Milan Sládek: Keď sa povie naspäť ku koreňom, naozaj musíme ísť až k neandertálcom?

Voda žblnkne, keď si v nej Pilát umýva ruky. Hodvábny plášť sa zatočí a Ježišovi sa podlomia kolená pod krížom. Plášť sa opäť točí, blíži sa Veronika, aby mu otrela krvavú tvár. Pár ľudí kibicuje, opľúva Ježiša, je tu rímsky vojak, Mária… Na vyvýšenom pódiu však nie je žiadna voda ani kríž, nič a nikto okrem jedného nabielo nalíčeného chlapa, cez ktorého sa vám sedemdesiat minút zjavujú obrazy krížovej cesty v impozantnom rade postáv a rekvizít. Náš najslávnejší mím Milan Sládek takto prišiel do Bratislavy osláviť 85 rokov, pokračovať bude od 18. apríla ďalšími predstaveniami a výstavou v Umelke.

V rozhovore hovorí:

• čo by dnes bolo v budove Arény, keby ju nezachránil pre divadlo;
• o rozdiele medzi Slovenskom a Nemeckom;
• čo dokáže neverbálne pohybové umenie;
• ako jeho tvorbu ovplyvnila teória zrkadlového neurónu;
• v čom spočíva jeho bohatstvo.

Prečo teraz hrávate priestore, ktorý je primárne galériou?

Chcel som poukázať na to, že síce som v prvom rade mím, ale moja celoživotná práca bola aj vo výtvarnom umení. Pociťujem, čo to je byť osemdesiatpäťročný, a chcel som tak ukončiť určitú fázu svojich kreativít. Umelka je krásny zrenovovaný priestor v centre, myslím, že to tam bude pasovať.

Umelka sa nachádza na osi medzi už neexistujúcou budovou Divadla Stoka a Divadlom Aréna, dvoma scénami, kde sa na prelome tisícročí v Bratislave najviac uvádzalo pohybové umenie. Aréna sa rekonštruuje, zaujíma vás ešte?

Tak veľmi, až si myslím, že je perverzné tú starú budovu takým spôsobom ničiť. Ako keby sme si históriu nechceli pripomínať, vždy musíme niečo meniť. Vydrica, ktorú rozbili. Synagóga, ktorá už neexistuje. Aréna mala historicky právo ostať taká, aká bola.

Aj keby ju bolo treba technicky vylepšiť?

Sú divadlá, ktoré musia mať ťahy, napríklad obidve scény národného divadla. Technika je potrebná, ale práve toto divadlo, mal som pocit, bolo o niečom inom. Rozmery javiska, vyváženosť medzi javiskom a hľadiskom aj akási intimita boli ideálne pre divadlo pohybu.

Keby ste budovu Arény v 90. rokoch neobjavili a neobnovili pre divadlo, čo by tam bolo?

Prišiel som tam vtedy do takej vrátnickej búdy, jedine tam sa dalo stretnúť, a nad maketou, ktorú sme si pred prestavbou dali urobiť, stál v čiernom koženom kabáte Rus, ktorý rozdeľoval: zdes budet reštaurácia, zdes budú dévočky, proste, mal tam byť bordel. To sa chvalabohu nestalo.

V Aréne ste založili Medzinárodný inštitút pohybového divadla, festival Kaukliar a dávali ste tam priestor súčasnému tancu. Po vašom odchode v roku 2002 sa pohybovému umeniu uzavrela a doteraz preň v Bratislave neexistuje samostatná scéna. Nemáte tip?

Aréna bola ideálnym priestorom. Vedel som, že nemôžem urobiť stopäťdesiat predstavení za rok sám, preto som privítal ponuku tanečníkov vystupovať tam a preto som to nenazval Medzinárodný inštitút pantomímy, ale pohybového divadla. Aby sa tam etablovala už vtedy – a myslím, že dodnes – vynikajúca tanečná scéna.

Mali sme vtedy o Arénu viac bojovať?

Nechcem to dramatizovať, ale mal som vtedy šťastie, že som nedostal na… že ma nezbili. Dnes je to iné a treba dosiahnuť, aby určité divadlo bolo venované dobrému pohybovému umeniu, ktoré sa v Bratislave robí.

Aréna bola veľkým projektom, veľkou politikou. Spomínali ste, že neplatilo slovo, osobné dohody medzi ľuďmi. Tie u nás stále neplatia. Platia v Nemecku, kde odvtedy žijete?

