Denník N

Tínedžeri potrebujú vedieť, že o nich stojíme, aj keď sú protivní. Tak ukážeme, že ich milujeme

Foto N - Peter Lázár
Foto N – Peter Lázár

Tínedžeri potrebujú cvičisko, na ktorom môžu robiť chyby, hovorí psychologička. Je dobré, keď majú v tomto veku možnosť skúšať si rôzne verzie svojho ja a občas to aj prehnať.

Slovenskí psychológovia sa zapojili do veľkej medzinárodnej štúdie o tínedžeroch, ktorá skúma duševné či fyzické zdravie a správanie 11-,13- a 15-ročných školákov. Skupina psychológov skúma slovenských tínedžerov už 12 rokov a pozorujú postupne zhoršujúce sa výsledky. Tento rok im vyšlo niekoľko alarmujúcich čísel.

Výskum vedie psychologička Andrea Madarasová Gecková a vyzýva rodičov, aby boli k tínedžerom veľkorysí a trpezliví a ich správaním sa nenechali znechutiť. „Je to pochopiteľné – oni vás veľmi milujú a aj vy ich veľmi milujete. Ako sa majú vašej bezpečnej sukne pustiť? Musia si ju nejako sprotiviť. Vás už majú na svojej strane a potrebujú si teraz získať tých vonku,“ hovorí v rozhovore.

Tínedžer počúva, ak doma rodičia s dešpektom posudzujú druhých – kolegov, príbuzných či známych. „Všímajú si, či máme porozumenie pre zlyhania alebo ich odsudzujeme. A budú zvažovať, či sa zveria alebo si svoje trápenie nechajú pre seba,“ hovorí psychologička.

Na úvodnú stranu prezentácie o predbežných výsledkoch výskumu ste si vybrali obrázok. O čom vypovedá? 

Je to jeden z obrázkov, ktoré budú ilustrovať výslednú správu – publikáciu Národná správa o zdraví a so zdravím súvisiacom správaní školákov – a nakreslili ho deti zo Základnej umeleckej školy v Bratislave. Tento obrázok mi okamžite padol do oka. Toto sú oni – sedia, rozprávajú sa, sú hluční, sú vo svojom svete a užívajú si blízkosť s rovesníkmi.

Keď som sa na obrázok pozrela ja, mala som trochu iný pocit. Zdalo sa mi, že jeden pár sa pozerá do mobilu a nerozpráva sa a ten druhý ich ohovára alebo si šepká. 

To je podľa mňa častý predsudok, ktorý máme pri hodnotení tínedžerov – keď sa pozerá do mobilu, tak je mimo. Ale dospievajúci nemajú pevnú hranicu medzi online a offline svetom. Môžu si zdieľať niečo alebo zažívať spolu niečo s rovesníkmi, či sedia vedľa seba, alebo ich delí tisíc kilometrov. Táto generácia sa narodila do sveta digitálnych technológií, vyrastajú s nimi. Sami hovoria, že online svet je pre nich predĺženie ich ja. Je to úžasná príležitosť, s ktorou sa musia naučiť rozumne zaobchádzať.

Obrázok zo Základnej umeleckej školy v Bratislave. Zdroj – AMG

A čo ten druhý pár – nepripadá vám, že sa ohovárajú? Necítia sa tínedžeri neustále pod tlakom, posudzujú sa, porovnávajú? 

Ja na obrázku ohováranie nevidím. Možno sa len uisťujú o tom, čo sa okolo nich deje, s priateľmi, ktorým dôverujú. V tomto veku vstupujú do sveta dospelých, vyliezajú mamám spod sukne, prichádzajú sami za seba do džungle okolo nich. Ak je to komunita, s ktorou rástli od detstva, cítia sa trochu istejšie. Ale často to tak nebýva.

Prečo? 

Lebo my rodičia sme veľmi ambiciózni a nenecháme deti vyrásť na jednom mieste od škôlky až po strednú školu. Chceme pre ne lepšiu školu, pre seba lepšiu prácu, lepšie bývať, sťahujeme sa v nádeji, že to bude lepšie pre naše deti i nás. Mnoho detí nedospieva v komunite, ktorú pozná od detstva, kde majú kamarátov, s ktorými sa poznajú už od škôlky. Často sú opakovane v novej komunite, kde začínajú odznova budovať svoj ostrovček bezpečia.

Dospievanie samo osebe vyžaduje veľa skúšania, v ktorom musia ísť s kožou na trh, sami za seba. Skúsim niekam ísť, niečo si obliecť, niečo povedať, urobiť takým alebo onakým spôsobom. Niekedy to dopadne dobre, inokedy nie úplne. My im však nevidíme do hláv a často im pripisujeme úmysly, ktoré tam vôbec nemusia byť, vyvodzujeme závery, ktoré sú neopodstatnené.

Ako to myslíte? 

Je to obdobie, keď potrebujú veľmi veľa veľkorysosti a dôvery. Potrebujú cvičisko, na ktorom môžu robiť chyby. Keď spadnete z bicykla vo veku, keď všetci vaši rovesníci padajú z bicykla, lebo sa to učíte, je to v poriadku. Je dobré, keď majú v tomto veku možnosť skúšať si rôzne verzie svojho ja, občas to aj prehnať, robiť chyby a učiť sa, ako s tým naložiť. My dospelí by sme im mali dať priestor a mať trpezlivosť.

Je to pre rodičov ťažké?

Všeličo asi zvládnu, veď tiež dospievali, ale asi každá generácia dospievajúcich si nájde spôsob, ako rodičov vystrašiť. Ale zvyčajne je to len póza, ktorou sa hľadajú. Je pravda, že nemôžeme celkom presne vedieť, čo im beží v hlave. Ale ak sa niekto týždeň oblieka do čierneho, nemusí to hneď znamenať, že rozmýšľa o samovražde. Dôležité je sa s ním rozprávať.

Nevieme, čo sa deje tínedžerom v hlavách, ale my dospelí máme tendenciu domýšľať si, robiť rýchle závery. Čo máme robiť namiesto toho? 

To najdôležitejšie sa udeje už v detstve,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Mladí

Rodičovstvo

Školstvo

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie