Zabudnite na celodenné maškrtenie a sladké raňajkové cereálie. Vedec radí, ako experimentovať s jedlom

Odborník v oblasti črevného mikrobiómu a autor knihy Čo naozaj jeme prirovnáva náš vlažný prístup ku kontrole ultraspracovaných potravín k postoju voči cigaretám pred päťdesiatimi rokmi. „Ľudia už vedeli, že fajčením nejakým spôsobom telu škodia, no stále verili, že zníženým obsahom dechtu či nikotínu sa stanú cigarety bezpečnými,“ hovorí Tim Spector.

So stravovacími návykmi odporúča experimentovať, sledovať, aký efekt na nás majú jednotlivé potraviny, a počas dňa nemaškrtiť. „Keď som bol dieťa, v Británii sa nikto neobčerstvoval niekoľkokrát za deň tým, čo mu prišlo pod ruku v škole, v práci či na autobusovej zastávke. Dnes tvoria vo Veľkej Británii takéto extra maškrty až 25 percent toho, čo zjeme,“ vysvetľuje. Ani zdravo sa tváriace proteínové tyčinky s najväčšou pravdepodobnosťou vôbec nepotrebujeme. Dennú dávku živín by nám mali zabezpečiť reálne jedlá.

Dočítate sa aj:

• ako kŕmiť prospešné kmene baktérií v mikrobióme;
• aké dôkazy má veda o vplyve mikrobiómu na psychiku;
• ako dopadol experiment, v ktorom jeho syn jedol 10 dní len jedlo zo siete reštaurácií McDonald’s;
• ako je možné, že konzervované paradajky či fazule majú niekedy viac živín ako čerstvé;
• aký je jeho názor na influencerov, ktorí pridávajú na sociálne siete rady o výžive.

Nechcem hneď na úvod prezrádzať pointu vašej knihy Čo naozaj jeme, ale po jej prečítaní som mala pocit, že účinkom mnohých bežných potravín vlastne vôbec nerozumieme. Aj vás to pri písaní prekvapilo?

Áno, čím viac som to skúmal, tým viac ma šokoval najmä svet ultraspracovaných potravín (balené potraviny, ktoré zvyčajne obsahujú chemikálie, farbivá, sladidlá a konzervačné látky; patria sem napríklad takzvané hotové mrazené jedlá či jedlá rýchleho občerstvenia – pozn. red.) a to, ako sme nad niektorými vecami doteraz vôbec nepremýšľali. Už to bude zhruba sedemdesiat rokov, čo jeme ultraspracované potraviny, no nikto poriadne netestuje, aký majú na nás účinok. Mnoho ingrediencií, ktoré obsahujú, sa vyrába v laboratóriách a ich vplyv na telo si začíname uvedomovať len pomaly.

Prekvapila ma aj miera, akou na nás vplývajú potravinárske spoločnosti, a tlak, ktorý vyvíjajú na vlády – aby napríklad naďalej mohli zmätočnými až nepravdivými tvrdeniami na obaloch zavádzať, že ich produkty sú zdravé. Mnoho ľudí by sa chcelo zdravo stravovať, no nechajú sa oklamať obalom potraviny, ktorý sa zdravo len tvári.

Čile v rámci boja s obezitou napríklad zakázalo na obaloch sladkých raňajkových cereálií zobrazovať kreslené postavičky, ktoré priťahujú deti, a nezdravé ultraspracované potraviny zase musia byť viditeľne označené čiernym piktogramom. Prečo sa to nedeje aj v iných krajinách?

Pretože sa na ultraspracované potraviny stále nepozeráme ako na nebezpečné. Vo väčšine krajín sa označovanie na obaloch točí okolo kalórií a obsahu tuku. Takže veľmi nezdravé jedlo plné chemikálií môže byť označené ako nízkotučné či s nízkym obsahom cukru, čo vám môže dať falošný pocit prospešnosti. S výnimkou Čile som zatiaľ nezaregistroval nejakú snahu útočiť na ultraspracované potraviny a škody, ktoré páchajú. Pripomína mi to náš postoj voči cigaretám v 70. a 80. rokoch minulého storočia. Ľudia už vedeli, že fajčením nejakým spôsobom telu škodia, no stále verili, že zníženým obsahom dechtu či nikotínu sa stanú cigarety bezpečnými.

Z knihy som pochopila, že počítanie kalórií celkovo nemáte v láske. Dokonca ste ho označili za nonsens. Prečo?

Pretože je prakticky nemožné počítať ich správne. Väčšina odhadov je veľmi nepresná. Keď sa ľudia pri chudnutí zameriavajú na dramatické zníženie príjmu kalórií