Keď som prišiel do Kolína nad Rýnom, nemal som žiadne kontakty. Cez Albína Brunovského som sa zoznámil s jedným galeristom, s ním som sa radil, keď som objavil opustenú tlačiareň v centre, či tam otvoriť divadlo. Všetci si ťukali na čelo, pantomíma tam nebola udomácnená, to nebola nikde. To divadlo začalo byť populárne, tri mesiace vopred vypredané. Goetheho inštitút ma začal posielať po svete a trúfalo hovorím, že som sa tak dostal do svetových kritérií ako napríklad nesmierne úspešný Marcel Marceau. To isté s festivalom Gaukler, každý rok sme desať dní mali okolo 30-tisíc divákov, mímov a pohybové divadlá z celého sveta. Ale nikdy som sa nemusel vnucovať a slovo sa vždy dodržalo. Aj keď som nemal zmluvy, vždy som sa mohol spoľahnúť. Keď som v roku 1989 prišiel do Bratislavy, mal som pocit, že sa vnucujem.

Čo ako bývalý riaditeľ divadiel v dvoch krajinách hovoríte na kauzu bývalého generálneho riaditeľa SND Mateja Drličku?

Ak môžem byť otvorený, zdalo sa mi, prepáčte, že pán Drlička sa nesprával ako dospelý človek. Keď prídete medzi zahraničných kolegov a zastupujete vlastnú krajinu, musíte uvážiť, čo poviete. Rovnako som nerozumel pánovi premiérovi Hegerovi, ktorý najprv nešiel s ostatnými štátnikmi na Ukrajinu a potom ako školáčik hovoril, že keď sa pôjde druhý raz, tak určite pôjde.

Svet si pripomína sto rokov od narodenia míma Marcela Marceaua, ktorý vás vyzdvihoval ako popredného európskeho míma. Aký je stav žánru pantomímy?

V pantomíme hral dlho prím Étienne Decroux, Marcel Marceau bol jeho študentom. Vybudoval systém fyzických cvičení, ale aj štylizované prvky, ako je chôdza na mieste, ťahanie lasa, stena. Hovorí sa, že aj Michael Jackson má ten moonwalk od neho. Ale princíp, ako v pantomíme prídete k výrazu, má bližšie k psychologickému herectvu, ide o precízne vnútorné pochody a detaily. Keď zoberiem tento hrnček a chcem ho predstaviť imaginárne, musím pocítiť jeho váhu, predstaviť si konkrétne jeho farbu, charakter. Stáva sa mojím partnerom. Existujú skupiny, ktoré sú výborné v klaunskej, pantomimickej aj tanečnej polohe, ale hanbia sa povedať, že sú mímovia. Marceau ma nadchol vo filmoch, v predstaveniach. Otázne je, akým spôsobom vyučoval. Preložil realitu do znakov, niečo ako mudry z indického tanca, nazval to svojou technikou a povedal: „Bez ovládania mojej techniky sa pantomíma stratí.“ Ako keby Picasso povedal, že len tí, ktorí maľujú ako on, budú maliarmi… Ale bol to veľký človek, ktorý nám mímom otvoril svet.

Ako je to s vaším archívom, o ktorý vraj Divadelný ústav nemá záujem?

Nedohodli sme sa. Chcel by som archív zachovať, je toho kopa. Neviem, čo s tým bude.

Keď ste v Bratislave naposledy hrali Krížovú cestu, prečo ste sa po predstavení z javiska neprihovorili divákom, ako zvyknete?

Bolo ich primnoho! Možno aj preto, že som sa tešil z dlhej klaňačky a nechcel som tých jedenásť minút prerušiť. (smiech)

Máte tam postavu takého opľúvača, človeka z davu, ktorý sa nespráva vyložene zle, ale ani dobre, nezastane sa Ježiša. Tá postava ku mne úplne prehovára. Prečo?

Trochu som sa bál, aby som sa pri Krížovej ceste nedostal do nejakej povrchnosti a gýča, ale keď som si zastavenia pripravoval, objavil som mnoho súčasného. Ako vám napadajú vaše asociácie, tak napríklad pri scéne, keď žoldnieri strhávajú z Ježiša šaty, som si ja spomenul na zábery z Iraku, kde americkí vojaci znevažovali irackých zajatcov. Vyzliekali ich donaha, nahadzovali na seba. Symbol Krista nie je iba náboženský, ale aj veľmi ľudský symbol. Niekto, kto ide za dobrou myšlienkou a je nepochopený. Ale vydrží až do konca, lebo je presvedčený o svojej pravde.

