Politológ Abrahám: Ak si neuvedomíme fatálny rozdiel medzi Matovičom a Ficom, dláždime si cestu do autokracie

Politológ, vydavateľ časopisu Kritika & Kontext a rektor Bratislavskej medzinárodnej školy liberálnych štúdií (BISLA) Samuel Abrahám hovorí, že Hlas sa chce naozaj odlíšiť od Smeru a že v minulosti aj najväčšie svine pomohli demokracii.

Robert Fico podľa neho voľby nevyhrá, ale ak áno, paralyzoval by právny štát, a preto ho treba aj v spolupráci s Hlasom zastaviť.

Nedávno ste pre naše noviny napísali článok, kde ste vysvetľovali rozdiel medzi Igorom Matovičom a Robertom Ficom. Prečo si myslíte, že ten prvý je lepší ako druhý?

Nejde o to, či je lepší alebo horší. Mne ide o osud tejto spoločnosti po septembrových voľbách a nie o morálny profil dvoch populistov. V tom článku som na jednej strane poukázal na to, že dva roky vládnutia Igora Matoviča boli vnímané veľkou časťou spoločnosti ako katastrofálne. Keď v roku 2020 vyhral voľby, mohla jeho koaličná garnitúra zlepšiť veľmi veľa a dostať spoločnosť po dvanástich rokoch mafianizácie do lepších vôd. Čosi sa podarilo, väčšina vecí však nie.

Treba sa, hoci aj dodatočne, zamyslieť, či korupcia a klientelizmus neboli natoľko zažraté v štruktúrach moci a v demokratických inštitúciách, že bolo až nemožné tú bandu, čo ovládla pred rokom 2020 tento štát, odhaliť, usvedčiť a právoplatne odsúdiť. Matovič je typ demokratického politika, ktorý je ako líder neschopný, pretože väčšinou koná pudovo a inštinktívne. Inštinkt sám osebe nie je zlý, ale musí mať aj nejaký fundament – manažérsky, morálny aj komunikačný. Matovič bude po voľbách rovnako neriadená strela, či bude vo vláde, alebo z neho bude opozičný politik.

Na druhej strane je tu Fico a to je úplne iný prípad, pretože na rozdiel od Matoviča Fico je dnes nebezpečný pre demokraciu. Preňho účasť vo vláde bude o tom, že ani on, ani jeho kumpáni nebudú vyšetrovaní či potrestaní. Zabezpečiť to môže len tým, že bude kontrolovať médiá, ako aj demokratické inštitúcie, ktoré ho môžu dostať do basy. Je vysoko pravdepodobné, že Fico by sa snažil podriadiť si všetko potrebné tak, ako to urobili Orbán, Erdoğan alebo Lukašenko.

Musíme však rozoznávať medzi ľuďmi, ktorí často používajú rovnakú rétoriku a ponúkajú nesplniteľné sľuby. Matovič sa chce len dostať do parlamentu, aby politicky prežil, pretože sa mu to páči, keď svietia reflektory a kamery sú zapnuté, a rád rozhadzuje cudzie peniaze. Fico za dvanásť rokov vo vláde prešiel cestou od produktu niekoľkých firiem, ktorý vyformoval Fedor Flašík, cez človeka, čo zoženie milióny vlastnou hlavou, až po človeka, ktorý predsedal mafianizácii štátu. Ak by sa dostal k moci, iným ako autokratom sa ani nemôže stať. Funkčný právny štát by ho odstavil od politiky a on ho preto musí paralyzovať. Ak si neuvedomíme tento kvalitatívny, teda fatálny rozdiel medzi Matovičom a Ficom, dláždime si cestu do autokracie.

Hovoríte, že Matovič je demokratický politik, ktorý to nezvládol. Je však demokratickým politikom niekto, kto má stranu, ktorej je prakticky majiteľom, kde vlastne rozhoduje on sám?

