Boršč osolený slzami v bunkri mykolajivského divadla

Bunker mykolajivského divadla je prerobený na malú scénu. Malé pódium, štyridsať miest na sedenie plus lavica naboku pre tých, čo sa nezmestia na stoličky.

Hrať práve tam je nevyhnutnosť, mesto je stále na dostrel ruských bômb, jedna z nich zaletela nedávno aj k divadlu. Zničila dvor, časť zariadenia, na fasáde je z tej strany stále väčšina okien vyplnených drevenými doskami. V susednom dome zomrela pri výbuchu tridsaťpäťročná žena, ktorá sa „previnila“ tým, že bola doma. V divadle našťastie vtedy nikto nebol.

Na scéne stojí na sporáku veľký hrniec, nádoby na mäso a zeleninu, pohár s bylinkami je previazaný stužkou vo farbách ukrajinskej vlajky.

Oľga Bojcova šúpe ešte pred začiatkom vypredaného predstavenia zemiaky. Hrá sama. Monodráma Mačička ako spomienka na tmu je výpoveďou ženy z okupovaného Donbasu, vznikla v roku 2015.

Na začiatku prehovorí Olexandr Knyha, riaditeľ divadla z Chersonu. Aj tam už hrajú, zatiaľ výnimočne, pod scénou či v bočnom trakte hneď pri kryte. Jeho slová o sile umenia, ktorých obdobu možno počuť aj u nás, tu majú nevídanú moc. A to, čo nasledovalo potom, sa stalo jedným z najsilnejších umeleckých zážitkov v mojom živote.

Hodinový monológ, jednoduchá scéna, výpoveď, ktorá triafa priamo do srdca. Ukrajinčine nerozumiem dokonale, ale tu rozumiem všetkému.

Na konci všetci stoja a všetci, ktorých vidím pred sebou, plačú. Vrátane mňa. Pozerám na pána Knyhu v prvom rade – plače tiež, aj keď predstavenie videl viac ako desaťkrát, bol pri jeho naštudovaní a aj teraz cestuje s ním a s malým tímom troch ľudí po krajine.

Zrazu príde na scénu s kvetmi. Prekvapivo ich nedá hlavnej hrdinke. Pozve dopredu mladé dievča, kolegyňu z Chersonu, ktorá sa z obáv pred bombardovaním zatiaľ nevrátila domov a žije v Mykolajive. Zagratuluje jej k narodeninám a opäť plače, keď hovorí, ako sa nevie dočkať, kedy sa všetci budú môcť vrátiť späť a budú môcť opäť robiť slobodne svoje umenie. Zatiaľ ich je z takmer 250 v Chersone štyridsať, časť žije inde, časť je v armáde.

Keď Oľga vzápätí ponúkne všetkým boršč, ktorý počas predstavenia navarila, neviem si predstaviť, že mám teraz jesť. Ale zafunguje to – ľudia idú k minipódiu, rozprávajú sa, jedia. A o chvíľu aj ja s nimi.

Mykolajiv

Mykolajiv má dve veľké divadlá, obe so sálami, ktoré pripomínajú zmenšenú verziu starej budovy SND. Pred rokom 2022 hralo jedno z nich v ukrajinčine, druhé v ruštine. Snaha zabíjaním prinútiť ľudí na Ukrajine vzdať sa svojej vlasti, a to aj v mene opakovanej lži o nemožnosti používať ruštinu viedla k tomu, že dnes hrajú obe divadlá v ukrajinčine. Pritom riaditeľ je ten istý, aj súbor. Tá zmena prišla prirodzene ako spôsob vyrovnávania sa s tým, čo tu ľudia zažili a doteraz zažívajú.

Keď večer ideme s Olexandrom Knyhom do hotela, počas pomerne krátkej prechádzky míňame na jednej jedinej ulici desivý dôkaz úplnej bezohľadnosti ruskej agresie. Bombardovaná bola radnica – zahynulo pri tom 35 pracovníčok a pracovníkov –, divadlo, základná škola a univerzita. Symboly ukrajinskej správy, vzdelávania a kultúry.

Olexandr Knyha

Dôležitosť kultúry je na Ukrajine vnímaná mimoriadne citlivo. Aj preto sa terčom ruskej agresie stávajú kultúrne centrá ako spomínané mykolajivské divadlo a každý si určite spomenie na zničenie divadla v teraz okupovanom Mariupole, kde sa pred bombardovaním ukrývali deti. Nepomohol ani obrovský nápis „DETI“ pred divadlom.

