Tínedžeri potrebujú vedieť, že o nich stojíme, aj keď sú protivní. Tak ukážeme, že ich milujeme

Slovenskí psychológovia sa zapojili do veľkej medzinárodnej štúdie o tínedžeroch, ktorá skúma duševné či fyzické zdravie a správanie 11-,13- a 15-ročných školákov. Skupina psychológov skúma slovenských tínedžerov už 12 rokov a pozorujú postupne zhoršujúce sa výsledky. Tento rok im vyšlo niekoľko alarmujúcich čísel.

Výskum vedie psychologička Andrea Madarasová Gecková a vyzýva rodičov, aby boli k tínedžerom veľkorysí a trpezliví a ich správaním sa nenechali znechutiť. „Je to pochopiteľné – oni vás veľmi milujú a aj vy ich veľmi milujete. Ako sa majú vašej bezpečnej sukne pustiť? Musia si ju nejako sprotiviť. Vás už majú na svojej strane a potrebujú si teraz získať tých vonku,“ hovorí v rozhovore.

Tínedžer počúva, ak doma rodičia s dešpektom posudzujú druhých – kolegov, príbuzných či známych. „Všímajú si, či máme porozumenie pre zlyhania alebo ich odsudzujeme. A budú zvažovať, či sa zveria alebo si svoje trápenie nechajú pre seba,“ hovorí psychologička.

Na úvodnú stranu prezentácie o predbežných výsledkoch výskumu ste si vybrali obrázok. O čom vypovedá? 

Je to jeden z obrázkov, ktoré budú ilustrovať výslednú správu – publikáciu Národná správa o zdraví a so zdravím súvisiacom správaní školákov – a nakreslili ho deti zo Základnej umeleckej školy v Bratislave. Tento obrázok mi okamžite padol do oka. Toto sú oni – sedia, rozprávajú sa, sú hluční, sú vo svojom svete a užívajú si blízkosť s rovesníkmi.

Keď som sa na obrázok pozrela ja, mala som trochu iný pocit. Zdalo sa mi, že jeden pár sa pozerá do mobilu a nerozpráva sa a ten druhý ich ohovára alebo si šepká. 

To je podľa mňa častý predsudok, ktorý máme pri hodnotení tínedžerov – keď sa pozerá do mobilu, tak je mimo. Ale dospievajúci nemajú pevnú hranicu medzi online a offline svetom. Môžu si zdieľať niečo alebo zažívať spolu niečo s rovesníkmi, či sedia vedľa seba, alebo ich delí tisíc kilometrov. Táto generácia sa narodila do sveta digitálnych technológií, vyrastajú s nimi. Sami hovoria, že online svet je pre nich predĺženie ich ja. Je to úžasná príležitosť, s ktorou sa musia naučiť rozumne zaobchádzať.

A čo ten druhý pár – nepripadá vám, že sa ohovárajú? Necítia sa tínedžeri neustále pod tlakom, posudzujú sa, porovnávajú? 

Ja na obrázku ohováranie nevidím. Možno sa len uisťujú o tom, čo sa okolo nich deje, s priateľmi, ktorým dôverujú. V tomto veku vstupujú do sveta dospelých, vyliezajú mamám spod sukne, prichádzajú sami za seba do džungle okolo nich. Ak je to komunita, s ktorou rástli od detstva, cítia sa trochu istejšie. Ale často to tak nebýva.

Prečo? 

Lebo my rodičia sme veľmi ambiciózni a nenecháme deti vyrásť na jednom mieste od škôlky až po strednú školu. Chceme pre ne lepšiu školu, pre seba lepšiu prácu, lepšie bývať, sťahujeme sa v nádeji, že to bude lepšie pre naše deti i nás. Mnoho detí nedospieva v komunite, ktorú pozná od detstva, kde majú kamarátov, s ktorými sa poznajú už od škôlky. Často sú opakovane v novej komunite, kde začínajú odznova budovať svoj ostrovček bezpečia.

Dospievanie samo osebe vyžaduje veľa skúšania, v ktorom musia ísť s kožou na trh, sami za seba. Skúsim niekam ísť, niečo si obliecť, niečo povedať, urobiť takým alebo onakým spôsobom. Niekedy to dopadne dobre, inokedy nie úplne. My im však nevidíme do hláv a často im pripisujeme úmysly, ktoré tam vôbec nemusia byť, vyvodzujeme závery, ktoré sú neopodstatnené.

