Maťo Ďurinda: Gitaru na pódiu už nikdy nerozbijem, ctím si ruky tých, čo ju vyrobili

Maťo Ďurinda (1961) je lídrom skupiny Tublatanka, ktorej vyšiel nový album Uprostred chaosu. Aktuálne je na veľkom slovenskom turné k 40. výročiu vzniku kapely.

Kultúra prakticky dva roky stála pre pandémiu korony. Ako ste to vnímali?

Som vyštudovaný farmaceut, viem, čo je vírus, rozumiem, čo dokáže spôsobiť, keď sa rozšíri. Preto ma vôbec nehneval zákaz vystúpení. Nechcel som, aby zbytočne zomierali ľudia. Mám kamarátku v ružinovskej nemocnici. V tom čase mi hovorila, že v špeciálnej miestnosti majú takmer 40 ľudí, ktorí zomierajú, lebo im nevedia pomôcť. Považoval som za logické, že v takej situácii platia hygienické opatrenia aj zákaz zhromažďovania, že ich porušovanie môže priniesť smrť. O to menej som rozumel niektorým českým interpretom, ktorých zákaz koncertovania hneval a hlasne to dávali najavo.

Napríklad Josef Vojtek z kapely Kabát, Daniel Landa, František Černý z Čechomoru, Václav Bláha z Divokého Billa, Roman Izaiáš z Dogy a Protheus z Dymytry, ktorí naspievali skladbu Blanícky manifest. Opatrenia štátu vnímali ako obmedzovanie slobody občanov.

Zjavne nerozumeli, že covid-19 zabíjal. Možno tomu neveria dodnes napriek miliónom obetí vo svete. Realita sa nedá oklamať – korona zabíjala starších ľudí, ale aj mladších s oslabenou imunitou. U nás, v Česku, Taliansku, v USA, Ázii… Pamätám si, ako v Indii vznikla kolóna áut dlhá 27 kilometrov, kde pacienti s covidom čakali na kyslík. Telá museli páliť kade-tade v parkoch. Ja som sa správal zodpovedne, dokonca som pre Denník N už v marci 2020 napísal text o tom, ako správne narábať s rúškom. Čosi o šírení infekcií predsa len viem. Ak to zachránilo čo aj len jedného človeka, som rád. Ľudia jednoducho nesmú byť ležérni.

Čo ste si mysleli, keď prakticky celá naša opozícia, najmä Smer a obe fašistické strany, počas pandémie zvolávala na námestia ľudí a vyzývala ich, aby ignorovali opatrenia, aby sa nedávali očkovať, nenosili rúška a podobne?

V iných krajinách vlády takú opozíciu nemali, ťahali za jeden povraz. Od prvej chvíle mi bolo správanie našej opozície nesympatické, považoval som ho za nezodpovedné. Vychádzali z nej doslova hoaxy o čipovaní ľudí, o tom, že vírus covidu-19 neexistuje, že rúška treba dať dole a podobne. Lenže rúško dole znamenalo možnosť zabiť.

Nedávno som bol so synom na vyšetrení v nemocnici a museli sme mať rúška. Kde je problém? Zámerom opozície nebolo nič iné, len nabrať voličov, ktorí odmietali opatrenia proti pandémii; voličov, neuznávajú fakty a podliehajú hoaxom. Dokonca som si istý, že všetky tie strany vedeli, že opatrenia sú potrebné, ale cynicky uprednostnili vlastné percentá.

Koncom septembra budú voľby. V minulosti ste účinkovali v kampani Smeru aj SNS, neskôr ste to oľutovali. Oslovil vás niekto aj do tejto kampane?

Pre SNS som nikdy žiadny koncert nehral. V kampani v roku 2012 sme im za odplatu poskytli tri piesne, ale nakoniec sme ich museli stiahnuť, lebo licencia nahrávok patrí vydavateľstvu Opus, ktoré nesúhlasilo. Piesne boli nahradené novšími, na ktoré SNS dostala licenciu od vydavateľstva EMI za odplatu.

