Boršč osolený slzami v bunkri mykolajivského divadla
Bunker mykolajivského divadla je prerobený na malú scénu. Malé pódium, štyridsať miest na sedenie plus lavica naboku pre tých, čo sa nezmestia na stoličky.
Hrať práve tam je nevyhnutnosť, mesto je stále na dostrel ruských bômb, jedna z nich zaletela nedávno aj k divadlu. Zničila dvor, časť zariadenia, na fasáde je z tej strany stále väčšina okien vyplnených drevenými doskami. V susednom dome zomrela pri výbuchu tridsaťpäťročná žena, ktorá sa „previnila“ tým, že bola doma. V divadle našťastie vtedy nikto nebol.
Na scéne stojí na sporáku veľký hrniec, nádoby na mäso a zeleninu, pohár s bylinkami je previazaný stužkou vo farbách ukrajinskej vlajky.
Oľga Bojcova šúpe ešte pred začiatkom vypredaného predstavenia zemiaky. Hrá sama. Monodráma Mačička ako spomienka na tmu je výpoveďou ženy z okupovaného Donbasu, vznikla v roku 2015.
Na začiatku prehovorí Olexandr Knyha, riaditeľ divadla z Chersonu. Aj tam už hrajú, zatiaľ výnimočne, pod scénou či v bočnom trakte hneď pri kryte. Jeho slová o sile umenia, ktorých obdobu možno počuť aj u nás, tu majú nevídanú moc. A to, čo nasledovalo potom, sa stalo jedným z najsilnejších umeleckých zážitkov v mojom živote.
Hodinový monológ, jednoduchá scéna, výpoveď, ktorá triafa priamo do srdca. Ukrajinčine nerozumiem dokonale, ale tu rozumiem všetkému.
Na konci všetci stoja a všetci, ktorých vidím pred sebou, plačú. Vrátane mňa. Pozerám na pána Knyhu v prvom rade – plače tiež, aj keď predstavenie videl viac ako desaťkrát, bol pri jeho naštudovaní a aj teraz cestuje s ním a s malým tímom troch ľudí po krajine.
Zrazu príde na scénu