Keď Rusi obsadili Cherson, veľmi rýchlo zajali tamojšiu kultúrnu legendu Olexandra Knyhu. Nútili ho ku kolaborácii, zašlo to až tak ďaleko, že mu po vypočúvaní dali na hlavu vrece, vyvliekli ho pred budovu a prikázali mu počítať do desať. On počítal a zmieril sa so všetkým.

Pýtam sa, ktorý riaditeľ divadla vo svete by bol ochotný zomrieť, aby nemusel slúžiť po zuby ozbrojenej moci. O koľkých podobných ľuďoch z dedín a miest Ukrajiny zrovnaných so zemou sa nikdy nedozvieme, lebo ich príbeh mal iný koniec?

Olexandr to prežil, z Chersonu sa mu podarilo utiecť. Hneď po oslobodení mesta sa však vrátil a teraz vracia život svojmu divadlu. Ich „lesná scéna“ na druhej strane rieky je stále v rukách okupantov.

Keď sme šli v marci spolu s Olexandrom po uliciach takmer vyľudneného Chersonu, takmer každá z ťažko skúšaných obyvateliek – prevažovali ženy – ho úctivo pozdravila a nasledovala otázka, kedy začnú hrať. Pri stretnutí so šéfom polície hovoril Olexandr o boji na kultúrnom fronte. V očiach uniformovaného chlapa bolo vidieť niečo, čo tak veľmi chýba na Slovensku vo vzťahu k umeniu – veľký rešpekt.

Sila

Tento text píšem vo vlaku z Kyjiva do poľského Przemyślu. Vraciam sa z tretej cesty po Ukrajine. Každá bola iná, všetky spája pocit obrovskej sily, ktorú cítim v Kyjive, rovnako ako v Chersone, Ľvive či Mykolajive. A je pritom jedno, kde ste. Či na ulici, v metre, alebo na stanici, kde sa s príliš skutočným hlbokým smútkom lúči vojak so svojou rodinou. Vo vlaku pri rozhovore s Ihorom idúcim na pár dní z frontu domov. V kaviarni, kde do príjemnej vravy príde za barmanom kamarát zo sídliska na desaťdňovom opušťáku z Bachmutu. Alebo na koncerte v kyjivskom klube nad mestom.

Tá sila je ohromujúca a je v nej niečo pozitívne nákazlivé. Chodím sem reálne pracovať, ale chodím sem aj po tú dávku nevídanej sily. Ako dočasného pozorovateľa ma dojímajú chvíle, ktoré sa tu berú ako každodenná súčasť života. Keď si počas pauzy medzi koncertmi ľudia pred klubom začnú spievať, svoje dojatie sa snažím skryť. Pre ostatných je táto celkom nebežná vec samozrejmá. Tá samozrejmosť vnútornej sily a spolupatričnosti sa určite prejavuje rovnako v zákopoch na fronte.

Sirény

Zvuk avizujúci bombardovanie, ktorý kedysi znel na Slovensku ako „skúška sirén“, som tu zažil veľakrát. Beh sveta v Kyjive či Ľvive pokračuje bez viditeľnej reakcie. Ani môj priateľ Vlad už nechodí do krytu, nanajvýš do chodby svojho bytu, kde aj prespáva, keď hrozia nálety.

Keď sa sirény rozozvučali v Mykolajive, práve keď som stál na opevnenom moste cez rieku, nebolo mi všetko jedno. V podstate však nemôžete urobiť nič, len dúfať… ale dúfať v čo? Tie bomby niekam padnú a všetci predsa dúfajú, že to nebude tam, kde sú práve teraz oni.

Uvedomil som si, že v Chersone som sirény nepočul ani raz – padajúce bomby som pritom počul stále, aj teraz, keď sa život do mesta viditeľne vracia. Začali chodiť trolejbusy, pán Knyha mi radostne oznámil, že začali fungovať semafory. Raz, stojac pred chersonským divadlom, som počas jednej cigarety napočítal jedenásť výbuchov. Viac som nepočítal.

Vždy keď z Chersonu odchádzam, myslím na tých, ktorí tam žijú. Napríklad na mamu Diany z Music Export Ukraine, ktorá jej poslala na Veľkú noc dobrôtky, ale zároveň ju dôrazne poprosila, aby do Chersonu za ňou nešla.

Bratko Vladko

S Vladom Jaremčukom sa poznáme roky. Jeho a náš festival sú v rovnaký víkend. Vždy sme si mysleli, že ostaneme priateľmi, ktorí nikdy svoje festivaly neuvidia. Vlad už na Pohode bol. Počas vojny sa festival ako jeho Atlas nemôže konať.