Ako to myslíte? 

Je to obdobie, keď potrebujú veľmi veľa veľkorysosti a dôvery. Potrebujú cvičisko, na ktorom môžu robiť chyby. Keď spadnete z bicykla vo veku, keď všetci vaši rovesníci padajú z bicykla, lebo sa to učíte, je to v poriadku. Je dobré, keď majú v tomto veku možnosť skúšať si rôzne verzie svojho ja, občas to aj prehnať, robiť chyby a učiť sa, ako s tým naložiť. My dospelí by sme im mali dať priestor a mať trpezlivosť.

Je to pre rodičov ťažké?

Všeličo asi zvládnu, veď tiež dospievali, ale asi každá generácia dospievajúcich si nájde spôsob, ako rodičov vystrašiť. Ale zvyčajne je to len póza, ktorou sa hľadajú. Je pravda, že nemôžeme celkom presne vedieť, čo im beží v hlave. Ale ak sa niekto týždeň oblieka do čierneho, nemusí to hneď znamenať, že rozmýšľa o samovražde. Dôležité je sa s ním rozprávať.

Nevieme, čo sa deje tínedžerom v hlavách, ale my dospelí máme tendenciu domýšľať si, robiť rýchle závery. Čo máme robiť namiesto toho? 

To najdôležitejšie sa udeje už v detstve, keď si s nimi vytvárame vzťah. Aj oni si utvárajú obraz na základe skúseností s nami. Ako reagujeme, ako riešime udalosti. Dáva im zmysel zveriť sa nám, keď ich niečo trápi? Lebo ak áno, tak si nemusíme domýšľať, môžeme sa rozprávať. Ale to neznamená, že je všetko stratené, ak sme to v detstve prepásli. O vzťah plný dôvery má vždy zmysel zabojovať.

Ako? 

Predstavte si to dospievajúce dieťa ako perfektne vybavené terénne auto s plným výkonom a množstvom ovládačov. Vo veku 15 rokov idú ich zmysly a mozog na plný výkon, telo sa mení na ten najnovší model auta, ale šoférom je stále len dospievajúce dieťa. Už dosiahne na volant aj na plyn, ale až keď nimi začne hýbať, zistí, aké to má účinky. Môžete ho odpísať za oškretý blatník. Alebo si vedľa neho sadnúť, zniesť tú hrkotavú jazdu a učiť ho šoférovať. Nepochváliť ho za ten blatník, ale nevyvodzovať z toho, že bude mizerný šofér navždy.

Ako si má rodič k tínedžerovi hľadať cestu – sadnúť k nemu do auta, aj keď to dospievajúci zdanlivo nechce? 

V tomto období treba mať neustále zapnuté kontrolky. Keď sú deti malé, sú pre vás pripravené kedykoľvek. Päťročné dieťa sa teší, kedykoľvek k nemu prídete, získate ho na hru kedykoľvek. Je hladné po akejkoľvek vašej pozornosti. Môžete si povedať – teraz sa s ním pohrám a potom si pôjdem spraviť prácu, ktorú potrebujem. Ale u tínedžera sa to obráti.

Ako? 

Na vhodný moment si musíte ako rodič počkať. Kedy moje dieťa zloží slúchadlá a začne sa so mnou rozprávať? To sa ako na potvoru udeje v tej najnevhodnejšej chvíli, keď ste mali v pláne niečo úplne iné alebo horia termíny, volá šéf z práce. Ale keď má o vás dospievajúci záujem, je dobré urobiť si pre neho čas a venovať sa mu.

To asi nie je ľahké. 

Nie je. V tomto období môžu byť naše dospievajúce deti dosť negativistické. Je to pochopiteľné – ony vás veľmi milujú a aj vy ich veľmi milujete. Ako sa majú vašej bezpečnej sukne pustiť? Musia si ju nejako sprotiviť. Vás už majú na svojej strane a potrebujú si teraz získať tých vonku. Od rodičov to vyžaduje veľa trpezlivosti a veľkorysosti. Byť tam pre nich, pozývať ich do spoločnej komunikácie, do spoločne strávených chvíľ. Nenechať sa znechutiť rečami ako „to ma nebaví“, „nechce sa mi“, „daj mi pokoj“. Vo výskume napríklad mapujeme aj spoločné aktivity s rodičmi.

