Denník N

Zbúrať Istropolis by som nedovolil, hovorí Domenico Pangallo. Talian u nás skúma, ako chrániť pamiatky pred mikróbmi

Mikrobiológ Domenico Pangallo. Foto N - Vladimír Šimíček
Mikrobiológ Domenico Pangallo. Foto N – Vladimír Šimíček

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Tento text je súčasťou seriálu Slovensko očami cudzincov. Prinesie sériu rozhovorov s osobnosťami z celého sveta, ktorí tu žijú alebo dlhodobo žili. Patríme skôr na Západ či na Východ? Čo sa cudzincom na ľuďoch u nás páči a čo nie? Čo sú ich obľúbené miesta a predovšetkým: Akí sme? Všetky rozhovory a možnosť odoberať ďalšie vydania e-mailom nájdete na stránke seriálu Slovensko očami cudzincov.

Tento text je súčasťou seriálu Slovensko očami cudzincov. Prinesie sériu rozhovorov s osobnosťami z celého sveta, ktorí tu žijú alebo dlhodobo žili. Patríme skôr na Západ či na Východ? Čo sa cudzincom na ľuďoch u nás páči a čo nie? Čo sú ich obľúbené miesta a predovšetkým: Akí sme? Rozhovory zverejňujeme každý piatok. Všetky rozhovory a možnosť odoberať ďalšie vydania e-mailom nájdete na stránke seriálu Slovensko očami cudzincov.

Mikrobiológ Domenico Pangallo pochádza z juhu Talianska a na Slovensko prišiel v roku 1998, mal vtedy 25 rokov. Bolo to impulzívne,  pricestoval za letnou láskou. Aj keď na začiatku bral život na Slovensku ako provizórium, napokon tu zostal a vybudoval prvé laboratórium, ktoré analyzuje mikróby ničiace naše kultúrne dedičstvo. Okrem iného vo výskume zbavuje staré fotografie plesní esenciálnymi olejmi z oregana či tymianu a v minulosti analyzoval aj mikróby osídľujúce mumifikované telo Žofie Serédyovej. Stereotypy o Talianoch berie s nadhľadom. Na Slovensku si ho mýlia s televíznym kuchárom, v Taliansku ho považujú za Slováka.

Mikrobiológia sa mi úplne priamočiaro nespája s kultúrou. Ako sa mikrobiológ dostane k ochrane kultúrneho dedičstva?

Relatívne jednoducho, aj keď moja cesta bola trochu komplikovanejšia. Na Slovensku totiž s výskumom biodeteriorácie kultúrneho dedičstva začalo až laboratórium, ktoré som tu založil. Ale napríklad v Taliansku, Nemecku či Španielsku sú takéto smery veľmi dobre rozvinuté. Diplomovú prácu som si robil v jednom z prvých laboratórií biodeteriorácie kultúrneho dedičstva v Európe na sicílskej Univerzite v Messine, pod vedením profesorky Clary Urzí. To bol ešte taký študentský život a mal som trochu iné priority ako ochranu kultúrneho dedičstva. Pravdupovediac som si nemyslel, že sa moja vedecká budúcnosť bude vyvíjať týmto smerom.

Predstavovali ste si ju na Slovensku?

To tiež nie, ale v živote sa nechávam viesť citmi. A keďže som sa kedysi zamiloval do Slovenky, ktorá bola v Kalábrii na dovolenke, tak som tu. K ochrane kultúrneho dedičstva som sa potom vracal pomaly. Keď som v roku 1998 prišiel žiť na Slovensko, zamestnal som sa vo Výskumnom ústave potravinárskom, čo bolo veľmi zaujímavé, a s doktorom Kuchtom doteraz spolupracujem pri výskume mikróbov v bryndzi, vo víne a v iných potravinách. Potom som pracoval vo Viedni, kde som sa v podstate náhodou ocitol v laboratóriu, ktoré riešilo vplyv geneticky modifikovaných potravín na mikrobióm. To bol dosť frustrujúci projekt, lebo sme nezískali žiadne prelomové výsledky a keď skončil, bol som rozhodnutý vrátiť sa na Slovensko. Som lenivý typ a každodenné dochádzanie do Viedne mi dosť nevyhovovalo. Tak som sa rozhodol vďaka príležitosti, ktorú mi ponúkli profesori Timko a Turňa, začať od nuly na ústave Molekulárnej biológie SAV. Na to som však potreboval nejakú výskumnú tému.

Tak ste sa vrátili ku kultúrnemu dedičstvu. 

Áno, mohol som tak spojiť svoje vzdelanie a trochu skúseností a založiť niečo nové, keďže v tom čase sa na Slovensku v oblasti biodeteriorácie kultúrneho dedičstva skoro nič nerobilo. Ale po všetkých tých rokoch práce vidím, že čo sa týka vzdelávania aj samotnej ochrany kultúrneho dedičstva, stále to nie je dosť.

O koľko je v Taliansku tento odbor populárnejší?

O dosť, lebo tam máme oveľa viac kultúrneho dedičstva. To je zároveň aj problém, pretože je fakt ťažké zachrániť všetko. Ale musím podotknúť, že aj keď Slovensko nemá toľko kultúrneho dedičstva ako Taliansko, stále je problém zachrániť aj to málo. Tak to vidím ja zo svojho výskumného pohľadu, reštaurátori možno vidia niečo iné. Ale neviem o tom, že by inštitúcie, ktoré sa zaoberajú kultúrnym dedičstvom, mali v tímoch nejakých mikrobiológov. Čo sa týka aj vzdelania, vo Viedni je napríklad na vysokej škole výtvarných umení laboratórium mikrobiológie. To od mladosti otvára do tejto témy dvere aj iným odborníkom. Mám pocit, že na Slovensku je tento odbor vyhradený len pre reštaurátorov, potom maximálne nejaký chemik a stačilo.

Päť odpovedí o Slovensku, ktoré potrebujeme poznať

V seriáli rozhovorov s cudzincami v úvode vždy opakujeme päť totožných otázok o Slovensku a jeho vnímaní tými, ktorí u nás dlhodobo žijú alebo žili. 

Čo vás na Slovensku prekvapilo najviac v pozitívnom a čo v negatívnom zmysle?

V negatívnom chren. Keď mi ho prvýkrát ponúkli, tak ma upozornili, že si mám dať len malú lyžičku. Ja som to videl prvýkrát a so sebavedomím chlapca z juhu ošľahaného čili papričkami som ich nepočúvol. Čo nasledovalo potom, bolo pre mňa dosť veľkým prekvapením.

V pozitívnom zmysle ma prekvapilo, aká je Bratislava dobre organizovaná. Napríklad si nemôžem vynachváliť mestskú hromadnú dopravu. Vy to možno nevidíte,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História

Rozhovory

Slovensko očami cudzincov

Seriál rozhovorov s osobnosťami z celého sveta, ktorí tu žijú alebo dlhodobo žili. Ako vnímajú Slovensko. Patríme skôr na Západ či na Východ? Čo sa cudzincom na ľuďoch u nás páči a čo nie? Čo sú ich obľúbené miesta a predovšetkým: Akí sme? Rozhovory budeme zverejňovať každý piatok.

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie