Okruhlica: Športovec si staví, lebo pozná prostredie. Čašník preto, lebo stále vidí v práci automaty

Tento text je súčasťou série článkov o stávkovaní na športové zápasy. V Denníku N ste si mohli prečítať aj rozhovor s abstinujúcim závislým, ktorý vystupuje na sociálnych sieťach pod menom Gamblerova cesta, a veľký prehľad toho, ako stávkovanie na Slovensku funguje.

Ľubomír Okruhlica je riaditeľ Centra pre liečbu drogových závislostí a hlavný odborník ministerstva zdravotníctva pre medicínu drogových závislostí. Dlhé roky pracuje aj s ľuďmi, ktorí sú závislí od stávkovania. V rozhovore hovorí aj:

• aké choroby môžu u ľudí spustiť gamblerstvo;
• ako si môžete všimnúť, či niekto vo vašom okolí nemá problém so závislosťou;
• o príbehoch ľudí, kde rodina zistila, že niekto je gambler, napríklad tak, že prišiel exekútor;
• ako si môže niekto zracionalizovať, že vykradol benzínku, aby mal na hranie;
• ako sa môže športovcovi stať, že spadne do gamblerstva;
• čo majú spoločné makléri s gamblermi.

Je niečo, čo spája všetkých stávkarov?

Vzrušenie, ktoré hranie prináša. Pocit, nad ktorým niekedy človek stratí kontrolu. Vo väčšine prípadov sú však stávkari bežní ľudia, ktorí po dosiahnutí istej hranice prestanú ďalej hrať.

Čo sa odohráva v mysli závislého, keď vyhrá a, naopak, keď prehrá?

Keď vyhrá, je to pozitívny pocit. Vzrušenie je pozitívne, vylučuje sa dopamín. Keď prídu straty, nastávajú depresie, sklamanie, často aj sebaobviňovanie, výčitky. Pretože prostriedky, o ktoré človek prišiel, chýbajú veľmi často v rodinách aj jemu samému.

Hovoríme o nelátkových závislostiach, ale veľa ľudí si možno predstaví pri závislostiach práve látkové, ako napríklad alkoholizmus alebo branie drog. Dajú sa tieto závislosti porovnávať?

Veľa sa toho ešte nevie, ale veda pokračuje. V najnovšej klasifikácii duševných porúch Svetovej zdravotníckej organizácie sa premietli poznatky, ktoré ukázali, že existuje patologické hráčstvo, čo predtým nebola samotná diagnóza. Odčlenilo sa aj patologické hranie, ktoré je spôsobené nejakými medikamentmi alebo drogami. A to je vlastne to, čo tieto závislosti spája. Vonkajší obraz je rovnaký.

U užívateľov pervitínu, čiže metamfetamínov, dochádza až u jednej tretiny k hazardnému hraniu, pri ktorom strácajú kontrolu. To isté platí v niektorých prípadoch pri komplikáciách liečby Parkinsonovej choroby. Lieky, ktoré sa tu podávajú, spôsobia zvýšené vyplavenie dopamínu, hranica sa prestrelí a človek, ktorý nikdy nehral hazardne, začne nekontrolovateľne hrať. Väčšinou sa to týka starších ľudí.

Ak sa liečba upraví, tak to prejde. To isté, ak človek prestane brať drogy. Biologická podstata tam je a na to poukazujú tieto dva prípady.

Existuje niečo ako predispozícia na to, aby sa niekto stal závislým?

Robí sa veľa výskumov, sú to veľmi náročné genetické štúdie. Existuje kombinácia génov, ktorá hovorí o predispozícii na nekontrolované hranie. A to by malo byť to, čo spája tri známe spôsoby, ako stratiť kontrolu. Jednak to môže byť pod vplyvom medikamentov, pod vplyvom istých drog, alebo potom aj bez toho, len na základe tejto vlohy. Ešte však nevieme spraviť skríning človeka, aby sme zistili, či má alebo nemá túto vlohu.

Môže aj prostredie vplývať na to, že človek je náchylnejší stať sa gamblerom?