Váš umelecký prejav je vysoko štylizovaný, ale stále v ňom máte niečo z kaukliara, čím to držíte pri zemi, v spojení s realitou, s dneškom.

Byť kaukliarom je poslanie! Človek sa berie vážne, ale zároveň aj neberie. Považujem sa za dnešného človeka, vychádzam z vlastných zážitkov. Tá téma sa ma dotýka. Keď sa Kristus na kríži pýta „Otče, prečo si ma opustil“, nie je to umelá figúra, ale normálny človek, ktorý dokonca zapochybuje o vlastnom otcovi.

Má pohybové umenie schopnosť tie veci spájať?

Je to asi desať rokov, čo som čítal o zrkadlovom neuróne, ktorý máme a ktorým sa učíme. Chápeme druhých ľudí tým, že ich určitým spôsobom zrkadlíme – trochu, ako keď deti napodobňujú rodičov. Viem, že to existuje, a chcem, aby to diváci pocítili so mnou, aby ma čítali, ako vy ste čítali tú vec s pľujúcim človekom. Divák sa na vás napojí a vytvára s vami predstavenie, to je veľmi potrebné, základ nonverbálneho umenia. Keď nekomunikujeme slovom, čo nám zostáva? Bohatá reč tela.

Naposledy sme robili rozhovor pár dní po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, viac ako rok trvá vojna proti Ukrajine, uplynulo pol roka od vraždy Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča na Zámockej. Sledujete tieto udalosti?

Áno. To je neuveriteľné. Neodpustiteľné. Nechápem, kde ľudia berú tú schopnosť niektoré veci nevidieť alebo nechcieť vidieť. Niekto mi stále posiela správy, kde je Tiso oslavovaný ako hrdina. Prečo veci historicky prekrútené nevidíme? Povedia „späť ku koreňom“, ale musíme ísť až k neandertálcom? Keď hľadáme nové, zrádzame národnú kultúru? Veď máme aj v minulosti kvalitných ľudí, ktorí išli dopredu. Prečo sa ľudia namiesto nich napájajú na konzervatívnych a neinformovaných zápecníkov?

Raz som o vás hovorila so žiakmi základnej umeleckej školy, mali na vás túto otázku: Je bohatý?

Haha, odkážte im, že áno, som bohatý, mal som veľmi dobrý, bohatý život. Keď som nejaké peniaze zarobil, zase som ich vrazil do nových projektov.

Vlastné peniaze?

Áno. Mal som šťastie, že som mohol hrávať vo veľkých divadlách, čím som zarábal na svoje malé divadielko. Od mesta Kolín som nedostával veľa.

Čím ste bohatý?

Práve tým, čo som zažil a zažívam pri predstaveniach. Ľudskou pozornosťou, ktorú som dostal. Že som mal možnosť spoznať svet, iné kultúry. Včera som si išiel dať vyhotoviť nový občiansky preukaz a taxikár mi hovorí: „Vy ste ten pán Sládek, čo? Ako chlapec som chodil na vaše predstavenia.“ Som rád, že sa môžem ísť dobre najesť alebo že môžem dobre bývať, ale nešiel som robiť umenie preto, aby som bol bohatý, ale aby som mal z neho radosť.

Nikdy ste s pantomímou nechceli seknúť?

Nikdy. Musím vám povedať, že mám problém seknúť s tým aj teraz.

Tak s tým nesekajte. Pracujete na niečom novom?

Bojím sa, že áno, sú to dve veci. Postavil som v Thajsku dom, neďaleko je chrám, sám ho vybudoval jeden mních. Sú tam úžasné sochy, výjavy zo života roľníkov, pomiešané všetky možné náboženstvá, ale aj dinosaury, krokodíly. Chcel by som nanovo urobiť svoju inscenáciu Apocalyptica a zasadiť ju do tohto chrámu. Tou druhou témou sú 20. roky v Berlíne, neskutočná scéna, tanec na vulkáne, Marlene Dietrich tam začínala. Chcel by som inscenovať niektoré piesne s bábkami podobne ako kedysi Figarovu svadbu v Opere SND.

Ako sa vnímate v kontexte súčasného umenia?

Nemôžem povedať, že sa niekam zaraďujem. Umelecky som hľadal sám seba. Keď vo mne vznikne nový nápad, tak to som ja. Či to bude alebo nebude mať úspech, je mi skoro jedno. Teším sa, samozrejme, keď to nájde ohlas, ale to nie je prvoradá vec. Tou musia byť myšlienky, ktoré ma absolútne zamestnávajú dlhší čas a potom sa niektorá z nich presadí.