Čo vám vyšlo? 

Je to jedna z kľúčových vecí. Namiesto toho, aby sme ich poučovali a napomínali, je lepšie vytvárať príležitosti na spoločne strávený čas a radosť. Napríklad mať zaužívané, že sa snažíme každý deň stretnúť pri stole aspoň na raňajkách alebo večeri alebo aspoň pri nedeľnom obede.

Aké ste zistili výsledky?

Približne polovica 11-ročných detí tvrdí, že spolu so svojimi rodičmi zvykne jedávať každý deň, ale u 15-ročných je to už iba tretina chlapcov a štvrtina dievčat. Viac ako polovica 11-ročných detí hráva s rodičmi spoločenské hry aspoň raz do týždňa a tretina to robí aj vo veku 15 rokov. Dve tretiny 11-ročných chlapcov aspoň raz týždenne športujú s rodičmi a tretina s nimi hráva i počítačové hry. Skoro polovica 15-ročných dospievajúcich chodí s rodičmi aspoň raz týždenne na prechádzku a 40 percent do kina alebo na večeru. Je to dobrá správa, pretože nám to ukazuje, že sa to dá. Deskriptívne normy, teda to, čo si myslíme, že robia ostatní, má vplyv na to, aké správanie volíme, a to najmä u tínedžerov.

Ako?

Je to jedno z veľmi dobrých opatrení na to, ako odolať rovesníckemu tlaku. Pozná to každý rodič tínedžera: Každý už má mobil iba ja nie! Každý už bol sám vonku, iba ja nie! Nikto nechodí s rodičmi na prechádzku iba ja! Aj to je dobrý spôsob, ako pracovať s rovesníckym tlakom a povedať – nie každý to tak robí. Prechádzky, šport, hranie počítačových hier či pozeranie televízie – ak je to spolu strávený čas, počíta sa to, aj keď to ofrflú.

To je však pre rodičov asi naozaj náročné. 

Áno, je to veľmi náročné. Mám doma dve dospievajúce dievčatá a viem, že niekedy by si človek radšej dal štuple do uší a spravil čokoľvek iné, hoci aj pooral celé pole sám, než ich dostal na spoločnú prechádzku. Tínedžer potrebuje vedieť, že o jeho prítomnosť stojíme, aj keď je protivný. V týchto zápasoch dosvedčujeme, že ich milujeme v akejkoľvek koži a neprestávame v nich za tou kožou vidieť princov a princezné. Treba pripomenúť ešte jednu dôležitú vec – deti a dospievajúci sú tichí pozorovatelia.

Ako to myslíte? 

To si dospelí – rodičia či učitelia – málo uvedomujú. Spôsob, ako komentujeme dianie okolo nás, dospievajúci sleduje a podľa toho sa rozhoduje, či ste alebo nie ste dôveryhodný. Napríklad keď komentujeme konanie niekoho iného – príbuzných, kolegov v práci alebo hoci politikov. Všímajú si, či máme porozumenie pre zlyhania, alebo ich odsudzujeme. Či sa o nich vyjadrujeme rešpektujúco alebo zraňujúco. Môžeme si povedať – veď táto téma sa môjho tínedžera vôbec netýka. Možno nie, možno áno. Možno sa ho to bude týkať o rok. A bude to zvažovať, až sa bude rozhodovať, či sa zverí alebo si svoje trápenie nechá pre seba a problém bude rásť.

Ako napríklad? 

Napríklad sa domov donesie, že sa v škole nejaké dieťa k niekomu nevhodne správalo, niekomu niečo vzalo, s niekým sa pobilo, v niečom neuspelo. Rodič to doma s dešpektom okomentuje: „Čo je to len za rodinu? Čo len z neho vyrastie?“ Dieťa počúva a rozmýšľa, že sa nedávno možno zachovalo podobne, možno v budúcnosti by podobne neuspelo, a ak sa to dozviete, tento komentár bude patriť jemu. Klebetenie, ktorého dôsledkom je obava, že u svojich rodičov nenájde porozumenie, ale odsúdenie.

Ako inak by mohol rodič reagovať?

Je absolútne správne ohraničiť, čo je a čo nie je vhodné správanie, ponúknuť riešenie, ale aj vyjadriť porozumenie. V našej krajine máme tendenciu všetku energiu vyplytvať na hľadanie vinníkov, až nám žiadna neostane na hľadania riešenia. Keď sa niečo stane, je dobré vedieť, prečo sa to stalo a kto je za to zodpovedný, ale najmä preto, aby sme to vedeli ošetriť a zabezpečiť, aby sa to už nestávalo.

Takže keď v rodine nadávame na politiku, riadne poohovaráme príbuzných či kolegov, nemôžeme sa čudovať, že sa dieťa nepríde zdôveriť? Pretože očakáva, že aj jeho odsúdime? 

Áno, ale netreba rezignovať. Aj v takom prostredí deti potrebujú počuť, že ak sa to aj deje okolo, nie je to v poriadku, a práve naopak – je v poriadku, že sa im to nepáči. Čo vedia urobiť preto, aby ich bezprostredný svet bol iný? Ako si vedia vyberať priateľov, aktivity, ale aj svoje správanie. Potrebujú počuť, že si zaslúžia a môžu mať svet, ktorý je bezpečný a priateľský. Ale aj to, že im to len tak nepadne do lona, že sa o to samy musia snažiť.

Rozprávajú sa tínedžeri s rodičmi? 

Iba niečo vyše polovice školákov sa rozpráva s rodičmi väčšinu dní alebo každý deň a približne štvrtina 11-ročných a tretina 15-ročných školákov uviedla, že sa svojimi rodičmi rozpráva menej často alebo nikdy.

Ako to hodnotíte?

Prekvapilo nás to, pretože sme čakali, že izolácia počas pandémie vytvorí priestor pre komunikáciu rodičov s deťmi. Nestalo sa to. Trinásťročné dievčatá dokonca aj menej často stolujú spolu s rodičmi v porovnaní so situáciou pred štyrmi rokmi. Vo viacerých ukazovateľoch indikujúcich zdroje opory pri zvládaní náročných situácií pozorujeme v skupine 13- a 15-ročných dievčat nepriaznivý trend.

Prečo? 

Priznám sa, že nevieme, aj keď už máme nejaké indície, ktoré sa budeme snažiť overiť. Protipandemické opatrenia so sebou priniesli prerušenie, obmedzenie či narušenie aktivít mimo rodiny, ale aj v rodine, ktoré mohli byť pre dievčatá významnejším zdrojom opory ako pre chlapcov.

V porovnaní s obdobím spred štyroch rokov vnímajú tínedžeri menej sociálnej opory od rodičov. Čo to znamená? 

Pýtali sme sa dospievajúcich, či sa im napríklad rodina skutočne snaží pomáhať, či od nej dostávajú citovú podporu. Tento dotazník používame už 12 rokov, takže vieme sledovať zmeny za to obdobie. Z psychologickej teórie vieme, že pre dieťa v kríze často stačí, aby malo aspoň jednu pevnú väzbu s dospelým. Často stačí, aby našli osobu, ktorej uveria, že jej na nich záleží, že v nich vidí potenciál, a to im dá zmysel snažiť sa.

A čo ste zistili za 12 rokov? 

Vidíme pokles, čo nie je dobrý signál. Kým v skupine chlapcov je to od roku 2014 pokles o 7 až 13 percent, v skupine 13- až 15-ročných dievčat je to pokles o 16 až 21 percent. Napríklad kým v roku 2014 viac ako 70 percent 15-ročných dievčat tvrdilo, že v ich rodine môžu hovoriť o svojich problémoch, v roku 2022 to bola už iba polovica z nich.

Viacero ukazovateľov naznačuje, že za posledné roky sa najmä u starších dievčat udialo niečo nepriaznivé vo vzťahu s rodičmi, ale aj vo vzťahu s rovesníkmi. Je dosť možné, že lockdown narušil niektoré mechanizmy, ktoré im pomáhali zvládať problémy. Efekt ešte stále vidíme v narušených vzťahoch, prežívaní osamelosti, úzkosti, smútku, zdravotných ťažkostí.

Ktoré tri veci by ste vybrali ako najvážnejšie ukazovatele, ktoré vyplynuli z výskumu? 