Zákony a okolnosti mu to dovolia, nerobí nič protizákonné. O to, ako majú fungovať strany, sa má postarať štát. Nastavte pravidlá, odpíšte zákony odkiaľkoľvek na západ od Wolfstahlu a Matovič sa podľa toho bude správať. Je to podobné ako s Pentou. V Česku či v Poľsku je Penta nevinným jahniatkom, na Slovensku iste nie. Toto je otázka, ako sú nastavené pravidlá. Matovič nie je veľmi odlišný od Sulíka, ktorý tiež kontroluje peniaze strany a môže kohokoľvek svojvoľne vyhodiť. Saska je vlastne ministrana a nafúkne sa len cez voľby. Náš systém to umožňuje všetkým stranám. Ak chceme, aby strany fungovali ináč ako dnes, musíme nastaviť iné mantinely ich fungovania.

Z vášho článku vyplýva, že na jednej strane je Fico, ktorý by v záujme vlastnej slobody menil charakter štátu, plus fašisti a na druhej strane sú všetci ostatní, ktorí môžu Ficovi v uchopení moci zabrániť. No nie je to relativizácia rozdielov medzi nimi?

Neviem, či je relativizácia tým najlepším pojmom. Myslím, že Pellegriniho aj v Denníku N aj v SME démonizujete: Pozrite sa, veď je to Smer 2, a podobne. Lenže po voľbách to bude on, kto bude „kingmaker“. Na ňom bude záležať, či ho Fico stiahne k sebe a spolu zničia demokraciu, alebo urobí to, čo sa zdá, že dnes chce. On sa chce vymaniť zo svojej minulosti, a preto sa retušuje. Aj o tom je demokratická politika – nielen o hlbokej morálke, ale aj o činoch a plnení záväzkov. Poznáme v dejinách politikov, ktorí boli dosť veľké svine, no neskôr zachraňovali demokraciu. Áno, demokracia vie byť cynická a dosť nespravodlivá, nič lepšie však nevymyslíte. Realita 20. storočia ukázala, kam viedlo radikálne blúznenie utopistov, marxistov a fašistov.

Sám hovoríte, že tretia fáza Ficovho vládnutia bola mafiánska. A na tejto fáze sa podieľali všetci kľúčoví politici Hlasu.

Áno, politika však nie je havlovská esej. Politika je o tom, či sú politici ochotní a schopní dodržiavať pravidlá. Dnes nám zachraňujú boj proti korupcii kajúcnici. Ide v podstate o to, či bude Hlas pokračovať v mafianizácii spoločnosti alebo bude podporovať demokraciu. Od občanov záleží, či ich zvolia a koľko percent budú mať. Čo mám povedať? Že 16 percent ľudí, ktorí budú voliť Pellegriniho, sú debili, ktorí si neuvedomujú, že sú to všetko bývalí korupčníci? Bolo by to arogantné a je to ich hlas a vôľa a to musíme rešpektovať, ak nám na demokracii záleží. Hlas chce dnes presvedčiť, že je iný než Smer, preto sa odpojili. A tak presviedča. Bratislavskú kaviareň nepresvedčili, mnohých občanov áno.

Poviem vám to na inom príklade. Od Vladimíra Mečiara sa oddelila celá plejáda politikov a každý z nich hovoril: Kým som tam bol ja, bolo to v poriadku, ale teraz už nie je. Mečiar sa stal demagógom v deň ich odchodu. Pri nejakom ikstom odpadlíkovi od Mečiara som raz v rozhlase povedal, že počnúc Milanom Kňažkom bolo takých odchodov strašne veľa. Kňažko sa so mnou odvtedy nerozpráva. Aj Budaj bol mečiarovec. Ale rovnako Kňažko aj Budaj sa následne pričinili o to, že Mečiar padol a neskončili sme ako Bielorusko. A napokon voliči usúdili, či len oportunisticky prevracali kabát alebo pomáhali demokracii na Slovensku. Aj preto bude po týchto voľbách Pellegrini dôležitý. Netreba ho démonizovať, lebo nakoniec bude taký rádioaktívny, že s ním tí, čo chcú zachovať demokraciu na Slovensku, nebudú môcť a ani chcieť ísť do koalície.

Nie sú toto úvahy, ktoré majú prísť až po voľbách? Treba dávať už dnes najavo, že Hlas je prijateľný? Treba mu dávať zelenú už teraz?