Áno, tento kontext tam takisto je, hovorí sa aj o kombinácii faktorov. Pomerne často liečime ľudí, ktorí pracujú v reštauračných zariadeniach, kde sú automaty. Keď sa skončí čas pre zákazníkov, ide hrať čašník alebo barman. A hrá nekontrolovane. Mali sme aj pacientov, ktorí prišli z kasín. Samozrejme, tam sa to prísne kontroluje, ale ak človek má vlohu, zrazu sa prejaví.

Spomínate si zo svojej praxe na nejaký konkrétny príbeh, ktorý vám utkvel v pamäti?

Je ich viac. Jednak sú to smutné príbehy, keď človek k nám vôbec neprišiel. Vedelo sa, že hrá, vedelo sa, že má obrovské straty. Tomu sa hovorí chasing losses (doháňanie prehier): snaží sa stratu nahrádzať ďalšími a ďalšími investíciami a veľmi často sa to končí samovražedným konaním. Viem o ľuďoch, ktorí takto skončili, boli to aj známe osobnosti. Vie sa to, tak by som povedal, v tom okruhu známych. Nikdy sa k nám nedostali, bohužiaľ.

Veľmi časté je, že otec rodiny mal doma dve pekné deti, dobrý príjem a zrazu ho zavrela polícia a skončil odsúdený na niekoľko rokov, pretože sa snažil vykradnúť čerpaciu stanicu.

Alebo prišli k žene domov s tým, že byt už nie je jej, ona vôbec nevedela, že jej manžel hral. Prišli ľudia, ktorí mali od exekúcie príkaz, a s malým dieťaťom zostala zo dňa na deň na ulici.

To sú prípady, ktoré sú naozaj tragické.

Verejnosť veľmi nevníma, že aj šport je rizikom. V športe sa veľa stávkuje. Typické je to pre futbal, hokej, basketbal. Ľudia, ktorí nikdy ani nehrali basketbal, ale stávkujú, sledujú televíziu a podľa toho menia stávky.

Spomínam si aj na viacerých športovcov, ktorí u nás skončili s tým, že boli v úplnom rodinnom debakli, osobnom debakli, boli to mladí ľudia. Väčšinou to boli muži, začali stávkovať počas toho, ako športovali v ligových súťažiach. Vedeli, kto aký je silný, kto je zranený, kto nie je zranený, a podľa toho sa im to darilo. Potom však príde moment, keď po veľkých príjmoch zrazu príde veľká strata, a potom sa to roztočí.

Spomínali ste prípad, že išiel niekto vykradnúť benzínovú pumpu. Možno veľa čitateľov nerozumie, ako sa dá takéto konanie zracionalizovať. Ako je to teda možné?

Ľudia si nájdu výhovorku, to je normálny mechanizmus osobnosti človeka. Keď urobia niečo, čo cítia, že by nemali urobiť, nájdu si odôvodnenie. A čím je závislý inteligentnejší, tým väčšiu ponuku výhovoriek má. Potrebuje upokojiť svoje svedomie a svoj nepokoj. Toto je preňho spôsob, ako si duševnú rovnováhu udržať.

Je to obdivuhodné, my máme v liečbe pacientov, ktorí majú dlhy vo výške 100-tisíc eur a viac, sú vlastne bez prostriedkov a v priebehu abstinencie, po pár týždňoch, sú úplne spokojní. Sú presvedčení, že to všetko vyrovnajú, že svet ide ďalej, čo je inak aj dobre, ale na druhej strane – v priebehu aktívneho hrania s obrovskými stratami to je veľmi zlé. Lebo hráč len hľadá ďalšie a ďalšie spôsoby, ako sa dostať k peniazom.

Hovorila som aj s abstinujúcim závislým gamblerom, pozerala som si výpovede ďalších. Často sa tam opakovalo, že závislí zahmlievajú veľké finančné straty, kým to je možné. Čo sú varovné signály, ktoré si môže rodina všimnúť?

Je to ťažké, vidíme to aj vo svojej praxi. Človek už môže hrať dlhé roky a rodina o ničom nevie. Dozvedá sa to cez finančné straty, keď príjem u človeka nezodpovedá tomu, čo si rodina alebo aj on môže dovoliť. Veľmi dobre to takto vedia zakrývať podnikatelia. Človek točí veľké sumy, no nie sú z toho zisky, všetko ide na hazardné hry.

