Český týždeň

Český týždeňDemonštranti za tridsiatku v meste hnevajú vodičov, Česko však posúvajú na Západ

Kirill ŠčeblykinKirill Ščeblykin
Zdieľať
Foto - FB Poslední generace
Foto – FB Poslední generace

Autor je editor Českého rozhlasu Plus

Pražania aj Česi radi o svojom hlavnom meste hovoria, že je to najkrajšie mesto na svete. Prechádzka po širšom centre českého hlavného mesta však ponúka zážitok, ktorý nie je úplne príjemný a niekedy je aj nebezpečný pre zdravie.

Do veľkej miery za to môžu automobily, ktoré nielenže stoja v centre v nekonečných zápchach, ale často parkujú na chodníkoch či nevyberane prechádzajú cez priechody pre chodcov a pešie zóny.

Pražania si síce želajú obmedzenie automobilovej dopravy v centre, až do tohtoročnej jari sa však na veľmi pomalý postup v tejto oblasti príliš nesťažovali.

O to väčší rozruch vyvolali protesty organizácie Posledná generácia, ktorá sa inšpirovala zahraničím. Ich podoba je jednoduchá – raz týždenne sa demonštranti stretávajú a postupne prechádzajú vyťažené cesty hlavného mesta vrátane niekoľkoprúdovej magistrály, ktorá pred desiatkami rokov odrezala Národné múzeum od Václavského námestia.

Ich požiadavka je pritom jednoduchá – plošné zavedenie tridsaťkilometrovej rýchlosti v Prahe a utlmenie automobilovej dopravy. To v Česku, kde je vo veľkej časti obyvateľstva stále zakorenená predstava auta ako vrcholného artefaktu osobnej slobody a pokroku, pochopiteľne, vzbudzuje vášne. Protestujúcich sa snažia konfrontovať niektorí agresívni vodiči a na policajné násilie proti nim vyzval aj kontroverzný starosta pražskej časti Řeporyje za ODS Pavel Novotný.

Kritikom demonštrantov prekáža, že pochodmi blokujú dopravu a že ich požiadavka tridsiatich kilometrov za hodinu je nereálna, pretože bude brzdiť dopravu. Tento odpor je trochu bizarný, pretože rýchlosť napríklad na spomínanej magistrále v špičke ani tridsať kilometrov nedosahuje, a naopak, bola by zlepšením oproti súčasnému stavu.

Zároveň nie je náhoda, prečo sa k nej v západnej Európe čoraz častejšie uchyľujú. Pri zníženej rýchlosti totiž predstavujú autá pre svoje okolie výrazne menšie nebezpečenstvo a spôsobujú aj menej emisií z pneumatík a bŕzd áut.

V Prahe pritom nejde len o rýchlostný limit, ale aj o celkový vzťah k automobilovej doprave. Autom sa v hlavnom meste pohybuje len menšina ľudí, napriek tomu pôsobí veľká časť centra ako púšť pretínaná smogom zamorenými autostrádami s viacerými pruhmi.

Časť politickej reprezentácie vrátane ODS však obmedzenie nechce a radšej by počkala na dostavbu mestského okruhu, než by výraznejšie obmedzovala automobilovú dopravu v centre. Niektoré mestské časti potom bojujú s nesprávne odstavenými elektrokolobežkami a zriaďujú horúce linky, zatiaľ čo pražské chodníky blokujú a ničia nelegálne zaparkované autá.

Ako však napríklad ukazujú skúsenosti z niektorých amerických diaľnic, ani šiesty, ani dvanásty a ani dvadsiaty pridaný pruh nezabezpečí dlhodobú plynulosť dopravy. Zaistí akurát to, že si ešte viac ľudí sadne do auta a novú diaľnicu opäť upchá. Nehovoriac o tom, že žiť v mestách prispôsobených autám je nebezpečné pre zdravie, nepohodlné a zlé aj pre biznis a medziľudské vzťahy.

Predpokladom plynulej automobilovej dopravy nie je nekonečné rozširovanie pruhov, ale to, aby sa dosť ľudí spoliehalo na iný dopravný prostriedok ako na auto. Na to však treba predovšetkým politickú vôľu začať mestá meniť.

Preto dávajú protesty za tridsiatku pre autá zmysel. Ak v Česku potrebujete v debate vysvetliť, prečo sa tu niečo nedá, aj keď to je v desiatkach iných krajín možné, väčšinou poviete, že Česko je jednoducho iné. Inými slovami: Praha nie je Amsterdam, a preto sa tam jednoducho nedá obmedziť automobilová doprava ani postaviť slušné cyklotrasy.

To je však omyl. Praha je Amsterdam, akurát v 60. rokoch, keď bola holandská metropola preplnená autami, klesal počet cyklistov a deti umierali pod kolesami áut. Na začiatku zmeny tohto mesta boli práve protesty obyvateľov, ktorí žiadali zmenu. Ktovie, možno bude Praha o 60 rokov Amsterdamom roku 2023.

Zaujímavé texty:

Riešenie je teda jednoduché: buď priznať predvolebnú lož a ​​zvýšiť zas dane z príjmu fyzických osôb na úroveň, s ktorou boli spokojné aj predchádzajúce pravicové vlády a ktorá už vtedy v európskom porovnaní bola dosť nízka. Alebo zostať v „pravicovom“ klube s Kolumbiou a Kostarikou a čakať, kým bude štátny dlh taký obrovský, že sa sadzby daní nebudú zdvíhať o percentá, ale o násobky.

Komentátor David Klimeš o tom, prečo by si aj pravičiari mali priať v Česku vyššie dane (Aktuálně)

České uchopenie kresťanských tradícií vyzerá ako naše zadné dvory. Nesúvislá spleť harabúrd, ktoré možno kedysi na niečo slúžili, ale dnes bez zmyslu zarastajú žihľavou. Kresťanstvo tu nadobúda partikulárnu podobu, ktorá nás z univerzálnej spásy vrhá späť na zem do lokálneho zatratenia. Zatiaľ čo narodenie Krista oslavujeme týraním a masakrom úbohých kaprov a tvrdením, že hromady zbytočných vecí nosí ľuďom spasiteľ narodený v chudobe, ktorý hlásal skromnosť, jeho zmŕtvychvstanie ohlasuje mlátenie žien, alkohol a čokoláda.

Komentátor, sociológ a spisovateľ Stanislav Biler sa láskyplne ohliadol za českou Veľkou nocou (A2larm)

Veľa ľudí, ktorí v dobrej viere pripravujú stratégie boja s propagandou a dezinformáciami, sa čuduje, prečo ich dáta, fakty a logické argumenty nikoho nepresvedčia a zlyhávajú v konfrontácii so silnými príbehmi a charizmatickými lídrami. Literatúrou faktu odchovaní novinári nedokážu pútavo a zrozumiteľne vysvetliť a prepojiť zložité témy. A určitá mentálna zakrpatenosť spôsobená podceňovaním beletrie možno najlepšie vyniká v súčasných debatách o AI.

Editor Matúš Hrdina o tom, že knihy literatúry faktu sú často len natiahnuté články a že by sme nemali beletriu podceňovať, zvlášť v čase nastupujúcej umelej inteligencie (Seznam Zprávy)

Spomienka:

Esejista Matěj Metelec vo vlákne pripomenul život československej disidentky Dany Němcovej, ktorá zomrela tento týždeň.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].