Vymením demokratický chaos za starý skorumpovaný poriadok. Zn. Slovák

Autor je bývalým poradcom predsedu vlády

Frekventovaným slovom, ktoré sa utáborilo v mediálnom jazyku a má výstižne charakterizovať výkon súčasnej vlády, je slovo CHAOS. Ak však trošku odstúpime od spenenej súčasnosti, zistíme, že v chaose sa spoločnosť nachádza od chvíle, keď sa zbavila vedúcej úlohy komunistickej strany a stala sa relatívne otvorenou a slobodnou.

Chce niekto povedať, že vlády Vladimíra Mečiara neboli chaotické? Že štátny únos Michala Kováča mladšieho, keď páchateľ bol známy už po niekoľkých hodinách, nebol súčasťou tohto chaosu? Alebo takzvaná divoká privatizácia. Chaos ako vyšitý.

Ani vlády Mikuláša Dzurindu nepôsobili ako etalón poriadku a stability. Napríklad v takej medzinárodnej kauze pod názvom Skupinka sa bojovalo o miliardovú armádnu zákazku tvrdo a unfér a zákop sa tiahol cez úrad vlády, ministerstvo obrany, SIS, NBÚ i vládnu SDKÚ. Totálny chaos.

A čo vlády Roberta Fica? Ako vysoko by sme sa museli vzniesť nad zem, aby sme nevideli ten chaos? Ukradnuté emisie, chápadlo ‚Ndranghety priamo na úrade vlády, grófka Rošková, rozkrádané eurofondy, unesený Vietnamec, skorumpovaní sudcovia, policajti, tajní a tak ďalej a tak podobne. Slovom, nie sú tie tisícky minulých káuz a kauzičiek, domrvených zákonov, neprehľadných postupov, trápnych personálnych dosadení v obale nepotizmu znakom toho nášho celonárodného „chaosu“?

Predbežne to uzavrime tézou, že keď chceme poznať skutočnú mieru súčasného chaosu, musíme ho dať do historických súvislostí. V opačnom prípade uviazneme v hyperbole absolútneho chaosu a pomôžeme na svet ilúzii, že Smer, Hlas a antisystém zosobňujú poriadok a stabilitu.

Nie je všetko chaos, čo sa neblyští

Súčasťou „váženia chaosu“ by mal byť aj pohľad na niekoľko kľúčových línií. Prvá: od volieb v roku 2020 nie je spoločnosť denervovaná masívnym rozkrádaním a korupciou, ale, naopak, je svedkom úporného zápasu vniesť do tohto demoralizačného „chaosu“ spravodlivý poriadok.

Druhá: naše verejné financie nie sú v dobrej kondícii. Hoci sa v dôchodkovom systéme urobili aj bez „francúzskej revolúcie“ dôležité parametrické zmeny, podľa rozpočtovej rady sa ich dlhodobá udržateľnosť nachádza v pásme vysokého rizika. Na druhej strane je to argument na podporu tvrdenia, že vláda na ľuďoch nešetrila. V tomto volebnom období štát distribuoval občanom, rodinám a firmám toľko peňazí ako nikdy predtým. V tomto volebnom období sa urobili aj zlé rozhodnutia, aj sa plytvalo, aj sa zakladali nové deficity, ale pravdou je, že sa freneticky nekradlo. Posledné tri roky by tak mali byť z hľadiska posilňovania sociálnych istôt občanov celkom unikátne, k čomu patrí aj nízka nezamestnanosť – nepredstaviteľná méta počas dvoch desaťročí.

Treťou dôležitou líniou je hlbšie ukotvenie Slovenska na Západe, teda v pásme prosperity a bezpečnosti. Je tu toľko ľudí s vysokoškolským titulom, že by tento geopolitický „detail“ mohli chápať i vo vzťahu k reáliám štátov, ktoré existujú v neporovnateľne väčšom chaose, a zvestovať túto dobrú správu svojmu okoliu. Alebo: koľko sme sa napočúvali politických proklamácií o potrebe národnej hrdosti, no a práve teraz, keď pomáhame Ukrajine ako štát i ako jednotlivci, môžeme byť na seba hrdí…

Lenže vo výsledku je toto všetko postavené naruby a ako spoločnosť si tie sociálne istoty a ani pomoc blížnemu nedokážeme užiť. Všetko valcuje naratív chaosu.

Poučenie z krízového vývoja

Po zaradení súčasného chaosu do historických súvislostí je tu ďalší aspekt hodný zreteľa – poučenie. Po ruskej invázii do Československa v roku 1968 komunistická strana vyprodukovala takzvané poučenie z krízového vývoja. Povedané dnešným jazykom, bolo to poučenie z chaosu. Poučení komunisti prišli na to, že demokratizácia spoločnosti škodí a socialistickým poriadkom najviac pomôže, keď štátna moc ešte viac zatlačí na čižmu, čo dupe po občianskych slobodách.

Naše aktuálne poučenie z posledných chaotických rokov je, pravdaže, iné. Bez nároku na úplnosť: treba pokračovať v reformách, zvýšiť nasadenie i tempo, lebo rezistencia spoločnosti sa nijako neoslabila ani po tom, čo ich potreba bije do očí. Tiež sa už vie (alebo aspoň tuší), že Igor Matovič sa nehodí do výkonnej moci, čo v menšej miere platí aj pre Richarda Sulíka. Oboch však o tri konské dĺžky predbieha Robert Fico. Ten pokoj, stabilitu a prosperitu odpudzuje ako repelent.

V binárnom svete chaos/poriadok veľa závisí aj od kvality úradníctva. To naše slovenské je, slušne povedané, komótne a potrebuje kvalifikovaný politický leadership. Sága Rázsochy ukazuje, že úradnícky manažment je obrovský problém naprieč volebnými obdobiami, pretože trošku menej chaotické národy by nemocnicu takejto veľkosti a významu už mali dávno postavenú a dvakrát aj zrekonštruovanú. Obdobne ako diaľnice či nemocničný DRG. No z tohto uhla pohľadu sú celkom nepoužiteľní aj predstavitelia takzvaného antisystému; človek by im zveril do opatery gardistickú uniformu a boxer, ale štát?

Bože, kto nám bude vládnuť

Dnešný chaos je relatívny. Zámerne ho absolutizujú (opoziční) politici, ktorí sami majú chaotickú agendu, ako to napríklad krásne vidno na zahraničnopolitickej (demagogicko-oportunistickej) stratégii Smeru. V tejto súvislosti azda najväčšia nejednota panuje v otázke, do ktorého prúdu zaradiť Petra Pellegriniho a jeho Hlas. K demokratom či k antisystému, ku korupčnému prúdu alebo k protikorupčnému, k reformistom alebo reformným impotentom, k chaosu či poriadku? Môžu si však za to sami, lebo sa rozhodli pre politiku „čiastočného tehotenstva“.

A ani médiá na nich netlačia, aby sa vyfarbili. Pán Pellegrini, s kým by ste šli radšej do vlády, so Smerom alebo bez Smeru? Prečo ste nevylúčili Smer z povolebnej spolupráce, ale iba Roberta Fica v spoločnej vláde? Je za tým to, že vás má v úplatkárskej kauze Ficov priateľ Miroslav Výboh v hrsti? Prečo ste vylúčili OĽANO, ale Smer nie? Prečo ste vylúčili Kotlebovu ĽSNS, ale Republiku už nie? Po tom, čo odsúdili aj guvernéra NBS Petra Kažimíra za korupciu, necítite potrebu sebareflexie, nemali by ste urobiť ako strana gesto ospravedlnenia? Aké je vaše osobné poučenie z korupčného vývoja?

Predsedovi Pellegrinimu však takéto otázky s patričnou naliehavosťou nikto nekladie a faktom je aj to, že sa Hlas k demokratickému táboru nijako viditeľne nehlási. Tobôž k nejakej sebareflexii. Radšej sa priživujú na naratíve chaosu a pomocou Penty pracujú na svojom PR.

Zato demokratický politik sa pravidelne potí v žiare mediálneho grilu, keď má definovať svoj vzťah k Pellegrinimu, lebo bez neho tá naša povolebná demokracia vraj nijako nevychádza. Pritom odpoveď je celkom jednoduchá: nech sa hlavne k demokratickému táboru a právnemu štátu prihlási Peter Pellegrini.

V septembrových voľbách bude mať navrch ten tábor, ktorý dokáže najviac motivovať voličov. Alebo inak povedané, čí voliči si najlepšie uvedomia, čo všetko môžu víťazstvom protistrany získať a stratiť. Hlas, Smer a antisystém dopujú ľudí kritikou súčasného chaosu, ktorý vytrhli z historického kontextu i spoločenskej pamäti. Tieto emócie sú však zradné v tom, že môžu vyprchať v tej pre nich najmenej vhodnej chvíli.

Na tvári miesta vo volebnej miestnosti. Až tam sa totiž ukáže, či sa medzi Dunajom a Tatrami vytvoril taký „poriadkumilovný“ národ, čo demokratický chaos vymenil za starý skorumpovaný poriadok.