Čo by ste poradili niekomu, kto má podozrenie, že jeho blízky má takýto problém? Ako si to možno overiť?

Ak má niekto len podozrenie, že výdavky nezodpovedajú tomu, čo reálne vidieť, tak by mala partnerka či matka (častejšie hrajú muži) požiadať dotyčného o nahliadnutie do jeho účtovníctva. Ak sa začne brániť, je to varovný signál.

Ak má málo peňazí, začne si požičiavať alebo sa objavia ľudia, veritelia, ktorí vyžadujú, aby rodina pokryla straty, už je to veľmi vážne. Toto sú nepriame indície.

My podporujeme spoluprácu s rodinou, je to dobrý indikátor toho, že človek bude po liečbe abstinovať.

Spomenuli ste, že výrazne častejšie majú s gamblerstvom problém muži. Existujú na to štatistiky, ako je to percentuálne?

Okolo 80 percent gamblerov sú muži. Žien je menej, závisí to celkovo od nastavenia spoločnosti a ten pomer sa v čase mení, má to svoju dynamiku.

Čo by ste poradili niekomu, kto tuší, že má problém, ale nevie, ako ho má začať riešiť?

Je tu anonymná linka pre ľudí so závislosťou, na ktorú sa dá zavolať. Tam mu poradia.

S čím na ňu ľudia volajú? Chcú sa poradiť alebo možno sa chcú len vyrozprávať?

Veľmi často volajú príbuzní či blízki s otázkami, čo majú robiť, už majú vážne podozrenie. Pýtajú sa, ako svojho blízkeho usmerniť.

A volajú aj samotní hráči, pri ktorých je rada jednoduchá. Mali by osobne navštíviť odborníka, ak sa teda na základe toho rozhovoru jasne preukáže, že problém tam je.

Linka funguje len od 9. do 17. hodiny, inak je zapnutý záznamník. Hovoríte, že veľa telefonátov na záznamník nie je opodstatnených. Čo to znamená? Ako vyzerajú hovory po 17. hodine?

Vyzerajú podobne. No sú medzi nimi často aj také zmätočné hovory, keď ľudia iba skúšajú. Ale sú tam aj oprávnené hovory.

Linka funguje tak, ako to spoločnosť chce. Samozrejme, boli aj alternatívy, že by fungovala 24 hodín denne, 365 dní v roku. Na to však nie sú peniaze, lebo nie je záujem dať zisky z hrania na vykrytie takejto linky – či už zo strany štátu, alebo samotných spoločností.

Ešte pred rozhovorom ste mi písali, že veľa ľudí hrá práve večer a počas víkendov. Myslíte si, že by pomohlo závislým, ak by tu linka bola nonstop?

Áno, odvíja sa to aj od ponuky hrania. Čím je väčšia, tým viac ľudí hrá. Takisto je to s pomocou – keď je ponuka pomoci širšia, viac ľudí je motivovaných ju vyhľadať. Záujem o ňu často prejde po hodinách.

Čo sa týka väčšieho dopytu po hraní pri väčšej ponuke, vidieť to napríklad na období pandémie covidu 19. Vtedy došlo, hlavne pokiaľ ide o kamenné herne, k poklesu volania na linku, ale aj k poklesu ľudí, ktorí prišli k nám.

Máme najväčšie centrum, kde máme veľa programov aj pre hráčov so žiadosťou o liečbu. Ľudia nám hovorili, že cez pandémiu prestali hrať, lebo neboli otvorené kasína.

No a to isté potom platí aj pre ponuku pomoci – jej efektivita závisí od toho, ako dobre je dostupná.

Tipovala by som však, že online stávkovanie išlo počas covidu do popredia. 

Áno, určite stúplo, vo veľkom však hrajú aj sociálne slabé vrstvy a tie väčšinou nestávkujú online.

Zároveň však platí, že ak je niekto na sociálnych dávkach či sociálnych štipendiách, automaticky je v registri vylúčených osôb, čiže nemá prístup ku kamenným spôsobom hrania. Nemal by mať ani k online hraniu, ale tam, bohužiaľ, je ponuka široká a zákaz sa dá rôznymi spôsobmi obísť.