Pre Smer som hral v jeho úplných začiatkoch v kampani v roku 2002 s vedomím, že bude robiť sociálnu politiku pre ľudí, nie kšefty pre svojich. Všetky politické akcie sú však pre mňa dávnou minulosťou. Už nechcem hrať nikde, kde by to smrdelo politikou. Bolo by to kontraproduktívne. Vo volebnej kampani by som zahral možno jedine vtedy, ak by moja účasť s Tublatankou dopomohla k víťazstvu skutočnej demokratickej väčšiny v parlamente.

Máte koho voliť?

Ak v sebe máte demokraciu, ľudskosť, empatiu a rozum, je jasné, že si musíte vybrať jednu z demokratických strán. V žiadnom prípade nemôžete voliť autoritárske ani fašistické strany. Áno, mám koho voliť, na výber je viac demokratických strán. Nie sú dokonalé, ale jednu si isto vyberiem.

A pôjdete voliť, hoci nedostanete 500 eur od Matoviča?

Jasné. Keď som o tom nápade počul prvýkrát, onemel som. Čo to je, preboha, za hovadinu? Premýšľal som, o čo Matovičovi ide, lebo pripúšťam isté racio v tom, čo povedal – že niektorí sa tu za 30 rokov nespravodlivo nabalili miliónmi, a tak je v poriadku dať niečo aj občanom. Ale za účasť vo voľbách? V skutočnosti za tým cítim kalkul, ako nabaliť voličov pre svoju stranu.

Vo februári 2022 sa začala invázia Ruska na Ukrajinu. Prebieha dodnes. Agresor napadol nevinnú krajinu a mnoho našich občanov napriek tomu podporuje Putina. Ako je to možné?

Už pár týždňov pred inváziou sme boli doma veľmi nervózni. Keď ma potom ráno o šiestej manželka zobudila so slovami, že vojna sa začala, že Putin naozaj napadol Ukrajinu, dostal som šok. Neskôr som nahrával spevy do našich nových skladieb. Stál som za mikrofónom v štúdiu a myslel som na ľudí, ktorí boli zavalení v troskách divadla v Mariupole.

Počas prestávok som chodil na internet a zisťoval, či sa nestal zázrak, že tí ľudia prežili. Spieval som a nemohol som sa sústrediť. Strašne mi bolo ľúto, že niekto si dovolil bombardovať civilistov, deti, ženy, starých ľudí. V akom mozgu vôbec skrsne myšlienka namieriť bombu na divadlo? Komu napadne dokonca ostreľovať záchrancov? Rusko nemá cit, empatiu, zabíja ľudí, ktorí mu nič nespravili. Normálnemu človeku srdce nedovolí podporovať také hrôzy.

Odmalička som sa zaujímal o vojny, o dôvody, ktoré k nim vedú. Keď Američania kobercovo bombardovali Vietnam, otca som sa pýtal, prečo im to robia. V detstve to bola moja prvá hrôza z vojny. A prišli ďalšie – Sovietsky zväz napadol Afganistan, Američania s ďalšími krajinami sa unáhlili s vojnou v Iraku, potom Líbya. Sledoval som, ako Rusko dvakrát napadlo Čečensko, Azerbajdžan, Gruzínsko… Moja žena mi vyčítala, že do seba vstrebávam veľa negativizmu.

Trápilo ma, čo Rusko vystrájalo v Sýrii, napríklad kobercový nálet na nádherné mesto Aleppo. Všetko bezcitné a zákerné útoky. Lekári bez hraníc operovali civilistov vonku na chodníkoch. Na Sýriu som špeciálne citlivý, keďže v Aleppe žil náš rodinný kamarát Nazaret, ktorý v Bratislave študoval farmáciu.

Tublatanka oslavuje 40 rokov. Spomínate si, ktorú pesničku ste pre ňu zložili ako prvú?

