Dokázali by ste pristáť s lietadlom? O štúdii, ktorá chcela skúmať nadmernú sebadôveru, ale zlyhala

Dokázali by ste bezpečne pristáť s malým dopravným lietadlom, ak by sa pilotovi urobilo nevoľno?

Podľa štúdie, ktorá nedávno vyšla v časopise Royal Society Open Science, je znepokojivo veľa ľudí presvedčených, že manéver by zvládli bez smrteľných následkov.

Pritom stačilo, aby si pozreli video, ktoré vyvolávalo pocit, že pristávanie je jednoduchá činnosť.

V skutočnosti bolo video zámerne natočené tak, aby neposkytovalo žiadne užitočné informácie o pristávaní. Profesionálny pilot o ňom povedal, že bolo „úplne nanič“.

Z čoho pramení nadmerná sebadôvera (z angl. overconfidence) ľudí, ktorí si nedokážu priznať, že niečo nevedia, napríklad pristáť s lietadlom? Čo vysvetľuje výskyt kvázi expertov, ktorí sa s minimom znalostí cítia kompetentní v oblastiach ako pandémia covidu, očkovanie, vojna na Ukrajine alebo futbal?

Psychológ Matúš Grežo z Ústavu experimentálnej psychológie Centra spoločenských a psychologických vied SAV však upozorňuje, že štúdia má vážne nedostatky.

V tomto texte vysvetlíme, čo hovorí nová štúdia (presnejšie – čo sa domnieva, že hovorí), a v samostatnom rozhovore prinášame aj námietky slovenského psychológa.

Dunningov-Krugerov efekt

Jeden z faktorov, ktorý má podľa štúdie vysvetľovať deklarovaný efekt, sú črty osobnosti, napríklad narcizmus (nadmerná sebaláska) alebo sociálna žiaducnosť, čiže sklon javiť sa v lepšom svetle ako nositeľ spoločensky cenených čŕt. „[Takí] ľudia ‚preceňujú‘ to, čo vedia, alebo to, čo dokážu, aby si o nich druhí mysleli niečo viac,“ píše sa v štúdii.

Nadmernú sebadôveru vysvetľuje aj Dunningov-Krugerov efekt. Tento jav znamená, že ľudia s najhoršími schopnosťami v najväčšej miere preceňujú vlastný výkon. Spôsobené je to nedostatkom meta-kognície, čiže schopnosti adekvátne ohodnotiť seba a svoje zručnosti.

Keďže títo ľudia si neuvedomujú, že nejakú činnosť nevedia – testované na príkladoch s humorom, gramatikou alebo logikou –, mylne sa môžu domnievať, že v nej vynikajú.

Pieseň o Dunningovom-Krugerovom efekte na motívy árie Nessun dorma z Pucciniho opery Turandot. Zdroj – Improbable Research/YouTube

Ilúzia o vlastnej nadradenosti

Rolu môže zohrávať aj ilúzia o vlastnej nadradenosti. Jav má v angličtine pomenovanie ako „Lake Wobegon effect“ podľa rovnomenného mesta z rozhlasovej relácie autora Garrisona Keillora, v ktorej vystupujú iba krásni, silní a v každom ohľade nadpriemerní ľudia.

„Väčšina vodičov si myslí, že šoférujú lepšie ako priemerný vodič, väčšina učiteľov si myslí, že učia lepšie ako priemerný učiteľ, a viac ako tretina softvérových inžinierov si myslí, že patria medzi najlepších zamestnancov vo svojej spoločnosti,“ uvádza nová štúdia zopár príkladov javu.

Je zrejmé, že všetci učitelia alebo šoféri nemôžu byť lepší ako priemer. V takom prípade by boli všetci najlepší, ale povedať, že „som horší novinár ako priemer“, bolí.

Hoci táto ilúzia nafukuje naše schopnosti, takže nezodpovedajú realite, podľa niektorých môže plniť užitočnú funkciu – ak by sme racionálne zhodnotili, na čo máme, možno by sme zistili, že toho nie je veľa, takže by sme upadli do zúfalstva. Podľa výskumu z roku 2004 ľudia s depresiou v menšej miere podliehajú ilúzii o vlastnej nadradenosti a svoje schopnosti posudzujú presnejšie.

Čo štúdia zistila?