Aj v krajinách, kde je zakázané hranie, sa stávkuje, ale ilegálne. Takže vždy sa nájde spôsob. Je však pravda, že počet hráčov je potom menší v porovnaní s krajinami, kde to je povolené.

Keď hovoríte o ilegalite – malo by zmysel zakázať hazard?

Z hľadiska histórie odjakživa ľudia mali tendenciu hrať. Áno, z hľadiska morálneho, ideologického aj pri niektorých náboženstvách to môžeme brať negatívne. Ale keď sa na to pozrieme z celospoločenského pohľadu, napríklad aj s ohľadom na možný nárast kriminality, tak by to nebolo optimálne.

Prospešné by bolo, ak by sa pristúpilo k tomu, že väčšia časť miliardových ziskov by išla do štátneho rozpočtu vo forme daní a išla na zdravotníctvo, vzdelávanie či sociálne veci. Tak je to v bohatých krajinách ako Švajčiarsko alebo Fínsko, že sa to napokon aj štátu vracia.

Ono to aj v zákone je naformulované, že odvod ide na všeobecne prospešné účely. Tak ako toto vlastne funguje v praxi? Kam tie peniaze idú?

No, napodiv neviem, pričom robíme s tými ľuďmi, aj sme konzultovali veci. Viem len toľko, že podľa verejne dostupných štatistík z veľkých ziskov na daniach vyberie štát menšiu časť.

Ako som spomínal, v niektorých krajinách celý výnos ide do štátneho rozpočtu. Naopak, u nás ide do rúk zopár akcionárov alebo majiteľov. A ešte aj ten stále veľký objem, ktorý ide ako daň ministerstvu financií, sa rozplýva v štátnom rozpočte. Viazanosť na konkrétne účely je, povedal by som, rozmazaná.

Takže toto je otázka na politikov, aby si to zvážili, lebo možno je potrebné dať peniaze inde. Bohužiaľ, v takom prípade sú programy či linka pomoci pre tých, ktorí to potrebujú, limitované.

Ako prebieha liečba?

Liečba je v prvom rade na základe vstupného vyšetrenia, ktoré by malo byť psychiatrické, aby sa odlíšili všetky ďalšie dôvody. A podľa toho, aký je pôvod, sa pristupuje k liečbe. Niekedy sa len zmení terapia, ak je príčinou aj iné ochorenie. Základom liečby je však psychoterapia.

Špecifický liek na liečbu závislosti od hrania vo forme nejakých liekov zatiaľ neexistuje. Skúšali sa viaceré. Ak boli úspešné, ukázalo sa, že základom, prečo človek hazardne hrá, je nejaká iná diagnóza. Napríklad depresia, čo však nie je veľmi časté. Môže to byť spúšťač u toho, kto už kedysi hral, ale inak ani veľmi nie.

Zvykne sa závislým stať, že po liečení vyrovnajú vysoké dlžoby?

Áno, ale na druhej strane sa deje veľmi častá chyba zo strany blízkych. Vedia, že človek má problém a on na nich tlačí, aby mu požičali peniaze, že už nebude hrať. Dajú mu ich bez toho, aby mu dali podmienku, že napríklad im musí kompletne odovzdať prístup k svojmu účtu v banke a že by mal vyhľadať pomoc. Teda dať im nejakú objektívnu záruku, že v tom nebude pokračovať. Pretože ak mu to len tak dajú a uveria mu, teda vykryjú jeho dlhy, väčšinou sa to končí tak, že pokračuje ďalej. A cíti, že má zadné dvierka.

Keď už niekto prejde liečením, ako často sa stáva, že zažije recidívu?

Časť ľudí príde preto, že sa chcú dostať do registra vylúčených osôb (osoby, ktoré sa nemôžu zúčastňovať hazardných hier, pozn. red.). Ak sa tam chcete pridať na vlastnú žiadosť, platíte poplatok, ak však dostanete potvrdenie, že máte problém, neplatíte.

Ale ak sa aj liečite, nezaradia vás automaticky do registra.