Jasné. Moja prvá skladba však vyšla až na tretej platni, volá sa Môj starý dobrý kabát. Zložil som ju ako druhák na gymnáziu, dokonca sme ju s mojím spolužiakom Andrejom Šebanom nahrali u nás v byte na magnetofón. Spolužiakom sa páčila, boli to naši prví fanúšikovia.

Kedy bola prvá skúška Tublatanky v zložení vy, Paľo Horváth a Ďuro Černý?

Koncom októbra 1982. Ďuro sa v septembri zatúlal na zábavu, kde hrala skupina Mentol. Videl tam basgitaristu Paľa, ktorý spieval vysokým hlasom, a tak mi povedal, že by sme ho mali vziať. Na prvej skúške sme nacvičili pesničky Dajte mi na to liek a Šlabikár.

Vďaka prvým trom albumom ste už za socializmu vypredávali veľké haly v Československu. Mnohé texty z nich zľudoveli. Písal ich Martin Sarvaš.

A na kadejakých papierikoch vytrhnutých zo zošita mi ich nosil do pivárne Mamut. Prvý album obsahuje texty práve v tej podobe, ako ich priniesol. Bolo to plodné obdobie, darilo sa nám, vychádzal nám hit za hitom, veľa sme koncertovali. Nikdy sme neboli odkázaní na hranie na zábavách.

Verím, že nik z nás sa vtedy nestal ani namysleným, ani povýšeneckým. Podľahnúť tomu bolo ľahké, lebo sme fakt vypredávali štadióny a platne sa nám predávali v státisícoch kusov. Na peniaze, ktoré nám to prinieslo, sme až tak nemysleli. Prvoradé bolo naplno žiť, stretávať sa s kamarátmi a tvoriť nové veci.

Dnes už, žiaľ, nežije ani bubeník z prvej zostavy Ďuro Černý, ani gitarista Dodo Dubán z druhej zostavy Tublatanky.

Smrť oboch mi je veľmi ľúto, oplakal som ich. V mojom živote zohrali významnú rolu. Je mi to ľúto aj preto, že si už nikdy nezahráme v prvej ani druhej zostave. Od Ďurovej smrti uplynulo vo februári sedem rokov, teraz v apríli uplynie 20 rokov od samovraždy Doda Dubána. Radi by sme si ho pripomenuli aj tým, že rádiám pošleme pesničku Najkrajšie ženy sveta, ktorú naspieval práve s Tublatankou.

V duši som plakal, aj keď z kapely odchádzal Paľo Horváth. Prehováral som ho, nechcel som, aby sa rozpadla základná trojica. Rozhodol sa, že sa vyberie nehudobnou cestou, venuje sa počítačom a softvérom. Neskôr sa k hudbe na chvíľu vrátil, hral s vynikajúcim gitaristom Pecim Uherčíkom, ale asi im to nevyšlo podľa predstáv.

Dnes hráte v trojici s basgitaristom Ďurom Toporom a bubeníkom Petrom Schlosserom.

Ja som v kapele 40 rokov, Ďuro 30, Peťo 20. Máme to pekne podelené.

Odchodom Paľa Horvátha ste stratili druhý hlas, charakteristický vysoký vokál. Na albumoch nahrávate všetky hlasy vy, na koncertoch však spieva aj Ďuro Topor.

Ďuro nie je až taký dobrý spevák ako Paľo. Na koncertoch ma dopĺňa, ale nemá hlas na sólový spev ani si naň netrúfa. O niečo lepšie spieva Peťo, dokonca ho nahováram, aby cvičil, lebo by sa vypracoval na fakt dobrého speváka.

Charakteristické pre vás boli aj ľudové kroje. Prečo ste sa ich v 90. rokoch vzdali? V dnešných kostýmoch na ne aj tak stále symbolicky odkazujete.

Túto otázku často dostávam aj od fanúšikov. Rolu zohral rozpad prvej zostavy kapely, ale aj to, že sa rozdelilo Československo. Niektorých ľudí začali naše kroje vyrušovať, nezmyselne nás označovali za nacionalistov a hejslovákov, hoci to tak nikdy nebolo. Naše kroje sú krásne, každý kraj ho má iný, v tomto je Slovensko veľmi pestré.