Určite by som vybrala zhoršenie duševného zdravia 13- a 15-ročných dievčat. Je masívne, ukázalo sa vo viacerých oblastiach a nevieme presné dôvody. Zhoršilo sa nielen ich duševné zdravie, ale aj ich nutričné správanie, zvýšila sa ich konzumácia energetických nápojov, rizikové využívanie internetu, zhoršili sa ich vzťahy so spolužiakmi, s učiteľmi, rodičmi. Druhou oblasťou je pravidelná fyzická aktivita, kde došlo k poklesu u dievčat aj chlapcov. Pre tínedžerov je to veľmi významný zdroj podpory zdravého dospievania, a to nielen priamo svojím vplyvom na telesnú kondíciu, ale aj nepriamo.

Ako?

Organizovaná športová alebo iná voľnočasová aktivita je ďalšou komunitou, kde sa môžu socializovať. Zažívať úspech, prijatie a nájsť ľudí, ktorí v nich vidia viac pozitív ako negatív. To je veľmi dôležité, najmä ak sa to nedarí v škole alebo v rodine.

A aký je tretí ukazovateľ?

Vzťah s rodičmi a fakt, že zažívajú v rodine menej opory. To ma prekvapilo, pretože Slovensko dlho patrilo ku krajinám, kde bola opora veľmi dobrá. Navyše, ukázalo sa, že v rodinách poľavilo dodržiavanie pravidiel. V súvislosti s tým narástol počet tínedžerov, ktorí používajú internet nadmerne. A to nemyslím z hľadiska času. Často rodičom hovorím – nemerajte deťom čas na internete, o to nejde.

A o čo ide? 

Ide o to, ako čas využívajú, aký to má na nich vplyv. A či popritom rozvíjajú svoju schopnosť kontrolovať čas na internete. Ak nad nimi zapadne slnko na internete a oni si to ani nevšimnú, je to problém. Ak sa zabudnú najesť, zanedbávajú kamarátov, vtedy je ho veľa. Ak dokážu od internetu odísť, keď potrebujú, keď majú tanečnú a hokej a vedia sa odstrihnúť, je to v poriadku. Teraz mi napadla ešte jedna vec, ktorú by som spomenula.

Akú? 

Máme tu skupinu zraniteľných detí, ktorých nie je málo, je to okolo 20 až 30 percent. Sú to deti, ku ktorým sa nedostane pomoc, keďže máme tak zásadne poddimenzovanú ponuku starostlivosti o duševné zdravie. Vieme o nich, že viac prežívajú smútok, úzkosť, cítia sa viac osamelo, majú viac zdravotných ťažkostí. Ale zároveň používajú pasívne stratégie zvládania.

Aké sú to? 

Stratégie zvládania rozdeľujeme na pasívne a aktívne. Medzi tie aktívne patria, že idem za niekým po radu, zamyslím sa, ako by som to vyriešila, urobím nejakú aktivitu, ktorá mi pomôže. Napríklad u chlapcov je to futbal či počítačové hry – áno, aj to môže byť aktívna stratégia.

A aké sú pasívne? 

Snažím sa na to nemyslieť, snažím sa tomu vyhýbať. Budem to v sebe tutlať, stav sa nerieši a iba sa to vo mne kopí. K nim majú sklony práve tieto deti, ktoré sú v ohrození. Je to veľmi nebezpečné. Lebo tak o ich problémoch málokedy dospelí vedia, a ak aj vedia, často sa tínedžeri snažia riešeniu problému vyhnúť. Navyše tieto deti nemajú pevnú sieť pomoci a podpory okolo seba.

Čo s tým? 

Je dôležité robiť včasnú diagnostiku, najlepšie priamo v ich komunite – v škole či v organizovaných krúžkoch. Snažiť sa problém vyriešiť včas a nie až vtedy, keď narastie. Vytvárať deťom také primárne prostredie, aby dieťa nabralo odvahu vypýtať si pomoc, aby malo v okolí dôveryhodnú osobu. Nemusí to byť špecialista, ale akýkoľvek dospelý. Je to buď učiteľ, tréner, alebo aj podporné tímy na školách ako školský psychológ či sociálny pedagóg.

Je rozdiel v počte zraniteľných detí podľa pohlavia? 