Nadmerná sebadôvera ľudí sa prejavuje rôznymi spôsobmi. Napríklad v prieskume z roku 2021 sa 8 % opýtaných Američanov vyjadrilo, že by holými rukami porazili slona alebo leva, ak by ich napadol.

Psychologička Maryanne Garryová z University of Waikato na Novom Zálande a jej kolegovia chceli v novej štúdii overiť, či sa jav týka aj bezpečného pristátia s lietadlom. Autorský tím predpokladal, že takáto „vysoko špecializovaná zručnosť“ povedie k realistickejšiemu ohodnoteniu vlastných schopností.

Do výskumu sa zapojilo niekoľko sto ľudí. Účastníci experimentu odpovedali na otázku „Ako ste si istý, že by ste dokázali pristáť s lietadlom bez toho, aby ste zomreli“ a „Ako ste si istý, že by ste dokázali úspešne pristáť s lietadlom tak dobre ako pilot“.

Škála odpovedí sa pohybovala od 0 (nulová istota) po 100 (veľká istota).

Časti ľudí pred odpoveďou ukázali niekoľkominútové video z pristávania. Zámerne bolo natočené zo zadnej časti lietadla tak, aby nebolo vidno ruky pilota a nedalo sa povedať, aké úkony vykonáva.

Z videa tak účastníci výskumu nemohli reálne nadobudnúť žiaden dojem, že by vedeli, ako pristáť. Napriek tomu malo pozeranie videa efekt. „Zistili sme, že už sledovanie jednej neinštruktážnej ukážky experta, ktorý vykonáva veľmi zložitú činnosť, zvyšuje sebadôveru ľudí, že dokážu vykonať túto aktivitu,“ uvádza štúdia.

Psychológ z SAV: Štúdia nemerala ilúziu nadmernej sebadôvery, má nedostatky

Na otázky Denníka N odpovedá psychológ Matúš Grežo z Ústavu experimentálnej psychológie Centra spoločenských a psychologických vied SAV.

Čo z vášho pohľadu vysvetľuje pozorovaný jav v štúdii?

Vysvetlenia, ktoré ponúkajú autori, z môjho pohľadu znejú relevantne, avšak mňa osobne vyrušuje predovšetkým to, že neviem nájsť odpoveď na otázku, o čom pozorovaný jav vlastne hovorí. Štúdia totiž nemerala nadmernú sebadôveru. Otázky, ktoré autori použili, sa dopytovali na mieru, do akej si respondent myslel, že dokáže úspešne pristáť s lietadlom. Takýto typ otázky nemeria ani jeden z klasických konštruktov overconfidence, ale v podstate ide o akýsi odhad istoty.

Štúdia prišla na to, že ľudia, ktorí videli prezentované video úspešného pristátia, si boli viac istí, že by to zvládli. No z dát nevieme zistiť, či je tento efekt dlhodobý, a tí, ktorí video videli, si aj o týždeň, mesiac alebo rok budú viac istí. Dokonca nevieme povedať ani to, či si náhodou po pozretí videa respondenti nezačali myslieť, že aj ostatní by boli schopní úlohu zvládnuť (nielen oni).

Azda mojou najväčšou výhradou je, že štúdia hľadá východiská a závery pre oblasť nadmernej sebadôvery, no v podstate jej výsledky o nadmernej sebadôvere nič nehovoria. Ak by aj pozorovaný efekt bol dlhodobý, výsledky nehovoria, že si respondenti po pozretí videa začali o sebe myslieť, že sú schopnejší ako iní ľudia alebo že sú schopnejší, ako reálne sú. Osobne si teda kladiem otázku, či má význam hľadať vysvetlenia pre jav, keď úplne nevieme, o čom tento jav hovorí.

Možno tento typ výskumu aplikovať do reálneho sveta?

Úprimne sa nazdávam, že iba veľmi ťažko. Aplikácia týchto výsledkov do reálneho sveta z môjho pohľadu môže vyznieť triviálne – ak ľuďom dáte ťažkú úlohu, ale ukážete im, že sa to dá zvládnuť, budú si o niečo viac istí, že by sa im to mohlo podariť. Neznamená to však, že ich výkon bude lepší alebo horší, ani to, že ich predstava o vlastných schopnostiach sa zmenila (a už vôbec nie, že majú nereálnu predstavu o svojich schopnostiach).