Vypočul som si najnovší album Uprostred chaosu. Stále držíte líniu skladieb sloha, predrefrén, refrén?

Áno, lebo si myslím, že každá pesnička sa musí vyvíjať, gradovať. Preto sloha a predrefrén, pričom refrénom to musí vybuchnúť. Tak to cítim, hoci ani sloha nesmie byť vlažná a čajová. Všetko musí byť spevné, úderné, sprevádzané dobrým textom s obrazotvorným dejom či príbehom.

Roky vám texty robil Martin Sarvaš, už dlho ich však tvorí manželka Mirka. Dokážete jej povedať, že vám dala nanič text?

Nemusím to robiť, lebo manželka mi nikdy zlý text nedá. Je veľmi sebakritická. Kým nie je vyslovene spokojná, nič mi neposkytne. V zásuvke má pritom možno asi 200 textov aj piesní. Naopak, neraz s ňou bojujem, že nejaký text je výborný, že ho chcem použiť, ale v tomto je neoblomná. Nemá pritom privilégium robiť nám texty preto, že je mojou manželkou, ale preto, že je v tom dobrá.

Tvorím tak, že Mirka sedí za klavírom, ja pri gitare a brnkáme si. Má veľký talent na hudbu, kedysi hrala na gitare a spievala v dievčenskej kapele. Som rád, že s ňou môžem spolupracovať. Obdivujem ju, ako rýchlo vie tvoriť hudbu aj texty. Je mojím splneným snom mať ženu, ktorá žije hudbou. Požiadal som ju, aby s nami spolupracovala na novom albume, hoci sa nechcela montovať do mužskej Tublatanky. Povedala mi, že nechce byť ako Yoko Ono, ktorá sa montovala do Beatles.

Ako riešite, aby ste hudobne nevykrádali sám seba? Na novom albume máte skladbu Na životoch všetkých záleží, ale gitarový riff aj rytmus je takmer identický s Démonom pomsty z albumu Nebo, peklo, raj z roku 1990.

Dobre ste trafili, teším sa z toho, že ste to spoznali. Nejde však o vykrádanie samého seba, ale o zámer, o voľné pokračovanie v rockovom štýle Démona pomsty. Melódia je iná, ale rytmizovanie riffu je podobné. Nehanbím sa za to, tak som to cítil. Je to ťažká skladba na hranie na koncertoch, bubeník tam hrá dvojkopáky, ja zase musím jednou polovicou mozgu riešiť gitaru a druhou odlišnú spevácku linku.

Na vysvetlenie použijem aj iný argument – kritizuje niekto kapelu Status Quo za to, že všetky jej pesničky majú identické riffy? Judas Priest či Motörhead – to isté. To je prosto ich štýl. V tomto veku si už nedovolím ponúkať ľuďom niečo lacné, nadbiehať im, chcem si plne stáť za každou vecou.

Odhadujem, že Rádio Slovensko vám bude rotovať skladbu Dobrí priatelia, a rockové rádiá si vyberú Ruletu dvoch tiel.

Ruletu dvoch tiel zložil Ďuro Topor a dal ju otextovať mojej manželke. Na album som ju zaradil ako poslednú, pätnástu. Ďuro sa ma aj pýtal, prečo, a tak mu teda poviem, že Karolovi Sudorovi sa páči a vidí v nej hit. Poteší ho to.

Nuž, je to taký severský melodický metal. Niečo ako Sonata Arctica.  

Áno, smrdí chladným severským rockom, to sme si uvedomili, už keď sme v skúšobni tvorili jej schému. Budem veľmi rád, keď ju budú hrať aspoň rockové rádiá.

Aktuálne ste na veľkom slovenskom turné k 40 rokom Tublatanky. Po dlhom čase ste si trúfli na obrovské haly. Nebáli ste sa, či ich vypredáte?