Zelenú nie. Teraz sa musí každá strana zadefinovať a odlíšiť, aby bolo jasné, že je iná než ostatné. Je však nezmysel dnes hlásať, že ísť s Hlasom je neprijateľné. Podľa mňa sa prezieravo vyjadril Michal Šimečka, ktorý len nevylúčil, že bude s Hlasom spolupracovať. To úplne stačí – do septembra už nemusí povedať na túto tému nič iné. Ale vykrikovať „nikdy, nikdy, nikdy“ a potom s ním ísť do koalície robí z politika cynika a aj idiota. Víťazným politikom to až tak neprekáža, ale demokracia pôjde opäť o schod nižšie do suterénu. Najhorší scenár totiž bude, keď sa budú celé mesiace strany preskupovať, hádať a naťahovať, nevytvorí sa vláda a nebude mať kto spravovať štát.

Vy osobne veríte tomu, že politici Hlasu chcú byť iní ako Fico?

Ale určite. A takých ľudí je v moderných dejinách, chvalabohu, neúrekom. Keď sa pozriete na povojnových nemeckých politikov, niektorí boli predtým nacisti a mnohí boli vo Wehrmachte. Koľko bolo medzi našimi politikmi komunistov, ktorí sa zaslúžili o reformy v šesťdesiatych rokoch a o obnovu demokracie po roku 1989?

Nemali by sme mať latku o niečo vyššie?

V čom?

V nárokoch na politikov.

Môžeme písať siahodlhé zoznamy, čoho boli Pellegrini či Saková svedkami. Ale koľko svinstva videl taký Michal Kováč, a dnes ho pomaly vnímame ako najväčšieho Slováka. Machiavelli má vo Vladárovi úvahu, že ak líder, ktorý sa cíti morálne dokonalý, ale je obkolesený zasvinenou spoločnosťou, nezníži svoju vysokú morálnu latku, tá skorumpovaná spoločnosť ho vypudí a nahradí ho princom bez škrupulí. Skrátka, aby daný politik pomohol spoločnosti a aj sebe, do istej miery musí tolerovať nedokonalú spoločnosť okolo seba, pretože ak je latka príliš vysoko, väčšina ju podlezie a výsledok je korupcia, zlodejstvo a strach. Niečo podobné vravel T. G. Masaryk heslom „Nebát se a nekrást“.

Ale kto dnes číta politickú filozofiu? Už aj na väčšine katedier politológie v celej Európe je to okrajový predmet. A tak máme často politikov, ktorí sú insitní svätci alebo kamuflovaní lotri obkolesení byrokratmi moci.

Reakcia Hlasu na trest pre Petra Kažimíra vyzerá tak, akoby sa Hlas chcel podobať na Smer.

Je pred voľbami – hľadajú svoj priestor a, napokon, neviem o tom až tak veľa. Kažimíra mám v pamäti zapísaného ako jediného ministra Ficovej vlády, ktorý nerobil nezmyselné čistky na ministerstve financií a nechal tam schopných ľudí. Martin Filko, náš bývalý študent vo Výberovom vzdelávacom spolku, tým bol milo prekvapený a vyjadroval sa o ňom pozitívne. Teda je to iná fajta ako tí všelijakí Slobodníkovia a kaliňákovci. Ostatní zapadli prachom, Kažimír zostal v povedomí ako schopný a slušný minister. Samozrejme, ak je vinný, nech pyká. Priama odpoveď na vašu otázku je však jednoduchá – pokiaľ ho neodsúdi súd, je nevinný. Novinár môže a musí opisovať hriechy obvinených, ale zákonodarca a politik by mali čakať na verdikt justície.

Asi nebudete tipovať, ako dopadnú voľby.

