Zara Kromková z Prizmy: Ak niekto hovorí, že dochádza k liberalizácii procesu tranzície, tak klame

Neprešli ani dva mesiace od opätovnej platnosti odborného usmernenia na zjednotenie medicínskych postupov pred právnou tranzíciou a už sa hovorí o jeho zrušení. Iniciatíva Ide nám o život, ktorá vznikla po teroristickom útoku na Zámockej, začiatkom týždňa informovala, že o tom dostáva signály z úradu vlády a ministerstva zdravotníctva.

Ako približuje Zara Kromková z poradenského centra Prizma v Košiciach, premenlivá platnosť odborného usmernenia spolu s návrhom novely zákona o rodnom čísle spôsobuje teraz odlišný prístup k transrodovým osobám napríklad na matrikách.

„Niektorý matričný úrad uzná potvrdenie od lekára či lekárky, v ktorom sa jasne uvádza, že zmena pohlavia bola plne indikovaná, je nezvratná a nemenná, no iný matričný úrad ho neuzná. Kým sa celá téma nespolitizovala, legislatívu a lekárske potvrdenia matriky plne rešpektovali,“ hovorí.

Poradkyňa v oblasti ľudských práv transrodových osôb zároveň priznáva obavy, ako bude celá situácia okolo odborného usmernenia pokračovať. „Mrzí ma to o to viac, že na stretnutí v novembri minulého roka som Eduardovi Hegerovi osobne vysvetľovala zložitosť a komplexnosť celého procesu tranzície aj dôležitosť odborného usmernenia, ktoré tento proces nijako nezjednodušuje.“

V rozhovore so Zarou Kromkovou sa dočítate:

• čo ju viedlo k tomu, aby sa stala mediálne známou osobou;
• prečo považuje proces tranzície naďalej za veľmi prísny;
• čo si myslí o problémoch štandardného postupu v aplikačnej praxi;
• aké správy prichádzali do Prizmy po teroristickom útoku;
• v čom sa od jesene zlepšil prístup k LGBTI+ osobám;
• či vedú ľudia po tranzícii na Slovensku šťastné životy.

Náš rozhovor je pre vás už niekoľkým mediálnym vystúpením len za tento rok. Dokonca môžeme povedať, že patríte medzi najznámejšie transrodové osoby na Slovensku. Prečo ste sa rozhodli pôsobiť verejne?

Mám tri dôvody, ktoré ma približne v roku 2014 motivovali ísť aj do mediálneho priestoru. Jedným bola vlastná skúsenosť s tranzíciou, ďalším vtedajšia kampaň pred referendom o rodine.

Zároveň som v tom čase pozorovala a obdivovala kolektívnu prácu ľudí v organizáciách ako Iniciatíva Inakosť a Q-centrum v Bratislave či Saplinq v Košiciach. Aj teraz sa považujem iba za súčasť tímu, ktorý sa snaží prispieť k zlepšeniu postavenia LGBTI+ ľudí na Slovensku.

Ako prvú motiváciu ste spomenuli vlastnú skúsenosť s tranzíciou. Narážate na to, že pred desiatimi rokmi bolo o celom procese dostupných veľmi málo informácií?

Presne tak. Keď som chcela zistiť, či je proces tranzície na Slovensku vôbec možný, ani som netušila, odkiaľ začať. Vtedy sociálne siete ešte neboli v takom rozmachu, informácií bolo menej, respektíve som nevedela, kde ich hľadať. Až neskôr, už v procese tranzície, som sa dozvedela napríklad o občianskom združení Transfúzia, kde pôsobili najmä Christián Havlíček a Romina Kollárik. Bez nich by som teraz s istotou nerobila to, čo robím, a som im preto nesmierne vďačná, že mi venovali svoj čas a energiu.

Dnes máme na Slovensku omnoho viac informácií, existuje inPoradňa v Bratislave, ktorú zastrešuje Iniciatíva Inakosť, a naša Prizma v Košiciach prevádzkovaná občianskym združením Saplinq. V oboch poradniach nájdu transrodoví ľudia rešpektujúci a prijímajúci prístup.

Od kvír aktivistiek a aktivistov som už viackrát počula, že balansujú na hrane vyhorenia. Ako sa momentálne cítite vy?

Zdá sa mi, že aj v tejto chvíli pociťujem niektoré z príznakov vyhorenia. Ešte to nezašlo do bodu, že by som sa vyhýbala rodine, priateľom a blízkym, no mám na nich extrémne málo času.