Okolo 20 percent chlapcov a asi 30 percent dievčat má problém v oblasti emócií, správania, sústredenia, ktoré ich veľmi obťažuje. To naznačuje, že sa s tým naozaj trápia. Už z predchádzajúcich cyklov vieme, že sa vyskytuje aj v zahraničí približne 20 percent detí, ktoré sú zraniteľné. Neznamená to, že pätinu detí musíme hospitalizovať na psychiatrii, ani zďaleka nie. My sme robili už viacero výskumov s mnohými odborníkmi, ktorí sa im venujú, a vieme o nich pomerne dosť.

Čo? 

Vieme, že časť detí z tejto skupiny reálne má problém, ale nie je v systéme zdravotnej starostlivosti. Podľa všetkého komunita, škola, rodina dokáže dieťa zvládať aj s jeho inakosťou tak, že to zvládne. To je stav, do ktorého by sme sa chceli dostať. Aby sme ich nevnímali ako deti, ktoré odložíme na psychiatriu. Ale ako deti, ktoré sú iné a vieme im dať podporu v ich komunite.

Ako sa tieto deti správajú? Sú tiché alebo hlučné? 

Sú to deti, ktoré sú úzkostné, smutné, sú ľahko zraniteľné. Naopak, deti, ktoré sú živé, hyperaktívne, drzé, tie často dospelí označujú za problémové, ale ja ich mám rada. Pretože tieto deti používajú aktívne stratégie zvládania. Ak sa cítia zle, tak to zo seba dajú von. V porovnaní s dieťaťom, ktoré sa trápi, ale nedokáže o tom hovoriť, bojí sa a trpí vnútri.

Prečo sa dievčatá cítia horšie? Prečo sú viac zraniteľné? 

Naprieč celou Európou, aj v predošlých meraniach, pozorujeme, že sa s postupujúcim vekom zhoršuje duševné zdravie tínedžerov, najmä dievčat. Čiastočne sa to dá pripísať vývinovým zmenám, ktoré nás nemusia znepokojovať. Dievčatá navyše dospievajú skôr. Telesný, sociálny aj emocionálny vývin u nich začína aj o dva roky skôr ako u chlapcov.

Dievčatá skôr začínajú byť hĺbavejšie, pocity viac riešia. Aj objektívne majú viac symptómov, keďže prichádza menštruácia, ktorá prináša zásadné zmeny v telesnom prežívaní. Objektívne môžu mať viac telesných ťažkostí, ako sú bolesti hlavy alebo brucha. Ale to nevysvetľuje také výrazné zhoršenie v toľkých ukazovateľoch.

Viete aspoň odhadnúť, čo to je? 

Zatiaľ máme zozbierané údaje, spočítané a opísané rodové a vekové rozdiely, trendy. K analýzam súvislostí a ich interpretácii sa dostaneme až neskôr. Jedna z najnovších kanadských štúdií, ktorá vychádza z údajov pred pandémiou, pripisuje horšie prospievanie dievčat v tomto veku nižšej miere sociálnej opory od rodiny a rizikovému využívaniu sociálnych sietí.

Ale prečo sa to dotklo práve dievčat, menej chlapcov?

Je dosť možné, že skoro dvojročnú izoláciu zvládali dievčatá menej ako chlapci. Pravdepodobne prišli o zdroje, ktoré používali na zvládanie problémov. Jedna z hypotéz je, že chlapci už predtým častejšie sedeli na internete a hranie hier je pre nich dôležitý mechanizmus zvládania, odreagovania. Dievčatá potrebovali osobné rozhovory, o ktoré prišli, a navyše ich aktivity na sociálnych sieťach sú pre ne rizikom a nie relaxom a odreagovaním, ako to majú chlapci s počítačovými hrami.

Dá sa to vysvetliť tým, že dievčatá skôr dospievajú a jednoducho si viac všímajú svoje emócie než chlapci? 

To je druhá hypotéza, ale osobne som jej menej naklonená. A to preto, lebo rozdiely sú aj vo fyzických symptómoch. Viem si predstaviť, že opisovanie emócií môže byť pre 11- či 13-ročných chlapcov náročnejšie ako pre dievčatá, že tomu nemusia venovať pozornosť alebo im môžu chýbať slová. Ale keď ide o bolesť hlavy, chrbta, to je niečo, čo bez problémov zvládajú opísať aj chlapci.

Aký význam majú fyzické symptómy? 

