Sklo a dážď

And flowers never bend with the rainfall…

Stará pesnička od Simona a Garfunkela. Prišla ráno niekde z detstva, pamätám sa na obal tej platne, boli na ňom, samozrejme, odfotení Simon a Garfunkel niekde v Central Parku. Ale tá pieseň neprišla pre ten nekonečný dážď, priniesla ju medová rieka mojej pamäti. Vyzerá to, že dnes vyjde aj slnko a aj noviny.

Through the corridors of sleep
Past shadows dark and deep
My mind dances and leaps in confusion
I don’t know what is real
I can’t touch what I feel
And I hide behind the shield of my ilusion

Keď dlhšie prší, som presvedčený, že prší všade. Potom som prekvapený, že niekto niekde inde sedí na lavičke a vyhrieva sa na slnku.

Ja nie som kvetina, som skôr plaz, teda keď je chladno a ešte aj prší, znehybňuje ma to až po nevychádzanie. Tak väčšinou sedím doma a niečo si kreslím. Kreslím rád, kresba je začiatok, mantra, je zdravé ju nespočetnekrát opakovať tak ako mantru, vykúpenie z kolobehu udalostí kreslením zrejme nezískame, ale uvoľnenie určite áno.

No matter if you‘re born
To play the king or pawn
For the line is thinly drawn ‘tween joy and sorrow
So my fantasy becomes reality
And I must be what I must be and face tomorrow

Kresbou sa to začína. Choďte sa pozrieť do Galérie Zoya na Ventúrsku. Má tam výstavu Patrik Illo s názvom Profillo, výstavu skla, ale aj kresieb a sú tam aj výborné texty od Petra Nového, ktorý je kurátorom. Architektúru robil Patrikov brat Michal a celé je to fajnové a dá sa tam stráviť príjemný čas. Sú to krásne sochy a z niektorých sa dá piť, napríklad víno. Ja sa tam pôjdem ešte párkrát pozrieť, vo štvrtok je, myslím, aj komentovaná prehliadka. Sklo je magické a veľmi staré, staré ako skaly, staré ako moria, staré ako dážď, ako blesky, ako oheň, ako zem.

Bolo tu ešte pred nami a bude tu po nás. A aj keď sa rozbije, ostáva sklom.

Ináč kresliť sklom, ako to robí Patrik Illo, stojí za to vidieť. Sklom nakreslené.

The mirror on my wall
Casts an image dark and small
But I’m not sure at all it’s my reflection
I’m blinded by the light
of God, and truth, and right
And I wander in the night without direction

Sklo a dážď, odrazy a zrkadlenia, vonku a vnútri. Vonku a vnútri našej hlavy, čo všetko sa tam odráža a zrkadlí, kde prší a kde sa sklí. Reflexie reflexií, štruktúry svetla, štruktúry farby, periodická tabuľka prvkov, z čoho je svet, z toho sme my; v nás, ako aj na obrazoch.

Výstava Igora Minárika v galérii Statua na Zámockej ulici.

Na tú sa chystám a už teraz sa teším. Igor je jasným príkladom toho zdravého, stále opakované a nikdy nie rovnaké, čím miznúce, čím večné. Univerzálne ľudské, príliš ľudské.

So I’ll continue to continue to pretend
My life will never end
And flowers never bend with the rainfall.