronickou," hovorí psychologička.

Úbytok hmotnosti môže byť život ohrozujúci a návrat k zdraviu býva zdĺhavý a náročný. Trvá aj niekoľko rokov.

Ako sa s dieťaťom rozprávať o poruchách príjmu potravy

"Často sa ako psychologička stretávam s bagatelizáciou témy porúch príjmu potravy aj zo strany blízkych," hovorí psychologička a terapeutka Zuzana Pšaková.

Je podľa nej dôležité dieťaťu veriť, že sa so sebou nemá dobre. Vnímať, ako prežíva vzťah k sebe, k svojmu telu a svojmu okoliu. Vetám ako „Nemám rada svoje telo" a "Nemôžem sa na seba do zrkadla ani pozrieť" treba venovať pozornosť.

Treba podľa nej hovoriť o témach, ktoré sú spojené s dospievaním, či ide o intímne témy, alebo o sebaprijatie.

Treba však myslieť na to, že dnešné deti vyrastajú v inom prostredí, ako vyrastali ich rodičia. "Dnes je komunikácia viac posunutá do online priestoru, a teda aj vzťahy. Pre rodiča je kľúčové vnímať aj rozmer online sveta. Brať online priestor ako súčasť sveta svojich detí, ale byť vnímavý, čo dieťa rieši v online priestore," hovorí psychologička.

Sebapoškodzovanie

"Ubližovanie samému sebe je pre človeka, ktorý prežíva náročné momenty vo svojom živote, spôsob, ktorým sa snaží vyrovnávať s ťažkými a so znepokojujúcimi myšlienkami a situáciami," opisujú odborníci z IPčka.

Niektorým ľuďom podľa nich pomáha psychickú bolesť zvládnuť tá fyzická, ktorá je konkrétna, uchopiteľná, ľahko predstaviteľná a často jej zdroj môžeme vidieť.

"Keď si vo chvíli duševného napätia ublíži, na krátku chvíľku môže fyzická bolesť prehlušiť tú psychickú, no keďže sebapoškodzovanie nie je spôsob, ktorý je pre naše telo zdravý, a často si to uvedomujeme, prichádzajú krátko po fyzickej bolesti pocity viny, zlyhania, hanby alebo iné, ktoré intenzitu psychickej bolesti v konečnom dôsledku len zvyšujú," opisujú.

"Sebapoškodzovaním sa mladí snažia dostať svoj život opäť pod kontrolu," hovorí Beáta Sedlačková, psychologička z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie. Stretávajú sa s čoraz mladšími deťmi trpiacimi sebapoškodzovaním.

"Sebapoškodzovanie nezávisí iba od prostredia – v spoločnosti panujú stále predsudky, že sa týka iba detí, ktorým sa rodičia nevenujú, nezaujímajú sa o ne, netýka sa detí z úplných rodín, že za to môže rozvod rodičov, ak by sa rodičia o dieťa zaujímali, všimli by si, že ho niečo trápi," tvrdí psychologička.

To podľa nej vedie k traumatizácii rodičov – majú pocit, že zlyhali ako rodičia. "Sebapoškodzovanie sa môže týkať každého tínedžera, teda aj toho, ktorý má milujúcu mamu, otca, netrpí chudobou," dodáva.

Pre rodičov je podľa nej často kľúčové vyhľadať aj odbornú pomoc, postarať sa o seba a vlastné potreby.

Ako sa prejavuje?

Detská psychiatrička Veronika Marcinčáková Husárová hovorí, že sebapoškodzovanie môže mať rôzne prejavy agresívne voči vlastnému telu.

"Často ide o rezanie - žiletkou, nožíkom, strúhadlom, nožnicami alebo inými ostrými predmetmi, pálenie cigariet o kožu, škriabanie sa, štípanie sa, hryzenie sa do pier alebo iných častí tela, olupovanie kože napríklad okolo nechtov, búchanie päsťami, hlavou alebo inými časťami tela do nábytku alebo stien alebo iné spôsoby ublíženia si," vymenúva.

Čo si mám ako rodič všimnúť?

Na začiatku sa dieťa podľa Marcinčákovej Husárovej zväčša pokúša rany skrývať, a tak to robí na miestach, ktoré bežne nevidno.

"Po dlhšom čase alebo odhalení týchto prejavov rodičmi to zväčša adolescenti prestanú skrývať a rany vidno na stehnách, pažiach, predlaktiach, lýtkach," opisuje.

Rodičia si pri sebapoškodzovaní môžu u svojho dieťaťa všimnúť opakujúce sa čerstvé rany, neskôr jazvy.

Prejavy sebapoškodzovania sú podľa Sedlačkovej podobné ako pri samovražedných myšlienkach. Rodič si môže všimnúť, že ich dieťa zanedbáva povinnosti, zatvára sa v izbe, prestalo sa venovať tomu, čo malo rado, nestretáva sa s rovesníkmi, mení sa to, ako je a spí, zhorší sa prospech.