Pokiaľ už sú v liečbe, pätina sa len chce zaregistrovať a viac sa neukáže. Mnohým to stačí, pokiaľ sú viazaní na hru v kamenných herniach, lebo tam sa im dá zamedziť prístup a sú v pohode, ako hovoria.

Po čase sa však niekedy dozvedám, že keď uplynulo obdobie, počas ktorého boli zapísaní v registri, recidivovali, prípadne sami odvolali súhlas. Podľa našich zistení má asi tretina ľudí recidívu.

Recidíva je vlastne súčasť priebehu a to neznamená, že človek už navždy bude hrať a že treba nad ním zlomiť palicu.

Gambleri majú niekedy po výhrach na účte vysokú sumu, v ktorú ani sami nedúfali. Človek by si možno racionálne povedal, že si to teraz môžu vybrať a skončiť s hraním a budú mať vysokú sumu peňazí. Prečo toto gambler neurobí?

Nie je to absolútne. Sú aj takí, ktorí si vyberú, alebo aj gambler, ktorý potom skončí zle, si niekedy sumu vyberie, aby povedal, že si ju užije.

To je typické napríklad u stávkarov, ktorí stávkujú na športové podujatia. Z toho aj pomerne dobre žijú. S jedným sme sa nedávno rozprávali, bol úžasne pri peniazoch, nechal vysokú školu, lebo načo by študoval, veď mal vysoké príjmy práve zo stávkovania. Ale potom došlo k seku a vtedy zistil, že nie je schopný straty nahradiť a že závislosť je taká silná, že pokračuje ďalej.

Oni si to teda aj vyberú, ale keď príde k strate, potom už je to taký začarovaný kruh, snehová guľa, valí sa to ďalej a ďalej a strata sa zvyšuje.

Hovorili ste o registri vylúčených osôb. Automaticky v ňom nie je každý človek, ktorý je na liečení. Prečo je to tak?

Toto je otázka, ktorú sa pokúsim zodpovedať, ale je to otázka na ministerstvo financií, na politikov. Myslím si, že do istej miery je aj správne, ako je to nastavené, je to spôsob, ako ochrániť tých, ktorí sú sociálne slabí, aby nemíňali peniaze. Napríklad ak je niekto na sociálnych dávkach, má deti, ženu, ktorá je na materskej a on má problém s hraním.

Preventívne by ste sa tam mohli nahlásiť vy alebo aj ja. Ale toto je nahlasované zo sociálnej poisťovne, osoba je daná do registra vylúčených osôb, to isté sa týka študentov, aby prostriedky, ktoré štát vynakladá na zmiernenie ich sociálnej situácie, nešli na iný účel. A keď sa situácia človeku zmení, vypadne z registra.

Teda ak skončí štúdium a zarába alebo ak nezamestnaný začne pracovať, ide z registra von.

Ak si abstinujúci raz zahrá znova, automaticky sa mu obnoví závislosť?

Medicína nie je ako fyzika, že toto je určite takto, ale môžem povedať, že na 99 percent áno.

Mali sme aj takých ľudí, ktorí sú závislí od investovania – makléri na burzách, ale aj tí, ktorí robia v spoločnostiach ako realitné kancelárie, poisťovanie. To všetko tiež stojí na pravdepodobnosti a tam hazard je možný.

Mali sme človeka, ktorý pracoval na londýnskej burze a stal sa závislým, potom začal na vlastné konto investovať sám, došiel do obrovských strát. Takisto sa to môže stať v dnes rozšírenom hernom priemysle, kde nejde priamo o zisk, ale človek sa stane závislým od hier.

Ľudia, ktorí tvoria hry, sú väčšinou veľmi šikovní, no mnohí sa stanú závislými. Vtedy z toho plynú ani nie tak ekonomické straty, ale hlavne pri tom strácajú veľa času. Ale tieto časové straty sú spoločné pre všetky typy gamblingu.

Spomínam si na človeka, ktorý bol na tom finančne veľmi dobre, mnohonásobný milionár. Prichádzal o vzťahy tak, že priateľke povedal, že ide len na chvíľu večer niekde si odskočiť, a potom ho nevidela do druhého dňa. On bol v tom čase v Chorvátsku a hral tam. O liečbu prišiel požiadať s tým, že mu ani nezáleží na strate peňazí, ale na tom, že stráca čas, priateľky aj ľudí okolo seba.