Do budúcnosti nevidím. Ten článok som napísal preto, že tu panuje diskusia s leitmotívom „po nás potopa“, v ktorej mnohí hovoria, akí sú oni dokonalí a akí sú politici zlí. Nemyslím si, že Fico vyhrá, pretože sa počas kampane vyvalí všetko to svinstvo z jeho éry a ľudia si pospomínajú, za čo všetko je zodpovedný. Dnes je Fico proruský, rozpráva o zdražovaní, o tom, ako zabezpečí lacný benzín. Zároveň profituje z rozloženej súčasnej koalície, z čoho sú ľudia frustrovaní a zhnusení. On vlastne populisticky využíva, čo mu dnešná nekoalícia ponúka. Hľadá, čoho sa ľudia boja a v čom sú neistí, a tento priestor obsadzuje a zneužíva. A funguje mu to, pretože druhá časť spektra sa hašterí, je rozložená a nie je schopná konštruktívne reagovať.

Vidíte v súčasnej slovenskej politike nejaké výrazné osobnosti?

Dnešná politika osobnosti až tak nepotrebuje. Je to bonus, ale nie nevyhnutnosť. Pozrite sa, ako vznikajú strany. Tak, že máte peniaze, máte mediálny priestor a ste v Bratislave. Osobnosť tento konský trh s politikou väčšinou vypudí alebo zomelie. Nakoniec, v demokratickej politike osobnosť nie je až taká dôležitá. Politik, politička musia mať integritu, cieľ, výdrž a zručnosti, aby dokázali viesť stranu, ministerstvo či parlament. Tak ako napríklad Mikuláš Dzurinda, ale toho dnes nik nechce, pretože pre jedných je príliš ambiciózny a pre druhých nemá dokonalý životopis. Myslím si, že je to škoda pre našu spoločnosť. Ten by prešiel Slovensko krížom-krážom a určite by to bolo pre demokraciu prospešné.

Možno je to spomienkový optimizmus, ale prvá porevolučná generácia politikov bola iná. Alebo nie?

No, ja si pamätám aj na to, že v priebehu pol roka sa v spoločnosti objavila obrovská nenávisť, ako explodoval nacionalizmus, ktorý som predtým sledoval medzi pohrobkami Slovenského štátu v Kanade. Eufória Novembra rýchlo vyprchala, svine sa otriasli, zistili, že sa im nič nestane, a hneď boli späť. A mali talent vzájomne sa rozpoznávať a pomáhať si. A tú prvú generáciu revolucionárov rýchlo odstavili od moci.

Navyše časť lídrov VPN odišla sama, pretože nechcela zostať v politike. Teda okrem Budaja, ktorý mal a aj má ambíciu byť vo vrcholovej politike. Avšak jeho kolegovia ho vypudili a dobehla ho aj jeho spolupráca s ŠtB. Napríklad Miroslav Kusý mohol byť premiérom, ale nechcel to a mal právo to odmietnuť. Škoda pre nás. Venoval som mu celé číslo Kritiky & Kontextu, kde sme o tom podrobne diskutovali. Otázka pre každého revolucionára znie, odkiaľ má vedieť v čase nečakaného prevratu, že by bolo lepšie, ak by prevzal moc? No nevie to. Namiesto toho prišiel Mečiar a ten všetkých prevalcoval.

Do Denníka N ste napísali aj niekoľko článkov o volebnom systéme. Prečo ste proti názoru, že jeden volebný obvod, ktorý tu máme už 25 rokov, treba zachovať?

Už som spomínal, čo treba na vznik strany. A keď máte takéto strany, tak máte v parlamente 150 anonymných poslancov. Iste, poznáme ich mená, vieme, odkiaľ pochádzajú, čo robili, ale inak sú štyri roky anonymní, pretože nemajú voči voličom žiadnu zodpovednosť. Zodpovedajú sa len bosovi, ktorý ich napísal na kandidátku. Viete si predstaviť, že by za poslancom prišiel niekto, kto mu povie: „Ja som vás krúžkoval, môžete sa mi zodpovedať, prečo ste hlasovali tak a tak?“ Takého človeka by politik poslal do hája.

Keby bolo osem volebných obvodov, nútilo by to strany nájsť niekoho v každom kraji, niekoho, koho tam poznajú, koho si tam vážia. Už to by znamenalo, že by sme tu mali o dve tretiny menej strán, pretože nájsť lídrov na lokálnej úrovni, kde ich ľudia poznajú, nie je vôbec jednoduché.