Mení sa podľa nej často aj obliekanie - vyberá si dlhé voľné oblečenie, aj v horúcom počasí nosí dlhé rukávy, zanedbáva hygienu, je podráždené – aj na malý podnet reaguje neprimerane prudko.

Sebapoškodzovanie je najčastejšie prejavom depresívnej alebo úzkostnej poruchy alebo indikátorom disharmonického vývinu osobnosti, hovorí detská psychiatrička.

Skôr ako prejavy sebapoškodenia si treba všímať prežívanie a celkové fungovanie dieťaťa vo vzťahoch, medzi kamarátmi, v rodine, v škole, hovorí Husárová.

Stojí podľa nej za to začať sa rozprávať o veciach, ktoré ho trápia, o jeho vnímaní situácie vo vzťahoch v rodine, a prijať aj informácie, ktoré sú vám ako rodičom nepríjemné.

Ako skontrolovať, či si dieťa ubližuje

Ak rodič začne svojmu adolescentovi kontrolovať telo, bez opýtania ho odhaľovať alebo ho vyzliekať, je jednoznačné, že to dieťa bude brať ako vážne prekročenie svojho osobného priestoru a bude reagovať odporom a hnevom, v horšom prípade uzatvorením sa a stratou komunikácie s rodičom.

Vhodnejšie podľa Marcinčákovej Husárovej je opatrné, no priame a nevyhýbavé spýtanie sa na to, čo vás trápi. "Vhodné je uistiť dieťa, že z toho, čo vám povie, nebudete vyvodzovať žiadne preň nepríjemné následky. Potom je, samozrejme, nevyhnutné to aj dodržať," radí.

Rozhovor sa podľa nej môže začať tým, že ste si všimli zmeny a ste tu preň. Ak bude chcieť, môže za vami kedykoľvek prísť a vy ho budete počúvať.

Rodičia majú podľa Sedlačkovej dieťaťu poskytnúť vhodný priestor na rozhovor, pokojné prostredie, kde ich nik nebude rušiť, a dostatok času.

"Rešpektovať, ak o tom odmieta hovoriť. Snažiť sa osloviť iného člena rodiny, kamaráta, s ktorým bude dieťa komunikovať, ktorému dôveruje," hovorí psychologička.

Čo robiť pri sebapoškodzovaní

IPčko odporúča sa porozprávať s niekým, komu dôverujete. Môže to byť:

• niekto blízky z okolia - rodičia, učitelia, vychovávatelia, tréneri, kamaráti, príbuzní;
• odborník - psychológ, školský psychológ, psychiater, terapeut, lekár;
• odborník na linkách pomoci - anonymne, nonstop a bezplatne.

Myšlienky na samovraždu

"Suicidalita, zahŕňajúca aj myšlienky na samovraždu, je u detí a adolescentov veľká téma," hovorí detská psychiatrička Husárová. Myšlienky na samovraždu a samovražedné konanie sú najčastejšie súčasťou depresívneho syndrómu, pre ktorý je okrem iného typické aj oslabovanie pudov vrátane pudu sebazáchovy.

Samovražednými myšlienkami sa môžu prejaviť všetky duševné poruchy. "Neplatí, že keď niekto o samovražde hovorí, neurobí ju. Myšlienky na samovraždu nikdy nie sú len tak a určite si nimi dieťa nechce získať pozornosť," hovorí psychologička Bačová.

Je to podľa nej naopak. Akékoľvek vyjadrenie, ale aj výtvory, ako sú listy, obrázky, poézia, odkazy zapísané v zošite, myšlienky či statusy zverejnené na sociálnych sieťach – všetko treba vziať vážne.

"Hoci bežne deťom veľa dôverujeme a nechávame im súkromie, pri podozrení na suicidálne myšlienky alebo konanie je možné prezrieť osobné veci, telefón. Ak rodič nájde podozrivú komunikáciu, plán alebo nejaké ukryté predmety alebo zásoby tabletiek, treba neodkladne vyhľadať lekára psychiatra," odporúča.

Podľa psychiatričky Husárovej ide často o vtieravé, viac alebo menej naliehavé myšlienky alebo v závažnejších prípadoch hlasy, ktoré nútia alebo prikazujú človeku ublížiť samému sebe.

Prikazujúce hlasy sú veľmi rizikové preto, lebo môžu spôsobiť, že dieťa prejde k činom a dôjde k pokusu o samovraždu. Samovražedné myšlienky sú podľa Husárovej fenoménom, ktorý často pretrváva aj potom, keď iné príznaky depresie ustúpia.

"Deti mi počas kontrol často hovoria, že farmakologická alebo psychoterapeutická liečba im pomohla, no stále im občas napadá, že nechcú existovať, radšej by to ukončili, alebo majú impulzy k ublíženiu si," hovorí.

