Poslední, ktorí veria v neutralitu. Prečo štyri krajiny EÚ nechcú ísť do NATO ani po ruskej invázii
Rakúšania neutralitu spájajú s ekonomickým rozvojom za posledných 60 rokov, aj keď často veria viac mýtom než reálnym faktom, hovorí analytik.
Krajiny Európskej únie, ktoré nie sú členmi NATO, sa môžu cítiť ako v známej pesničke od Lasicu, Satinského a Filipa. Kým začiatkom apríla to bolo ešte šesť štátov, po vstupe Fínska do Aliancie ich zostalo päť. A ani sa nenazdajú a po tom, čo sa k svojmu susedovi pridá aj Švédsko, budú už len štyri.
Presnejšie ide o Írsko, Maltu, Cyprus a Rakúsko. Tri ostrovné štáty a sused Slovenska, ktoré majú dokopy 17 miliónov obyvateľov.
Rusko, ktoré sa sťažovalo na to, že Severoatlantická aliancia sa rozširuje k jeho hraniciam, si nateraz môže vydýchnuť. Ani jedna z týchto krajín sa do nej nechystá vstúpiť.
Pozreli sme sa na to, prečo sú tieto štáty neutrálne a či vojna niečo zmenila v názore ľudí a politikov.
Rakúsko: bez neutrality by nebola suverenita
Rakúska neutralita sa viaže na povojnový vznik, respektíve obnovenie Rakúska v roku 1955. Krajina bola súčasťou hitlerovskej ríše a po vojne ju okupovali vojská víťazných mocností (USA, Francúzska, Británie a Sovietskeho zväzu).
Sovieti súhlasili s obnovením nezávislosti Rakúska len pod podmienkou, že zostane neutrálne, teda že nevstúpi do NATO, v ktorom vtedy už bolo susedné Taliansko a čerstvo aj západné Nemecko.
„Asi môžeme povedať, že rakúske politické vedenie v tom čase tlačilo na toto riešenie hlavne z pragmatizmu. Chcelo byť neutrálne najmä preto, aby obnovilo suverenitu krajiny,“ hovorí pre Denník N Christoph Schwarz z Rakúskeho inštitútu pre európsku a bezpečnostnú politiku.
Stalo sa tak 26. októbra 1955, čo je v krajine dodnes štátny sviatok.
Jedným z dôvodov, prečo Sovieti požadovali rakúsku neutralitu, bolo aj to, aby sa preťalo pozemné spojenie medzi členmi NATO Talianskom a západným Nemeckom.
Neutralita nebola v Rakúsku úplne novým konceptom, podporu istých strán mala už v medzivojnovom období, no po roku 1955 získala na popularite.
„Rýchlo sa z nej stal definujúci element rakúskeho sebavnímania, ktorý krajine umožňoval dostať sa z traumy druhej svetovej vojny a nacistického režimu, hororov, ku ktorým mnohí Rakúšania výrazne prispeli. V tomto zmysle bola neutralita istým stupňom úniku, ale aj šancou na nový začiatok a vytvorenie nového naratívu o úlohe Rakúska vo svete,“ hovorí Schwarz.
Mýty a legendy
Dodáva, že Rakúšania často spájajú rakúsku neutralitu s mnohými mýtmi a legendami. Verejnosť podľa neho silno verila, že vďaka neutralite a relatívne priateľským vzťahom so Sovietskym zväzom by sa krajina nestala cieľom útoku v prípadnej vojne medzi Východom a Západom.
„To poskytovalo silný pocit bezpečia,“ hovorí Schwarz.
Nebolo to však úplne tak. Keď po páde železnej opony začali odborníci skúmať maďarské archívy, zistili, že
