Stratené desaťročie alebo Slovensko v konvergenčnom pekle?

Autor je sociológ

Vo Veľkej Británii panuje mizerná nálada. Ich krajina neprekvitá. Po väčšinou už oľutovanom brexite si čitatelia Financial Times prečítali, že už na budúci rok ich stagnujúcu ekonomiku predbehne Slovinsko. Ba čo viac, desať percent najchudobnejších Slovincov je na tom už dnes lepšie ako najchudobnejší Briti.

Ponurá nálada umožňuje Britom nadviazať na dávnejšiu tradíciu. Briti banujú za svojou veľkosťou už viac ako sto rokov, odkedy ich po prvej svetovej vojne v pozícii globálneho lídra postupne vystriedali USA. Samotná predstava, že Británia si v dnešnom svete poradí lepšie sama než ako súčasť Európskej únie, odkazuje na nostalgiu za impériom, ktoré naštartovalo priemyselnú revolúciu a na svojom vrchole pokrývalo štvrtinu zemegule.

Aj na Slovensku panuje mizerná nálada. Naša krajina neprekvitá. Takáto nálada má aj na Slovensku svoju tradíciu, hoci nie takú impozantnú ako v Británii. Napriek tomu – kde sme boli na začiatku dvadsiateho storočia my a ako sme dnes dopadli? Ešte stále sme nedosiahli vytúženú (a plne zaslúženú) životnú úroveň Rakúska (o švajčiarskych dôchodkoch radšej pomlčíme). Navyše ne-kon-ver-gu-je-me. Dokonca konvergujeme akosi naopak. Naše HDP vyjadrené v parite kúpnej sily sa od priemeru Európskej únie vzďa-ľu-je.

Starosti s paritou

Naše problémy s paritou kúpnej sily nie sú nové. Pamätníci si možno spomenú, že už na začiatku roku 2018 ekonómovia z Inštitútu finančnej politiky na ministerstve financií varovali, aby sme výkon našej ekonomiky vyjadrený týmto ukazovateľom nebrali úplne vážne. Dnes vieme, že došlo k zmene metodiky, ktorá v dátach Eurostatu od roku 2016 vystrelila nahor najmä odhadované ceny bývania napriek tomu, že tie sa reálne nijako dramaticky nemenili.

Varovanie nezabralo a problémy s paritou nabrali opäť na intenzite koncom minulého roka, keď médiá zaplavili články o tom, ako sme prestali dobiehať Západ a – ba čo viac – vraj už zaostávame aj za Českom, a to ešte o čosi viac než za Pribinu.

Nedávno publikoval Eurostat dáta za rok 2022 (už je za nami v EÚ len Bulharsko). IFP reagovalo ďalším komentárom o tom, že také zlé to zasa nie je, no obávam sa, že je to márne. Kedy, ak nie práve v týchto dňoch a mesiacoch, nie je nad slnko jasnejšie, že naša krajina neprekvitá? Akú šancu má niekto, kto tvrdí, že ekonomicky Západ stále dobiehame a že sme ho neprestali dobiehať ani v posledných rokoch? Že sme k ekonomickej úrovni Nemecka bližšie, než sme boli kedykoľvek po roku 1989 a že sme na tom v porovnaní s Českom úplne rovnako ako pred desiatimi rokmi? Ťažko veriť, že by sme mohli byť druhí najbohatší vo V4, ak predsa aj ten Eurostat tvrdí to, čo si aj tak všetci myslíme?

Poslanci za pokladňou v rakúskom diskonte

Keď sme pred devätnástimi rokmi vstúpili do EÚ, Británia nám (spolu s ďalšími novými členmi EÚ) otvorila svoj trh práce na základe odhadu, že z našej časti sveta do Británie príde najviac 13-tisíc ľudí ročne. Mýlila sa. Len zo Slovenska počas prvých desiatich rokov v EÚ na kratší alebo dlhší čas za prácou do Británie odišlo skoro 200-tisíc mladých ľudí.

Britské mzdy boli v tom čase viac ako sedemnásobkom našich. Ale nie všetkým z nových krajín EÚ sa to vtedy zdalo lákavé. Zo Slovinska, ktorého mzdy boli v roku 2004 oproti britským menej ako tretinové, neodišiel takmer nikto. Dnes sme v pozícii Slovinska my. Naše mzdy už nie sú desatinou miezd v Rakúsku, ako boli okolo roku 1996, ale sú viac ako tretinové.

Ak by si chceli poslanci Národnej rady v roku 2004 platovo polepšiť, mohli ísť predávať do potravinového diskontu v prvej rakúskej dedine pri Bratislave (samozrejme, len ak by si vybavili pracovné povolenie). Také priepastné boli rozdiely v mzdách a len o niečo menej priepastné boli v životnej úrovni. Dnes by sa podobné kariérne rozhodnutie našim poslancom už neoplatilo.

Kto tvrdí, že sme sa od roku 2006 nikam nepohli, by mal zvážiť, že kým v roku 2006 boli mzdy v Španielsku viac ako trojnásobkom našich, dnes sú menej ako dvojnásobné.

Vyrovnané migračné saldo

200-tisíc mladých ľudí v Británii neboli jediní emigranti zo Slovenska. Spolu s kolegami v Česku, Rakúsku a Nemecku sme to celkovo dotiahli na približne 300-tisíc našincov dočasne či natrvalo v zahraničí. Ale už za obdobie 2011 – 2021 na Slovensko prišlo viac ľudí, ako z neho odišlo.