Na Slovensku, ktoré je jeden volebný obvod, sa strany veselo množia, potom zanikajú, rozpadajú sa a opäť spájajú. Ak by strana mala štruktúru povedzme v ôsmich župách po celom Slovensku, rozbíjala by sa ťažšie, pretože vybudovať novú stranu by bolo oveľa ťažšie. Dnes to má vlastne len KDH a čiastočne Robert Fico a Peter Pellegrini. Naopak, Igor Matovič, Richard Sulík či Boris Kollár majú minimum členov, pretože viac ani nepotrebujú. Oni potrebujú len byť v televízii a mať peniaze na reklamu. Večný vznik a zánik strán je najväčší problém súčasného volebného systému s jedným obvodom.

Nebolo by potom lepšie ako zvýšenie počtu obvodov zaviesť väčšinový systém? V ňom sa môžu presadiť dve hlavné a pár menších strán a nič nové prakticky nevzniká.

Väčšinový systém je stabilný, ale nespravodlivý, pomerný je spravodlivý, ale nestabilný. Toľko z učebníc politológie. My máme pomerný volebný systém, ktorý by sa dal jednoducho spraviť viac stabilným. Väčšinový systém má tiež problémy. Napríklad v Kanade alebo vo Veľkej Británii sa po každých voľbách mnohí pýtajú, či nezmeniť svoj volebný systém na pomerný alebo zmiešaný. Nič sa však nezmení, pretože by to zmenilo charakter politického systému a žiadny poslanec si neodhlasuje dobrovoľne svoj koniec. A preto je rozmýšľanie nad zavedením väčšinového volebného systému na Slovensku nezmysel.

Je osem obvodov realistickejších?

Určite, pretože je tam spravodlivosť pomerného systému a zároveň je stabilnejší ako ten dnešný. Je pravda, že niektoré strany by nemali šancu. Najviac by to postihlo ministrany s dominantnými lídrami, ale strany, ktoré majú štruktúry, by na tom boli lepšie. Lenže dnešný systém vlastne vyhovuje bosom každej strany. Fakt, že si poslanci odhlasovali ústavnou väčšinou jeden volebný obvod, je výrečný. A keby bolo tajné hlasovanie, tak by za to hlasovali takmer všetci.

Ak si dobre spomínam, vo voľbách 1990 síce boli tri volebné obvody, ale vo Východoslovenskom kraji kandidoval za VPN napríklad Marián Čalfa, ktorý však žil roky v Prahe.

To už je na voličoch, či by také niečo kandidátovi odpustili alebo nie. Vladimírovi Maňkovi to nestálo pred krajskými voľbami za to, aby prišiel z Bruselu, a ľudia mu to zrátali a zvolili si Mariana Kotlebu. Keď bol Čalfa v Prahe a ľudia ho zvolili, asi na to mali nejaký dôvod.

Jedna praktická otázka: Progresívne Slovensko budú ľudia najviac voliť v Bratislavskom kraji a ešte v mestách popri D1 a R1. Predstavte si situáciu, že by v Bratislave PS získalo 20 percent, ale v Banskobystrickom pod 5 percent. Najprv by sa sčítali hlasy v rámci celého Slovenska a až potom by sa prerozdeľovali podľa krajov?

Áno a stále by to fungovalo podľa pomerného systému. Keby bol väčšinový, tak by povedzme získali len Bratislavu a už nič viac. V pomernom systéme by sa spočítali hlasy z celého Slovenska a počet za volebný okruh by sa tiež určil pomerne k počtu obyvateľov. Ak by bolo viac volebných obvodov, strany by sa snažili postaviť známych a dôveryhodných kandidátov v regiónoch, ktorí by získali vlastnú regionálnu legitimitu. A bratislavskí bosovia by ich nemohli komandovať pri hlasovaní, ako sa im zachce. Mali by totiž vlastnú legitimitu z regiónov a boli by pre svojich lídrov partneri a nie podriadení. Navyše, mohli by za nimi chodiť občania povedzme Banskobystrického kraja a diskutovať s nimi, prípadne im nadávať.