Kultúrne podujatia už ako-tak fungujú, okrem nočného zákazu vychádzania, ktorý sa mení od mesta k mestu, zohráva svoju úlohu aj povinnosť mať v dostupnej vzdialenosti kryt pre všetkých zúčastnených ľudí. Väčšina koncertov slúži ako jedna z ciest, ako zohnať podporu pre ľudí trpiacich vojnou. Umelecké združenia nevznikli ako organizácie lobujúce za podporu samých seba, ale ako nástroj na pomoc iným. Taká je aj iniciatíva Music Saves Ukraine, je plná úžasných ľudí ako Marusia (nezabudnem, ako mi cestou do Chersonu, keď sme míňali zákopy, ukázala videopozdrav od jej otca z frontu), Olenka, Žeňa či Vlad.

Nedávno prepukol na Ukrajine škandál – dvaja umelci oklamali systém povolení na opustenie krajiny v prípade umeleckej reprezentácie. Jeden v Turecku poskytol interview, že nie je ovca a nikam sa nevráti, druhý odišiel namiesto uvedenej krajiny do Moskvy. Určite existuje viacero podobných prípadov, tieto dva však rozhodli, že sa všetko pre ukrajinských umelcov mužov stoplo, prebiehajú nové registrácie a proces je oveľa komplikovanejší. Mnohé kapely rušia koncerty a dotklo sa to aj Vlada – mal byť hosťom na bratislavskom Sharpe, nikam sa však, žiaľ, nedostane. Ako všetci ostatní muži môže byť hocikedy povolaný.

U Vlada bývam, keď som v Kyjive. Cestou vo výťahu na šieste poschodie ma vždy zaujme malý štokrlík a krabica s vodou, vreckovkami a zopár sladkosťami. Je na nej nápis „Pre prípad zaseknutia sa vo výťahu“. Ohľaduplnosť, ale aj nevyhnutnosť v jednej malej krabici…

Spávam na chodbe, na gauči, kde on zvykol nocovať počas náletov. U neho v kuchyni vedieme dlhé rozhovory, pravidelne porušujeme sľub, že pôjdeme skoro spať. Má 26 rokov, ale často sa cítim, akoby nám niekto vek prehodil. Vlad dozrel do takej hĺbky, že ho často počúvam s úžasom. A práve v jeho paneláku som mu ako jednému z členov Music Saves Ukraine včera, deň pred písaním tohto textu, odovzdal peniaze, ktoré boli súčasťou Ceny Nadácie Tatra banky. Keď som zistil, ako materská firma Tatra banky bezohľadne podniká v Rusku, pričom ako „poľahčujúcu okolnosť“ uvádza, že svoje pôsobenie po viac ako roku zabíjania „zvažuje“, nemohol som si tú cenu nechať. Som si istý, že tie peniaze sú v tých najlepších rukách.

Normálnosť

Od normalizácie, ktorou komunisti nazvali potupenie vlastnej krajiny a zmierenie sa s ruskou okupáciou Československa, nemám rád slovo „normálne“. Ak čítam, že sa svet v mnohých mestách na Ukrajine vracia do „normálnych“ koľají, pripadá mi to v obrovskom rozpore s tým, čo tu zažívam.

Odhodlanie, sila a odvaha, s akými tu ľudia narábajú s vojnou, je všetkým len nie „normálnosťou“. Už len táto cesta vlakom je toho dôkazom – na každej zastávke prebiehajú lúčenia, o akých nemáme našťastie ani potuchy. Pred chvíľou na stanici vo Ľvive nastupoval mladý nepočujúci pár. Premýšľam, ako oni reagujú na sirény ohlasujúce brutalitu ruskej agresie.

Takmer každá rodina je zasiahnutá hrôzami vojny. Napriek tomu toľko spolupatričnosti a ľudskej dôstojnosti som nezažil nikde inde na svete.

Prajem si, aby sme prestali s „normálnym“ prístupom k tejto krajine. Prajem si, aby sme zabudli na to množstvo formalít a nezmyselných rečí, ktorými rámcujeme náš vzťah k tunajším ľuďom. Nesmieme dopustiť, aby Slovensko ovládli „znormalizovaní“ ľudia, ktorí nemajú ani toľko súdnosti, empatie či ľudskosti, aby vedeli rozlíšiť obeť a útočníka.

Verím, že Ukrajina ostane aj v budúcnosti, po svojom víťazstve, nenormálnou krajinou v tom najlepšom slova zmysle. Môžeme byť vďační, že máme takých úžasných a inšpiratívnych susedov a susedky. Zaslúžia si obdiv, rešpekt a podporu.