Časť z nich je možné pripísať objektívne zhoršenému zdravotnému stavu. Aj tínedžeri môžu mať bolesti hlavy, zubov, brucha. Ale časť vykazovaných fyzických bolestí môžeme pripísať aj ich psychickému prežívaniu. Dávnejšie sme robili výskum, kde sme tie isté otázky na zdravie dávali tínedžerom a seniorom. Senior hodnotí svoje zdravie podľa toho, či dobre počuje alebo či dokáže vyjsť do schodov. Ale u tínedžerov je vnímanie zdravia oveľa viac naviazané na to, ako sa cítia, na ich psychickú pohodu. Koľko radosti prežívajú alebo či sú smutní. Jasné, môžu byť aj úzkostní a smutní, ale nesmie to prevážiť nad radosťou a smiechom.

Pri tomto mi napadá výsledok výskumu, podľa ktorého iba každý piaty dospievajúci zažíva úspech v škole a zážitok úspechu všeobecne. Je to problém?

Spresním to, štvrtina chlapcov a pätina dievčat uviedla, že v škole pravidelne zažívajú úspech. Ale zároveň každý piaty chlapec a skoro každé tretie dievča uviedli, že nikdy alebo len zriedka v škole zažívajú úspech.

Ako to hodnotíte?

Zažiť úspech je veľmi dôležité. Kto by vydržal robiť každý deň niečo, čo mu nejde? Občas žasnem nad prístupom učiteľov, ktorí hovoria – musel som mu dať zlé hodnotenie, nebolo by to predsa fér voči deťom, ktoré to zvládli lepšie. A obvykle sa tým myslia deti, ktoré to vždy zvládajú lepšie. Nemôžete niekomu donekonečna potvrdzovať, že je neúspešný, a zároveň od neho chcieť, aby sa snažil. Považujem za slabinu nášho školstva, že sa snaží usporiadať žiakov do radu od najlepšieho po najhoršieho. Namiesto toho, aby všetkým deťom pomohlo preskočiť pomyselnú latku potrebných vedomostí a zručností.

Ako to myslíte?

Dieťa môžete motivovať čiastkovými, menej náročnými úlohami, ktoré dokáže zvládnuť, a zažije úspech. Ten ho motivuje ďalej sa snažiť a buduje v ňom sebadôveru, posilňuje aj jeho odhodlanie prekonávať prekážky. A tú vysokú latku predeň postavíte až vtedy, keď je na ňu pripravené. Je to niečo úplne iné, ako keď postavíte prekážkovú dráhu a zapisujete, kto to zvládol a kto zlyhal. Žiadne dieťa by nemalo byť v kategórii „nikdy som nezažil úspech v škole“.

A čo deti, ktoré sa zdanlivo tvária, že ich škola ani známky nezaujímajú? 

Všetky deti chcú uspieť, aj keď sa tak netvária. Zvedavosť, hravosť, túžba rozvíjať svoj potenciál, uspieť pred svetom sú vývinové potreby, pre ktoré hľadajú uplatnenie. Iba menej ako piatim percentám 15-ročných školákov nezáleží na tom, aké vzdelanie dosiahnu, a to pritom menej ako každému piatemu sa v škole veľmi páči. Väčšina detí je v tomto veku veľmi ambiciózna, stratu každého bodu na písomke prežívajú dramaticky. Každú písomku berú ako otázku života a smrti. Potom v noci nespia, keď sa ich boja, alebo to rovno vzdajú, keď majú pocit, že je to nad ich sily. Mimochodom, učitelia by mali viac dôverovať deťom, že chcú uspieť.

Ako to myslíte?

V rozhovoroch s nimi sa často vyskytovali výroky o tom, ako veľmi im záleží na tom, aby sa v škole naučili to, čo potrebujú, aby uspeli, ako si veľmi vážia učiteľov, ktorí im pomáhajú uspieť, ktorí im dávajú druhú šancu, ktorí im veria. Nič nie je horšie, než keď učiteľ rezignovane povie: „No jasné, Michal…“ Deti sa dívajú do našich očí a pátrajú po svojom obraze. Oplatí alebo neoplatí sa im snažiť? Veria mi, že to zvládnem alebo nie? A uveria tomu, čo uvidia vo vašich očiach.