Ako sa pozeráte na súčasný vzťah vlády a parlamentu, kde vládne návrhy často vôbec neprechádzajú? Nie je to vlastne vrchol parlamentnej demokracie, keď Národná rada nie je slúžkou exekutívy?

Dôvod je ten, že padla vláda a v parlamente nie je stranícka disciplína. Sú to skôr také politické a už predvolebné šachy, no iste nie vrchol parlamentnej demokracie. Väčšinou to funguje tak, že poslanci počúvajú straníckeho bosa, ktorý im hovorí, ako majú hlasovať, a oni ho poslúchajú. A keď bola vláda v plnej sile, tak v parlamente presadila, čo len chcela. Tento volebný systém poslancom veľmi vyhovuje, pretože keď sa votrú dosť hlboko do predsedovej priazne, dá ich na volebný lístok dosť vysoko.

Súčasný parlament dnes nie je slúžkou vlády v demisii, to však neznamená, že by robil niečo konštruktívne. Ak zruší § 363, klobúk dole, ale veľmi o tom pochybujem. Neviem si predstaviť ani to, že by opozícia hlasovala za zákony súvisiace s plánom obnovy, pretože jej nevyhovuje, aby sa tu pred voľbami udialo niečo dobré.

Aký by bol ideálny vzťah medzi vládou a parlamentom?

To vyjadril už Edmund Burke. Poslanec v momente, keď vstupuje do parlamentu, síce neprestáva byť členom strany, ale jeho hlavnou úlohou je byť členom parlamentu danej krajiny. Hlasuje tak ako strana, ale sú momenty, keď si má povedať, že jeho zodpovednosť stojí vyššie ako stranícky povel. Zopárkrát sa to stalo aj v slovenskej politike, no v drvivej väčšine prípadov poslanci robia to, čo im hovoria stranícki lídri.

Aj to je dôsledok jedného volebného obvodu?

Čiastočne a čiastočne je to aj naša tradícia poslúchať vlastného šéfa. V demokratickej krajine má poslanec niekedy právo a povinnosť urobiť veci, ktoré mu strana nemusí odpustiť.

Ako sa pozeráte na Demokratov? Toto je spôsob, akým má vznikať politická strana?

A ako inak má v tomto systéme vznikať? Tu sa stále niečo rozpadá a nové vzniká. Sme rodina možno vznikla tak, že sa Boris Kollár „hecol“, že aj on dokáže vyrobiť stranu, a aj mu to vyšlo. Pomerný systém s päťpercentným kvórom spôsobuje, že sa strany rozpadajú, pretože ľudia, ktorí ich rozbíjajú, si myslia, že práve v danej chvíli majú šancu. Kto by si také niečo dovolil medzi americkými demokratmi alebo republikánmi? Tam to nikomu nenapadne. A ak áno, tak sa pokúsi agendu zmeniť zvnútra, ale nie tak, že stranu rozbije. Ktokoľvek sa o to pokúsil, po jednom volebnom období bolo po ňom. To je stabilita väčšinového systému, ktorý, opakujem, tu nemá šancu.

My máme pomerný systém a stále tu bude rozpad a vznik nových strán. Ide o to, či sú predstavitelia nových strán schopní za určitý krátky čas presvedčiť dostatok voličov, aby ich poslali do parlamentu. Preto tvrdím, že pre demokraciu na Slovensku je lepšie, že budú voľby v septembri, a nie skôr. Takto majú napríklad aj Demokrati šancu presvedčiť voličov a pomôcť vytvoriť niečo, čo neprevalcujú svojou populistickou demagógiou Fico a Blaha.

Predstavte si holandský volebný systém, ktorý je väčšinový, v ktorom sa takisto volí 150 poslancov, ale kvórum je len 0,67 percenta, to znamená, že v parlamente môže stranu zastupovať aj jeden jediný poslanec. Ten parlament je rozdrobenejší než náš, ale keby sme taký mali, možno by sa naplnili ambície všetkých ľudí, ktorí chcú byť predsedami, nie?

