Keď človek nemá nič, dokáže nemožné, hovorí boxer Viliam Tankó. Z chatrče sa vypracoval na slovenskú špičku
Keď súper uhýba pohľadom, je v strese, už viem, že vyhrám. Ruka vyletí a rana sadne, nerozmýšľam, čo povedia kamoši, rozpráva o psychológii v ringu Viliam Tankó.
Tento rozhovor vznikol v spolupráci s Romano fórum.
Je 15-násobný majster Slovenska v boxe, má trikrát bronz z majstrovstiev Európy, no hovorí, že väčšinu víťazných pohárov a opaskov má uložených na povale. „Úspechy hovoria len o minulosti. Mám ich za sebou, už ma tak nenapĺňajú,“ vraví boxer Viliam Tankó.
Časť detstva prežil s mamou a bratmi v rozpadnutom dome, do ktorého im fúkalo. „Keď vám doma dôjde múka a neviete si upiecť ani rómsky chlieb, to je už fakt chudoba,“ spomína si. Dnes popri tréningoch a práci študuje, aby sa po skončení kariéry mohol venovať mládeži. V roku 2021 získal ocenenie Roma Spirit v kategórii Osobnosť.
V rozhovore okrem iného vysvetľuje:
- ako sa s rodinou dostali z chudoby,
- prečo pri boxe záleží viac na psychike než na fyzickej sile,
- čo robí, keď vie, že boxuje so šikovnejším súperom,
- a prečo začal popri tréningoch študovať na vysokej škole.
V akom prostredí ste vyrastali?
Rané detstvo bolo fajn. Nemali sme toho veľa, ale mali sme všetko, čo sme potrebovali. Rodičia pracovali, vyrastali sme v peknom prostredí a mali dobrý život. Tak to bolo asi do mojich desiatich rokov. Neskôr sa rodinná situácia zhoršila, veľkú rolu v tom hral alkohol z otcovej strany.
Otec je dobrý a pracovitý človek, dostal sa však do zlej partie. Začal piť, prichádzal neskoro domov z roboty a vtedy sme už vedeli, že bude zle. Čo sme mali doma, to zničil. Fyzicky nám nikdy neublížil. Vyústilo to do rozvodu rodičov, po ktorom sme sa s mamou aj tromi mladšími bratmi od otca odsťahovali.
Za tú chvíľu stihol „predať“ náš rodinný dom. Prišli za ním nejakí špekulanti, ktorí ho vraj chceli kúpiť, no otec im podpísal darovaciu listinu a z domu sme nevideli ani cent. Na druhý deň odišiel do Anglicka a rok a pol sme o ňom nepočuli.
Najprv sme sa zľakli, čo s ním je a báli sme sa toho najhoršieho. Mama išla skontrolovať povalu v dome, no otca nenašla. Motali sa tam cudzí ľudia a pýtali sa, čo tam hľadáme. Odpovedali sme, že čože by sme tam hľadali, veď je to náš dom. A oni odvetili, že ten dom kúpili. Nakoniec mame na úrade povedali, že dom už nie je náš.
Čo ste vtedy robili?
Zostali by sme bez strechy nad hlavou, keby nám nepomohol starosta obce. Poznal nás, vtedy som už boxoval a reprezentoval dedinu. Aj ľudia v obci nás mali radi, nikdy s nami nebol problém. Pán starosta nám poskytol bývanie pri smetisku, pretože iné nebolo.
