Okruhlica: Športovec si staví, lebo pozná prostredie. Čašník preto, lebo stále vidí v práci automaty

Tento text je súčasťou série článkov o stávkovaní na športové zápasy. V Denníku N ste si mohli prečítať aj rozhovor s abstinujúcim závislým, ktorý vystupuje na sociálnych sieťach pod menom Gamblerova cesta, a veľký prehľad toho, ako stávkovanie na Slovensku funguje.

Ľubomír Okruhlica je riaditeľ Centra pre liečbu drogových závislostí a hlavný odborník ministerstva zdravotníctva pre medicínu drogových závislostí. Dlhé roky pracuje aj s ľuďmi, ktorí sú závislí od stávkovania. V rozhovore hovorí aj:

• aké choroby môžu u ľudí spustiť gamblerstvo;
• ako si môžete všimnúť, či niekto vo vašom okolí nemá problém so závislosťou;
• o príbehoch ľudí, kde rodina zistila, že niekto je gambler, napríklad tak, že prišiel exekútor;
• ako si môže niekto zracionalizovať, že vykradol benzínku, aby mal na hranie;
• ako sa môže športovcovi stať, že spadne do gamblerstva;
• čo majú spoločné makléri s gamblermi.

Je niečo, čo spája všetkých stávkarov?

Vzrušenie, ktoré hranie prináša. Pocit, nad ktorým niekedy človek stratí kontrolu. Vo väčšine prípadov sú však stávkari bežní ľudia, ktorí po dosiahnutí istej hranice prestanú ďalej hrať.

Čo sa odohráva v mysli závislého, keď vyhrá a, naopak, keď prehrá?

Keď vyhrá, je to pozitívny pocit. Vzrušenie je pozitívne, vylučuje sa dopamín. Keď prídu straty, nastávajú depresie, sklamanie, často aj sebaobviňovanie, výčitky. Pretože prostriedky, o ktoré človek prišiel, chýbajú veľmi často v rodinách aj jemu samému.

Hovoríme o nelátkových závislostiach, ale veľa ľudí si možno predstaví pri závislostiach práve látkové, ako napríklad alkoholizmus alebo branie drog. Dajú sa tieto závislosti porovnávať?

Veľa sa toho ešte nevie, ale veda pokračuje. V najnovšej klasifikácii duševných porúch Svetovej zdravotníckej organizácie sa premietli poznatky, ktoré ukázali, že existuje patologické hráčstvo, čo predtým nebola samotná diagnóza. Odčlenilo sa aj patologické hranie, ktoré je spôsobené nejakými medikamentmi alebo drogami. A to je vlastne to, čo tieto závislosti spája. Vonkajší obraz je rovnaký.

U užívateľov pervitínu, čiže metamfetamínov, dochádza až u jednej tretiny k hazardnému hraniu, pri ktorom strácajú kontrolu. To isté platí v niektorých prípadoch pri komplikáciách liečby Parkinsonovej choroby. Lieky, ktoré sa tu podávajú, spôsobia zvýšené vyplavenie dopamínu, hranica sa prestrelí a človek, ktorý nikdy nehral hazardne, začne nekontrolovateľne hrať. Väčšinou sa to týka starších ľudí.

Ak sa liečba upraví, tak to prejde. To isté, ak človek prestane brať drogy. Biologická podstata tam je a na to poukazujú tieto dva prípady.

Existuje niečo ako predispozícia na to, aby sa niekto stal závislým?

Robí sa veľa výskumov, sú to veľmi náročné genetické štúdie. Existuje kombinácia génov, ktorá hovorí o predispozícii na nekontrolované hranie. A to by malo byť to, čo spája tri známe spôsoby, ako stratiť kontrolu. Jednak to môže byť pod vplyvom medikamentov, pod vplyvom istých drog, alebo potom aj bez toho, len na základe tejto vlohy. Ešte však nevieme spraviť skríning človeka, aby sme zistili, či má alebo nemá túto vlohu.

Môže aj prostredie vplývať na to, že človek je náchylnejší stať sa gamblerom?

Áno, tento kontext tam takisto je, hovorí sa aj o kombinácii faktorov. Pomerne často liečime ľudí, ktorí pracujú v