Viac ako tretina 11-ročných chlapcov trpí nadhmotnosťou a obezitou a má nedostatočnú kardiovaskulárnu zdatnosť. Aký veľký problém to je? 

Vo výskume sa nepýtame detí na výšku a hmotnosť cez dotazník, pretože ony to často nevedia. V tomto cykle sme im to merali osobne, dokonca sme im robili aj merania podielu tuku v tele. A to preto, lebo máme časť detí, ktoré síce majú normálnu váhu, ale majú vysoký podiel tuku. Pohyb je teda taký zanedbaný, že sa im nevytvorí dosť svalov a nahradí ich tuk, ktorý je ľahší. To je ešte horšie, než keď majú miernu nadváhu.

A aké sú výsledky? 

Už pred štyrmi rokmi sme zistili, že tretina 11-ročných detí trpí vysokým podielom tuku. To je alarmujúce číslo. Potom deti čaká rastový špurt, ktorý dáta zahmlí. Ale ich budúca hmotnosť bude kopírovať to, aký majú podiel tuku v jedenástich. Takže to znamená, že budeme mať tretinu dospelých trpiacich obezitou. Toto číslo sa v tomto cykle ešte zhoršilo a je ich viac ako tretina. Ak s tým niečo nebudeme robiť, v akej fyzickej zdatnosti deti budú? Fyzická aktivita je pre deti jediný spôsob, ako rozvíjať sebaregulačné mechanizmy.

Ako to myslíte? 

Ak nie ste schopní zvládnuť niečo, čo vám prináša diskomfort, nikam sa nedostanete. Šport u detí buduje schopnosť zvládať niečo, čo mi nie je ihneď príjemné, ale prináša mi to dobrý pocit. Dospelí sa sťažujú, že deti majú veľmi nízku frustračnú toleranciu, sú rozladené, že musia kráčať kilometer a pol. Nedokážu sa desať minút sústrediť nad úlohami. Fyzická aktivita, ktorá nás baví, nás učí vydržať trochu potu a zadychčania. Učia sa vydržať.

Z vášho výskumu vyplynulo, že takmer každé druhé dievča a každý tretí chlapec sa trápia, ako vyzerajú ich zuby. Mnohí sa k úprave chrupu ani nedostanú – takmer polovica buď čaká na zubný strojček, alebo si ho nemôže dovoliť. Aká je to správa?

Podľa údajov Slovenskej ortodontickej spoločnosti z roku 2022 potrebuje čeľustnoortopedickú liečbu približne 30 percent detí, no aktuálne sa lieči len asi šesť percent. Otázky týkajúce sa ústneho zdravia sme zaradili už po druhýkrát. Tentoraz sme pridali aj otázky o bolesti zubov, vzhľade zubov a dostupnosti zdravotnej starostlivosti, pretože už pred štyrmi rokmi sme si všimli, že viac ako polovica školákov sa sťažuje na krvácanie ďasien.

Vzhľad chrupu nie je len estetický problém. Byť spokojný s tým, ako vyzerajú moje zuby, znamená, že môžem otvoriť ústa, hovoriť, usmievať sa, naplno sa zapájať do interakcie. Navyše keď vidia rovesníkov, ktorí majú na strojček a ich zuby vyzerajú lepšie, aký je to pocit, že oni si strojček dovoliť nemôžu alebo sa k nemu nedokážu dostať? Je to možno prvýkrát, keď naplno zažijú, že patria k skupine nevyvolených.

Je táto generácia tínedžerov sebavedomá? 

Na to sme sa v štúdii nepýtali. Ale je to generácia, pred ktorou budú stáť obrovské výzvy. Teraz je to obdobie, keď musíme zabrať a podporiť ich nezdolnosť. Nachystali sme im svet, v ktorom je klimatická kríza, ekonomická kríza, migrácia, vojnové konflikty. Ale zanedbali sme rozvoj kompetencií, ktoré potrebujú, aby to zvládli. Napriek tomu časť tejto generácie rozvíja svoj potenciál do obdivuhodného rozsahu. Ovládajú cudzie jazyky, digitálne technológie, zároveň sú odvážni a odhodlaní o ten svoj svet zabojovať. Ale pre časť tejto generácie je toho všetkého priveľa, nemajú zázemie a pomoc. Ak sa nám nepodarí doručiť im potrebnú pomoc, budú sa ďalej trápiť.