A útek ľudí z Ukrajiny toto naše povstupové migračné manko prakticky zmazal. Naše univerzity dnes navštevuje viac ako 10-tisíc vysokoškolákov z Ukrajiny (v Česku je ich len asi šesťtisíc). Od roku 2011 do roku 2021 narástol počet našincov v Rakúsku, Nemecku, Česku a vo Veľkej Británii asi o 80-tisíc, kým počet cudzincov s povolením na pobyt u nás narástol o viac ako 100-stotisíc.

Kým mentálne ešte žijeme v krajine, ktorá sa borí s brain drain, reálne už žijeme v krajine, ktorá nemá žiadny plán pre ľudí, ktorí k nám prišli a chcú u nás žiť. Spolu s mamičkou žiaka v škole, kde učí moja manželka, len nechápavo krútime hlavou nad pochabými stredoškolákmi z Holandska, ktorí si chcú v schéme Erasmus+ prísť pozrieť Slovensko. „To oni chcú prísť k nám?“ pýtame sa.

Počúvame, že sme uviazli v pasci stredného príjmu. Problém s týmto tvrdením je ten, že Svetová banka, ktorá pojem v roku 2006 zaviedla, uvádza krajiny strednej a východnej Európy – vrátane Slovenska – ako príklady štátov, ktoré zvládli prechod z pozície krajín stredného príjmu do klubu krajín s vysokým príjmom. My už dlhší čas jednoducho nespĺňame definíciu stredne bohatej krajiny, uviaznuť v pasci stredného príjmu teda nemôžeme, ani keby sme veľmi chceli. Je to šokujúce, ale sme bohatou krajinou, do ktorej viac ľudí prichádza, než z nej odchádza. Iste sú aj bohatšie krajiny, ako je tá naša, no odstup, ktorý od nich máme, sa zmenšuje.

Začíname sa v EÚ navzájom podobať

Okrem ekonomickej konvergencie, ktorá sa napriek zmene metodiky výpočtu parity kúpnej sily nezastavila (hoci je pomalšia, než bola pred pätnástimi rokmi) však prebieha paralelný proces zbližovania krajín Únie zdola. Ten je dôsledkom našej čoraz väčšej prepojenosti, vzájomného porovnávania sa a premiešavania sa ľudí a skúseností v rámci Únie navzájom, ako aj tým, že stále väčšia časť Európanov hovorí spoločným jazykom (angličtina).

Všetci vieme, že náš štát, napriek deklaráciám, neinvestuje napríklad do vedy tak, ako mu všetci radia. Napriek tomu sa vedecká produkcia našich univerzít a SAV stále viac podobá produkcii európskych vedeckých inštitúcií. Keď v roku 2014 vydavateľstvo Nature zostavilo svoj výber najlepších vedeckých časopisov, vedci zo Slovenska v týchto časopisoch za rok publikovali (prepočítané na celé články) sedem článkov a naša krajina v rebríčku top 50 nefigurovala. O osem rokov neskôr však už v top 50 sme.

To je lepšia správa, než by sa na prvý pohľad zdalo, lebo rebríček nijako neberie do úvahy veľkosť krajiny a naša krajina patrí skôr k tým menším.

Ako je to možné? Vysvetlením je práve proces zbližovania Európskej únie „zdola“ – na SAV aj na univerzitách je čoraz viac ľudí, ktorí majú osobnú skúsenosť s vedeckými inštitúciami mimo Slovenska alebo aspoň dobrú predstavu o tom, ako funguje veda v „starej“ EÚ. Osobné väzby, neobmedzené a stále lacnejšie cestovanie vedú k vyrovnávaniu aj napriek absencii chytrých politík štátu.

Motivujúca depresia?

Rozumiem ekonómom a politikom, ktorí zbytočne nerozpitvávajú metodologické zákutia merania cenových hladín a radšej používajú naše – až šokujúce, ale z väčšej časti len zdanlivé – zaostávanie na motivovanie politikov a verejnosti pri podpore prijímania rôzneho typu pozitívnych zmien nazývaných reformy. Dôležité je však toto zneužívanie témy parity kúpnej sily nepreháňať do tej miery, že vyvoláme falošný pocit zmaru, že už pätnásť rokov prešľapujeme na mieste.

Porovnávať sa s bohatšími, čo akosi z definície a povahy našej polohy v Európe úspešne robíme, môže byť motivujúce, ale všetko s mierou. Nesprávna diagnóza (upadáme) vedie k zlým verejným objednávkam od politikov a politických strán (systém je nanič, skúsme antisystém). Ako môže byť demokracia a trhová ekonomika v poriadku, ak sa máme stále horšie?

Nie, nemáme sa stále horšie. Už pred niekoľkými rokmi sme sa zbavili hlavného transformačného problému Slovenska – chronickej a vysokej – nezamestnanosti. Naša ekonomická previazanosť s Úniou a eurom určuje dnes naše vzostupy a pády výraznejšie než úspešné alebo menej úspešné politiky národnej vlády. A hoci ešte nemáme diaľnicu do Košíc, máme na Slovensku podľa Eurostatu napočudovanie viac kilometrov diaľnic a rýchlostných ciest než naši západní susedia z bývalého Československa. Pri opise našej súčasnosti by sme mali používať aj iné farby ako čiernu a pri uvažovaní o budúcnosti vynechať eschatologickú terminológiu. Na začiatok azda postačí, ak sa skúsime zmieriť s tým, že dnes už jednoducho sme bohatá krajina – a to aj napriek tomu, že sme si to celé predstavovali nejako inak.