Báli. Našťastie lístky sa dobre predávajú, mnohé koncerty sú už vypredané. Do karát nám hrá aj to, že sme vydali nový album, ľudia o ňom vedia, máme pozitívne reakcie. A rolu hrá aj to, že máme 40. výročie. Ľudia sa po rokoch chcú na nás pozrieť, v niektorých mestách sme už dlho neboli. Posledné veľké turné sme robili k 33 rokom Tublatanky. Robíme aj promo, poctivo chodíme na rozhovory, aby sa o koncertoch dozvedelo čo najviac ľudí.

Turné samo osebe je vždy veľký podnik. Ako vyzerá ten váš v praxi?

Je to perepúť ľudí. Agentúra z Levíc nám dohodila perfektného zvukára so skvelým aparátom aj svetlami. K tomu si prenajímame haly, strážnu službu, ľudí, ktorí zakryjú podlahy a parkety v hale tak, aby sa nepoškodili, ľudí na stavbu pódia aj jeho demontáž.

Techniku vozí jeden väčší a jeden menší kamión, k tomu patrí dodávka s našou aparatúrou a nástrojmi. Platíme aj bilbordy po Slovensku a reklamu na Facebooku. Zaplatiť teda treba množstvo ľudí aj promo, ale vo výsledku máme plné haly fanúšikov. Vyzerá to dokonca tak, že koncerty v niektorých mestách budeme musieť zopakovať ešte raz.

Bude aj turné v Česku?

Určite, dokonca ešte mohutnejšie. Česi sú rockovejší ako Slováci, máme tam viac fanúšikov ako u nás. Chodia tam na nás starí fanúšikovia, ľudia v strednom veku, ale aj mladí s deťmi. V Česku už dlhé roky koncertujeme oveľa viac.

Na novom albume je 15 skladieb, volá sa Uprostred chaosu. Prečo?

Chcel som trafiť do dnešnej doby. Žijeme predsa dobu chaotickú. Začala sa ešte pred covidom, ten ju znásobil, do toho prišla vojna Ruska na Ukrajine. Všade vo svete vidím demonštrácie, nespokojnosť, rozbíjanie vecí, do toho strašné zemetrasenie v Turecku, padajú vlády, ľudia sú rozhádaní, agresívni. Mnohí veria hoaxom, nie odborníkom. Ničomu nerozumejú, ale myslia si, že prekukli svet. Veľmi sa obávam, že po voľbách sa otočí naša orientácia v zahraničnej politike.

Sú piesne, ktoré musíte hrať na každom koncerte, hoci vás už nebavia?

Nie. Všetky piesne hráme s chuťou. Možno si niekto pomyslí, že skladba Dnes mi musí liezť na nervy, ale nie je to tak. Naopak, teším sa na ten boj s vysokými falzetmi, či ich ešte vyspievam.

Netransponovali ste si už niektoré piesne nižšie, než sú v origináli?

Na koncertoch hráme všetky skladby o pol tónu nižšie. Dôvodom však je, že máme o pol tónu podladené gitary. Robia to tak mnohé rockové kapely, robil tak už Led Zeppelin. S tóninami však aj tak musím bojovať, lebo všetky skladby spievam vysoko. Cítim to aj na hlasivkách po koncerte. Neraz mi technici po akcii hovoria, aby som si s nimi ešte vypil, aby som ešte nešiel na hotel spať, ale zbytočne. Som už vo veku, keď sa musím držať vo forme, nemôžem ponocovať aj podávať plný výkon na koncerte.

Rozbijete ešte niekedy na koncerte gitaru?

Už nikdy. V mladosti som to spravil viackrát na konci koncertu, ale moje srdce a úcta k tým, čo tú gitaru vyrobili, mi to už nedovolia. Už nemám pobláznený mozog postpubertiaka nabitého adrenalínom, nepotrebujem robiť frajera týmto spôsobom. Gitara je krásne dielo, ctím si každého, kto ju vyrábal. Žiadna gitara na svete si nezaslúži, aby bola zámerne rozbitá. Viem, že mnohé moje gitarové idoly si mysleli a myslia opak, ale nemyslím si, že konajú správne.