Keď diskutujem s priateľmi z Holandska o ich volebnom systéme, hovoria, že dnes je to hrozné. Holanďania majú nízke kvórum, ale keďže tam dlhodobo fungovali tradičné a veľké strany, systém bol stabilný. Teraz sa všetko štiepi a je z toho chaos. Holanďanov to dobehlo rovnako, ako to dobehlo Izrael, kde pomaly jeden človek môže rozhodovať o tom, či zničia ústavný súd.

Nedávno vyšla knižka Unesený Západ s dvomi staršími textami Milana Kunderu. V druhom z nich spisovateľ hovorí o strednej Európe, o tom, ako bola táto súčasť Západu unesená na východ. Keďže ste o tom v minulosti písali, nemyslíte si, že sme stále vnímaní ako súčasť Východu?

Už je to na nás. Je na nás, či chceme byť viac ako krajina Orbána alebo Havla. Sme v NATO, v Európskej únii, sme liberálna demokracia. Keď som v Kanade študoval sovietske a východoeurópske štúdiá, stredná Európa sa brala ako nejaká literárna fikcia. Diskusiu rozprúdil až Kunderov text z roku 1984, keď mu v USA vyšla dnes už slávna esej Tragédia strednej Európy. A tá diskusia bola úžasná. Antonín Liehm všetko zozbieral a vydal vo svojom skvelom časopise 150-tisíc slov. Paradoxne, debata skončila, hneď ako sa rozpadlo sovietsko-ruské impérium. Pôvodne Kundera onú esej nazval Unesený Západ, teda že Západ nás blahosklonne nechal napospas Stalinovmu Rusku. A pritom stredná Európa, čo sa týka literatúry, filozofie, vedy či hudby, bola úžasný fenomén. Na území bývalej mnohonárodnostnej Habsburskej monarchie vznikalo niečo vzácne, z čoho Západ čerpal, ale ľudí a územie nechal ten istý Západ, ako píše Kundera, na štyridsať rokov v pasci východného impéria, ktoré nám bolo cudzie a odporné. Asi nie všetkým…

Chceme my na Slovensku byť súčasťou Západu?

Určite nikto nechce ísť do Ruska, na východ. Jeden z dôvodov, prečo prehral Mečiar, bol, že sa Rakúšania začali vyhrážať, že zavedú víza. Všetci chceme byť súčasťou Západu, posielame tam deti do škôl, chceme tam cestovať, mnohí žiť a pracovať. Nik zo Slovenska neodíde do Kazane, Novosibirska či Minska. Myslím, že ani agenti Ruska šíriaci hoaxy a určite ani ten Blaha s Ficom, čo vzývajú Putina. Sme zároveň pohltení západnou kultúrou, aj tou dobrou, aj tou gýčovou, ktorú Kundera tak neznáša a s humorom opisuje.

Prečo si potom toľko ľudí želá víťazstvo Ruska?

Nie som z toho taký frustrovaný, ako by som podľa prieskumu asi mal byť. Keď Fico vidí, že ľudia majú strach a nechcú platiť viac za energie a benzín, má tendenciu to využiť. Za hranicou títo ľudia vidia Orbána, ktorý sa tváril, akoby Maďarom zaistil nízke ceny, aj keď to spôsobilo, že tam bol nedostatok benzínu. A potom je tu ten fenomén Matovičovej nekoalície, ktorá spôsobila chaos a bezvládie. Tí ľudia, čo vyskakujú v prieskumoch ako proruskí, určite nie sú žiadni vagnerovci, ktorí vzývajú Putina, ale ľudia, na ktorých pôsobia spomínané okolnosti. Keby bola stabilita a nebola by vojna, môže si Fico rozprávať, čo chce, a v prieskumoch by mali iné výsledky. Verím, že po čase, keď sa veci stabilizujú, zostane dnešné obdobie v pamäti ako prízrak, ako choroba, ktorá bola ohrozujúca, ale my sme ju prekonali. A že nie som naivný optimista a „snílek“, mi dosvedčujú minulé regionálne voľby, ktoré vyhnali extrémistov z miestnych zastupiteľstiev a primátorských kresiel na celom Slovensku.