Ak sa pozrieme na výsledky hodnotení miery istoty, vo všeobecnosti vidno, že respondenti v podstate správne odhadli, že ide o ťažkú úlohu a ich šance na zvládnutie sú nízke. To, že respondenti určitú mieru istoty predsa len mali (hoci nízku), môžu vysvetľovať predovšetkým niektoré osobnostné charakteristiky ako napríklad optimizmus. Podobne by mohlo ísť o prirodzené zvládacie stratégie, ktoré bránia uvedomeniu, že v takejto situácii by respondent s určitosťou zahynul (vyhýbavé stratégie). Je totiž adaptívne, ak v takejto životu ohrozujúcej situácii jednotlivec vidí aspoň nejakú šancu na úspech. Prezentované video úspešného pristátia v tomto smere ponúka jasnú evidenciu, že to možno dokázať. Respondenti sa tohto dôkazu „chytili“ pri posudzovaní svojich šancí na úspech.

Štúdia spomína, že nadmernej sebadôvere častejšie podliehajú muži ako ženy. Prečo?

V tomto ohľade by som bol značne skeptický, či je to naozaj tak. Autori tento výrok podkladajú štyrmi štúdiami, pričom je úsmevné, že jednou z nich je štúdia Barbera a Odeana (2001), ktorá overconfidence vôbec nemerala a mužov automaticky považovala za viac nadmerne sebaistých ako ženy. Podobným spôsobom by sa dali vybrať štyri štúdie, ktoré poukazujú na nulové rozdiely v overconfidence medzi mužmi a ženami. O fakt, že muži sú viac „overconfident“ ako ženy, sa opierajú vo veľkej miere predovšetkým ekonomické štúdie, ktoré majú z môjho pohľadu pomerne veľké metodologické nedostatky pri operacionalizovaní pojmu nadmerná sebadôvera. Avšak proti tomuto populárnemu stereotypu o medzipohlavných rozdieloch napríklad hovorí nová metaanalýza (Bandiera et al., 2022), ktorá poukazuje na nulové medzipohlavné rozdiely práve v oblasti ekonomického správania či rozhodovania.

Ako sa tento typ výskumov vyrovnáva s metodologickou námietkou, že ide len o hypotetické scenáre, ale v realite sa ľudia môžu správať celkom inak? Čo sa za týchto okolností možno z výskumu naučiť?

Z môjho pohľadu narážate na hlavný metodologický problém mnohých štúdií v tejto oblasti. A myslím si, že ním trpí aj táto štúdia. Ten problém sa nazýva ekologická validita. Používanie hypotetických scenárov, respektíve používanie úloh a testov, s ktorými sa respondent nikdy nestretol, je veľkým problémom. Tieto testy totiž často merajú schopnosti alebo výkon, ktorý respondent nedokáže objektívne zhodnotiť. Ak vôbec nerozumiem akciovým trhom, nemám predstavu o potápaní, alebo som nikdy nelietal lietadlom, nemôžem vedieť adekvátne ohodnotiť svoj výkon v takýchto činnostiach a dokonca nemôžem racionálne vyhodnotiť ani to, ako na tom sú ostatní ľudia.

Kladiem si otázky „o čom takéto výsledky hovoria“ a „načo sa ľudí pýtame na schopnosti, ktoré si sami nikdy nevyskúšali (a možno ani v živote neskúsia)“. V takýchto prípadoch ide o úplný odhad bez akýchkoľvek návodov. Ohľadom implikácií tejto štúdie by som bol skôr rezervovaný.

Ako som už spomenul, štúdia vo svojej podstate ani nemerala nadmernú sebadôveru (overconfidence), ale iba mieru istoty, do akej si respondenti mysleli, že dokážu úspešne pristáť s lietadlom (confidence). Môj názor je, že autori svojimi závermi vytvárajú ilúziu, ak tvrdia, že ich zistenia hovoria o „ilúzii nadmernej sebadôvery“.

Rola jednoduchosti?

Autorský tím špekuluje, že jav by mohlo vysvetľovať to, ako jednoducho účastníci experimentu spracovali informáciu o pristávaní, keďže video, ktoré sledovali, budilo dojem, že na tom nič nie je.

Aj starší výskum ukazuje, že pocit jednoduchosti alebo plynulosti (z angl. fluency) spracovania informácií si ľudia zvyknú zamieňať za dôkaz o porozumení javu. Povedané inak, ak ľudia nemusia vynaložiť extra úsilie, aby pochopili nejaký jav, ľahkosť, s akou ho spracovali, v nich môže budiť mylný dojem experta.

V jednej z klasických štúdií na túto tému rozdelili ľudí do dvoch skupín podľa toho, či inštrukcie boli napísané ľahko (písmo Arial, veľkosť 12) alebo ťažko (písmo Brush, veľkosť 12) čitateľným písmom. Ako sa ukázalo, v prvom prípade si ľudia mysleli, že úlohu – napríklad prípravu jedla alebo cvičenie – zvládnu rýchlejšie a celkovo bude jednoduchšia.

Do tohto výskumu však zapojili len okolo 20 ľudí a je otázne, čo možno vyvodzovať z takej miniatúrnej vzorky.

Vedci špekulujú, že jav by mohlo vysvetľovať to, ako *jednoducho* účastníci experimentu spracovali informáciu o pristávaní, keďže video, ktoré sledovali, budilo dojem, že na tom nič nie je. Ilustračné foto – Adobe Stock

Ďalšie možné faktory

Aj keď inštruktážne video s pilotom mohlo budiť falošný dojem jednoduchosti, že pristáť s lietadlom nie je nič zložité, autorský tím priznáva, že vysvetlenie javu v skutočnosti nepoznajú a v hre môžu byť aj ďalšie faktory ako narcizmus alebo „bublina začiatočníka“ (z angl. beginner’s bubble).

Ide o ilúziu, keď laici nadobudnú pocit, že sú v nejakej oblasti experti, po tom, ako sa o téme dozvedia iba minimum informácií. Spôsobené je to tým, že nechápu celú šírku problému, keďže poznajú iba malý výsek z témy. Takto nadobudnú falošný pocit expertízy (naproti tomu Sokrates: „Viem, že nič neviem.“).

Ďalším potenciálnym vysvetlením je „knowledge neglect“, keď ľudia nedokážu v aktuálnej situácii vhodne použiť predtým získané informácie. Príkladom tohto druhu je Mojžišova ilúzia opísaná v štúdii z roku 1981. Vedci sa v nej ľudí opýtali: „Koľko zvierat od každého druhu vzal Mojžiš na archu?“

Väčšina opýtaných povedala „dve“, hoci táto odpoveď je nesprávna, lebo biblickú archu nepostavil Mojžiš, ale Noe.

Autorský tím uvádza, že s určitosťou nedokáže určiť, „do akej miery tieto mechanizmy – úplne alebo čiastočne – vysvetľujú pozorované účinky“ a konštatujú, že potrebný bude ďalší výskum.

Kritika

Nevýhodou štúdie je neveľká vzorka niekoľko sto ľudí, väčšinou žien.

Samostatnou kapitolou je kritika vznesená psychológom Matúšom Grežom. Podľa vedca z SAV má štúdia vážne metodologické nedostatky a v skutočnosti nemerala nadmernú sebadôveru (overconfidence), ako deklaruje. „Otázky, ktoré autori použili, sa dopytovali na mieru, do akej si respondent myslel, že dokáže úspešne pristáť s lietadlom. Takýto typ otázky nemeria ani jeden z klasických konštruktov overconfidence, ale v podstate ide o akýsi odhad istoty,“ vraví Grežo.

Pozorovaný jav nemusia vysvetľovať faktory spojené s nadmernou sebadôverou, ale osobnostné charakteristiky ako optimizmus, prípadne zvládacie stratégie, „ktoré bránia pred uvedomením, že v takejto situácii [núdzové pristátie na lietadle pri nevoľnosti pilota – pozn. red.] by respondent s určitosťou zahynul (vyhýbavé stratégie)“, konštatuje Matúš Grežo.

Problémom výskumu je aj to, že v ňom účastníkov vystavili hypotetickému scenáru, s ktorým sa nikdy nestretli. Ľudia tak nemali meradlo, ktoré by im slúžilo ako návod na zhodnotenie svojich schopností.

Dostupné z: https://doi.org/10.1098/rsos.211977

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].