Môže mať závislý človek chvíľkové obdobie, že nehrá?

Áno, je to časté. No a podobne ako pri iných závislostiach, aj tu je faktom, že je časť ľudí, ktorá sama prestane s chorobným hraním. Je to veľmi často spôsobené vyzrievaním osobnosti, hlavne u mladých ľudí, lebo tam sa to najčastejšie prejaví ako chorobné hranie.

Niekedy je to vtedy, keď sa muž ožení, má deti, mechanizmy osobnosti stopnú hranie. Príde zodpovednosť, hlavne voči partnerke, deťom, voči rodine. Takže veľa ľudí aj samo prestáva chorobne hrať.

Môže to byť aj tak, že niekto si napríklad aj roky staví pravidelne a neprejaví sa u uňho závislosť? Kde je tá miera?

To je bežné. V minulosti to tak bolo so športkou. Naozaj sa dá povedať, že väčšina tých, ktorí hrajú, stávkujú rekreačným spôsobom. A poznajú mieru svojho rozpočtu, majú vyčlenené len určité prostriedky, že toľko a toľko idem, miniem to a uvidíme.

A toto sa týka aj úvahy o tom, či má zmysel úplne to zakázať. Myslím si, že úplne zakázať by to nebolo dobré. Skôr obmedziť, tak ako v krajinách ako Monako, Singapur, že sa tam nedostanú ľudia, ktorí majú hlboko do vrecka, patologických hráčov je tam málo.

Človek, ktorý má zlatú kreditnú kartu a zahrá si, môže byť aj prínos pre spoločnosť.

Veľmi často vidíme reklamy na stávkovanie. Často sa tam hovorí o tom, že môžete vyhrať s bonusom, máte istú výhru, je to bez rizika. Aký má toto vplyv či už na ľudí, ktorí by potenciálne do závislosti mohli spadnúť, alebo aj na tých, ktorí už závislí sú?

No, to by ste sa mohli pýtať prevádzkovateľov hazardných hier, najlepšie by vám to zodpovedali. Ale to je vlastne veľmi jednoduché. To je princíp reklamy. Je to podnikateľský sektor ekonomiky a podnikateľ nebude investovať do niečoho, čo mu neprináša zisk. To znamená, že áno, vďaka tomu ide hrať viac ľudí.

Druhá vec je, aby to necielilo hlavne na patologických hráčov, ktorým hrozí, že skončia zle, či už vo väzení, alebo samovraždou. Je to však marketing, ktorý je legitímny a legálny.

Považujete tento spôsob reklamy za etický?

To je otázka vôbec na reklamu ako takú. Reklama vždy istým spôsobom zveličuje, v takom prípade zavádza alebo klame. Ale chceme to a páči sa nám to ako spoločnosti, potom tomu dávajú priestor aj zákonodarcovia. Nemám jednoznačný názor, čo je etické a čo nie.

Určite však nie je etické, ak reklama napríklad vytiahne posledné peniažky nejakej starej mame, ktorá má nízky dôchodok a reklama jej ponúkne voľnopredajný liek alebo neúčinnú alternatívnu medicínu.

A to isté sa týka akejkoľvek reklamy. To je boj o vrecko nás občanov, kto viac z toho vrecka zoberie. Ja som za to, že by v prvom rade mali byť pokryté základné potreby ľudí a ich rodín a potom to druhé. Ale ako hovorím, chceme tú reklamu, chceme byť trošku aj klamaní a je na každom človeku, aby si to potom sám vyhodnotil.

Ľubomír Okruhlica (1952)

Vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako odborný asistent na psychiatrickej klinike, štyri roky liečil ľudí v africkej Zambii, patrí k najznámejším slovenským odborníkom na závislosti. Roky vedie Centrum pre liečbu drogových závislostí v Bratislave.

Ak máte vy alebo ktokoľvek vo vašom okolí podozrenie, že trpíte závislosťou od stávkovania, môžete kontaktovať Centrum pre liečbu drogových závislostí v Bratislave na bezplatnej telefónnej linke 0800 800 900 v pracovné dni v čase od 9.00 do 17.00 h.