Aj keď je to závažné, o myšlienkach na samovraždu deti rodičom hovoria málokedy. "Rodičia sú veľakrát prekvapení, keď im na konzultácii po vyšetrení dieťaťa prinesiem aj túto tému," hovorí Husárová. Deti sa boja, že rodičov rania alebo veľmi znepokoja. "Alebo sú si takmer isté, že by im to rodičia začali vyvracať, snažili sa ich rozveseliť alebo zamestnať, aby nad tým nerozmýšľali," dodáva.

Čo si treba všímať?

Dôležité je všímať si akékoľvek zmeny u dieťaťa – smútok, úzkosť, depresívne prejavy, ale aj nárast agresívneho správania. "Samovražedné myšlienky, suicidálny pokus alebo sebapoškodzujúce správanie môže pretrvávať dlhý čas - celé mesiace. Najdôležitejšia úloha pre rodičov je monitorovanie bezpečia detí," hovorí psychologička z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie Beáta Sedlačková.

Samovražedné myšlienky nemajú podľa psychiatričky Husárovej zväčša prejavy v správaní, ktoré sa dajú jednoducho odpozorovať. "Súvisiacim správaním môže byť sebapoškodzovanie, ktoré však vôbec nemusí byť priamym ukazovateľom samovražedných myšlienok," hovorí.

Mladí, ktorí uvažujú o samovražde alebo sa o ňu pokúsia, majú vysokú mieru depresivity, úzkosti a porúch spánku. Štúdie ukazujú často na dlhodobý nesúlad rodinných vzťahov a zneužívanie psychoaktívnych látok, dodáva Husárová.

Suicidálne správanie aj sebapoškodzovanie sa zvyšuje v obdobiach, keď sa dieťa alebo mladý človek dostáva do väčšieho stresu, cíti psychický tlak.

Aké vety by ma mali upozorniť, že je to naozaj vážne?

O závažnosti stavu hovoria podľa psychiatričky Husárovej akékoľvek zmienky o chuti ublížiť si. Vážne je to podľa nej aj vtedy, ak sa to stane počas hádky. "Aj keď o samovražde hovorí ‚len‘ počas konfliktov, netreba to bagatelizovať," hovorí.

Veľmi pravdepodobne má tieto myšlienky aj inokedy, len o nich nehovorí.

"O samovražedných myšlienkach deti často začnú rozprávať, až keď sa ich na to priamo opýtam, väčšinou nie samy od seba," hovorí.

Formulácie, ktoré v jej ambulancii znejú najčastejšie:

• Nechcem žiť.
• Chcem sa zabiť.
• Chcem to ukončiť.
• Nebaví ma to tu, nedáva mi to tu zmysel, načo existujem.
• Všetko mi je jedno, kašlem na to, aj tak niekedy umriem, prečo nie hneď.
• Som nanič, nevidím dôvod, prečo existovať.
• Nevidím svoju budúcnosť.
• V hlave počujem hlasy, ktoré ma nútia zabiť sa, hovoria mi, že som zbytočný/á, neschopný/á.

Ako o tom hovoriť?

Nenechávajte človeka so samovražednými myšlienkami samého. Dajte najavo, že ste spolu v tom, čo zažíva. Povedzte, že s ním chcete byť, nie že musíte.

Ponúknite mu spoločné aktivity, ktoré ste robili v minulosti, pri ktorých vám spolu bolo dobre, alebo mu alebo jej robte spoločnosť v tom, v čom potrebuje.

Ako hovoriť s človekom, ktorý má samovražedné myšlienky

Odporúčania od IPčka:

• Nájdite si dostatok času - tento rozhovor môže trvať pár minút, ale aj pár hodín.
• Bez rušení - nájdite si spoločne pokojné miesto, kde nebudete rušení, vypnite si zvuky na telefónoch, ktoré by mohli narušiť dôvernú atmosféru.
• Neodsudzujte - takéto priznanie môže vyvolať reakcie od šoku, smútku cez zaskočenie po nepochopenie.
• Zvedavosť - chcete vedieť viac a rozumieť tomu, ale nepýtajte sa na rany, spôsoby ubližovania si a iné detaily. Opýtajte sa na to, čo prežíva, ako sa cíti, a čo potrebuje.
• Nesľubujte - môže nastať situácia, že dieťa bude žiadať, aby ste si to nechali pre seba. Nesľubujte to, pretože ak by bolo v ohrození života, treba privolať pomoc.
• Pomoc - ponúknite blízkosť, podporu a aj spoločné hľadanie dostupnej odbornej pomoci.
• Počúvajte - nepreberajte kontrolu a nechcite všetko rýchlo vyriešiť. Počúvajte, čo hovorí a čo potrebuje, dajte najavo, že sa o tom môžete rozprávať kedykoľvek.