Ktorými pesničkami aktuálne končíte koncerty?

Základný program sa končí skladbou Pravda víťazí. V prídavkoch hráme Žeravé znamenie osudu, O nás alebo Vo veľkej škole dní. Koncerty trvajú dve hodiny, čo je dosť, v Leviciach sme dokonca hrali dve hodiny a dvadsaťpäť minút. Hráme vždy v plnom nasadení, a tak toho bolo fakt veľa. Človeka to vyšťaví.

Pred rokmi ste aj s ďalšími interpretmi bojovali za kvóty na slovenské pesničky v rádiách. Podarilo sa. Splnilo to účel?

Len čiastočne. Nejaká slovenská hudba sa predsa len z rádií ozýva, šancu dostali aj viacerí mladí interpreti. Iná vec je, že do vysielania sa dostali aj nekvalitné veci, a tak sa obvykle zahrajú len raz či dvakrát a potom zmiznú. V našom aj vo svetovom hudobnom priemysle je kríza. Aj Eric Clapton povedal, že v súčasnosti v Anglicku skoro nik nevie spraviť poriadnu pesničku. Napriek všetkému si myslím, že kvóty boli rozumným krokom. Čo by sme boli za krajinu, keby sme odmietali podporovať vlastnú kultúru?

Nezačali sa hudobní dramaturgovia rádií mstiť Tublatanke za to, že im takto vstúpila do biznisu? Neprestali ju hrať?

Tublatanka sa stále hrá. Osobne vychádzam so všetkými dramaturgami dobre, rádiá so mnou komunikujú, volajú ma na rozhovory, čiže sa nemôžem sťažovať. Nikdy v živote som žiadne rádio neurazil, nie je dôvod, aby sa nám mstili. Mrzí ma skôr to, že niektorí interpreti sa k našej iniciatíve nepridali, hoci mali rovnaký názor, teda že kvóty hrania slovenskej hudby sú potrebné. Najmä tí, ktorých hrávali, sa báli, že si tým poškodia meno a pokazia vzťahy s rádiami. Lebo áno, ak sa niekto pridá k revolte, pokojne sa môže stať, že ho vo vysielaní stopnú. Lenže my sme neboli proti rádiám, ale za to, aby viac rotovali dobré slovenské pesničky a aby aj nové a mladé kapely mali šancu dostať sa do rádií.

Najlepšie to ukážu dáta – klesli Tublatanke za posledné roky tantiémy za hranie v rádiách?

Nie. Každý rok sú plus mínus rovnaké. Iná vec je, že rádiá hrajú najmä naše staré veci. Pilotné rádiá hrajú stále dokola tri až štyri naše skladby, lokálne sú odvážnejšie a pridávajú aj ďalšie. Je to dlhodobý problém kapiel a spevákov, ktorí sú na scéne desaťročia – rádiá ich nové veci odmietajú. Treba však priznať, že aj skúseným muzikantom sa stáva, že neponúknu kvalitu. Byť legendou je jedna vec, udržať si kvalitu na každom novom albume druhá. Už minule som vám v rozhovore spomínal, že ani nové albumy Rolling Stones nestoja za veľa. Dokonca ani nové veci Paula McCartneyho, ktorého považujem za najlepšieho tvorcu pesničiek všetkých čias, žiaľ, nie sú príliš vydarené.

Bude o desať rokov turné k päťdesiatke Tublatanky?

V tomto obdivujem Olympic, ktorý hrá turné k 60. výročiu. Vidno, že stále v ňom bije rockové srdce, hoci Petr Janda oslávi v máji 81 rokov. Pri Tublatanke si čosi také netrúfam povedať. Neviem, či budeme hrať aj o 10 rokov, to už budem mať po sedemdesiatke. Iná vec je, že by som bol rád, aby som bol vtedy stále zdravý a schopný zaspievať aj zahrať naše veci. Uvidíme.