Depeche Mode: Prečo sa králi elektropopu stali fetišom v socialistickom bloku
Hudobná skupina dodnes ťaží z toho, že sa v správnom čase ocitla v správnej studenej vojne.
Stál uprostred veľkého autobusu Ikarus, takže ho každý mohol vidieť. Jeho nezvykle čierne oblečenie vzbudilo záujem niektorých cestujúcich. Pozíciu v ohybe vozidla ako na pomyselnom pódiu však zvýraznilo ešte čosi iné. Pod pazuchou držal platňu.
Mohol ju zabaliť do novín alebo ukryť v taške. Ale nie. Obal vinylu ostentatívne trčal spod paže tak, aby sa dal rozoznať názov skupiny. Z nosiča sálala novosť, veď vyšiel len pred pár týždňami.
Bol rok 1986 a autobus hučal ulicami socialistického mesta, v ktorom sa železo lialo z vysokej pece. Bolo to prostredie, ktoré by sa hodilo do videoklipu skupiny z platne, využívajúcej vo svojej hudbe metalické zvuky. O tejto krajine, meste ani o chlapcovi, ktorý si niesol ich nahrávku ako svätú relikviu, však nič netušili.
Ja som na cestujúceho hľadel s rastúcou nervozitou, zúrivo uvažujúc, ako ho osloviť. Zdalo sa mi, že z neho stúpa svetielkujúca aura.
Aktívne publikum
Model pre tento typ slávy a biznisu bol stanovený jasne. Na začiatku musí byť dobrý mix chytľavej hudobnej produkcie, sexi vyžarovania a pestovaného imidžu. Hlavným produktom je kvalitne nahratý nosič, ktorý sa musí dostať do všetkých rádií, a predaje treba podporiť nadväzujúcim koncertným turné.
V popkultúre až do prelomu milénia platilo, že rastúci počet predaných nosičov znamená väčšiu slávu a väčšia popularita znamená viac predaných nosičov. Úloha poslucháča bola v tomto prípade jednoduchá: nechať sa pasívne obšťastniť obľúbenou hudbou a minúť pri tom čo najviac peňazí.
A potom tu boli abnormality typu Depeche Mode.
Niežeby pri skupine z britského Basildonu vôbec nešlo o predaje platní. Rozdiel je však v tvorbe publika. Máme tu do činenia s aktívnym poslucháčstvom, ktoré svojej záľube venuje veľa času a energie. A to sebaorganizáciou vo fankluboch a na sériách vlastných podujatí. Skutočnou prácou je tvorba osobného imidžu, ktorá sa zďaleka nevyčerpáva nákupom fanúšikovských artiklov.
Dopyt po neexistujúcom
Toto správanie publika sa na nevídaný level dostalo v bývalých socialistických krajinách. Tam sa sláva Depeche Mode začala budovať v polovici 80. rokov. A to z hľadiska pravidiel šoubiznisu v úplne absurdných podmienkach. Nielenže sa tu nedali kúpiť žiadne nosiče skupiny, ale jej skladby, fotografie či videoklipy neboli prítomné v médiách.
Vznikol veľký dopyt po niečom, čo nebolo k dispozícii. Klasický kapitalistický trh by tieto hladné krky s radosťou nakŕmil. Socialistickí depešáci si túto dieru museli aktívne vyplniť sami. Ich angažovaný prístup pritom vytvoril o to silnejšiu fanúšikovskú základňu, ktorá sa na vrchole svojho snaženia v desaťtisícoch dožadovala vystúpenia skupiny v Prahe v roku 1988. Išlo o čierno odetú masu, ktorej veľkosť prekvapila ju samu, oficiálne orgány aj samotnú skupinu. Dobové údaje hovoria, že do vypredanej haly sa dostala len štvrtina záujemcov.
Rok predtým kapela vydala album Music for the Masses, ktorej názov mal ironicky poukázať na ich pozíciu na okraji. Amplióny na obale akoby trúbili do prázdnej krajiny. Pritom najneskôr na pražskom koncerte sa ukázalo, že masy tu sú a ležia skupine pri nohách.
Depeche Mode vstúpili do socialistického tábora ako na vyhraté pole, dobytie ktorého ich nestálo žiadne náklady. Bez toho, aby oni, ich manažment či vydavateľstvo museli pohnúť prstom, si prišli vyzdvihnúť hotový kult. Z neho na týchto územiach žijú dodnes a súvisia s ním aj vypredané štadióny ich aktuálneho turné k pätnástej štúdiovej platni Memento Mori.
Ostávajú otázky: Prečo sa to celé udialo? A prečo práve Depeche Mode?