Tiež by som povedala, že u mňa už niekoľko mesiacov pretrváva pocit zahltenia, ktorý je od teroristického útoku omnoho intenzívnejší. Deje sa množstvo vecí naraz a veľmi otvorene priznám, že je mimoriadne náročné snažiť sa robiť osvetu v prostredí, v ktorom musíme čeliť dezinformáciám, nenávistným prejavom a navyše v posledných rokoch aj snahám o prijatie diskriminačnej legislatívy.

Osobne sa venujem poradenstvu v oblasti potrieb transrodových ľudí a advokácii za dodržiavanie ľudských práv transrodových ľudí. V podstate ani neviem, či sa dá moja práca nazvať osvetou, aspoň nie v takej miere, ako by som si to predstavovala, pretože neustále musíme – či už v Prizme, alebo v Saplinqu – míňať energiu, čas, prostriedky a naše kapacity na to, aby sme reagovali na aktuálne dianie.

Veľmi málo času teda môžeme venovať nejakým naozaj pekným osvetovým kampaniam, ktoré by verejnosti priblížili životy LGBTI+ ľudí. Jednu však v Saplinqu predsa len máme – Dúhovú stužku, ktorá sa stala najviditeľnejšou kampaňou svojho druhu na Slovensku a tento rok sa opäť začne koncom apríla.

Medzi vaše najzapamätateľnejšie mediálne výstupy by som zaradila minuloročnú epizódu Silnej zostavy. V tom čase bolo horúcou témou pozastavenie platnosti odborného usmernenia, ktoré okrem iného spresňuje podmienky na úradný prepis rodu. Dokázali ste si vtedy predstaviť, že s ročným odstupom budete navyše riešiť novelu zákona o rodnom čísle, ktorá by právnu tranzíciu prakticky znemožnila?

V tom čase bolo pre mňa naozaj nepredstaviteľné, že prvým čítaním prejde zákon o de facto zákaze tranzície a podporí ho takmer ústavná väčšina. A dnes to tu máme. Takže ja si už nič nepredstavujem, lebo mám pocit, že na Slovensku je možné všetko.

Málo však zaznieva, ako sme sa do tohto bodu dostali. Prvý pokus o zákaz právnej a medicínskej tranzície na Slovensku nastal v marci 2021 (strana ĽSNS vtedy navrhla zakotviť do ústavy nemennosť „pohlavnej identity“ – pozn. red.). Za túto novelu ústavy hlasovalo 44 poslancov a poslankýň, a to aj z vtedajšej vládnej koalície – najmä z klubov Sme rodina a OĽaNO. Potom v novembri 2021 prišlo v jednom balíku päť návrhov diskriminačnej legislatívy voči LGBTI+ ľuďom a jedným z nich bol opätovný zákaz právnej tranzície.

V apríli 2022 prvýkrát vstúpilo do platnosti spomínané odborné usmernenie, no jeho príbeh sa začal už v roku 2019. Práve odvtedy vnímam postupný regres v oblasti témy životov transrodových ľudí, najmä čo sa týka právnej tranzície a zdravotnej starostlivosti spojenej s tranzíciou. Začalo sa to tým, že niektorí poskytovatelia zdravotnej starostlivosti sa v tom čase rozhodli, že do prijatia odborného usmernenia nebudú sprevádzať transrodových ľudí procesom tranzície. Tak došlo k znižovaniu počtu lekárov, ktorí sa im venovali.

Po minuloročnej medializácii sa navyše spustila obrovská ostrá nenávistná kampaň, ktorej súčasťou bol napríklad pokus o podmienenie prepisu rodu v dokladoch kastračným zákrokom, ale aj Anna Záborská veľmi rýchlo pochopila, ako zle komunikačne vyzerá, ak sa profilujete, že ste za život, a potom chcete niekomu odrezávať zdravé časti tiel.

Celé to vyústilo do toho, že pod politickým tlakom minister Lengvarský platnosť usmernenia pozastavil a podmienil ho schválením štandardného postupu pre diagnostiku a komplexný manažment zdravotnej starostlivosti spojenej s tranzíciou.

A od tohto „medziobdobia“ sa nepredvídateľne správajú už aj matriky, kde sa vykonáva prepis rodného čísla v dokumentoch.

Presne tak. Niektorý matričný úrad uzná potvrdenie od lekára či lekárky, v ktorom sa jasne uvádza, že zmena pohlavia bola plne indikovaná, je nezvratná a nemenná, no iný matričný úrad ho neuzná. Je dôležité povedať, že do schválenia odborného usmernenia a následnej politizácie celej témy sme nikdy predtým nezaznamenali, že by matričné úrady odmietli zapísať zmenu rodného čísla po predložení lekárskeho posudku. Dovtedy legislatívu a lekárske potvrdenia plne rešpektovali.

Ak sa na to pozriem ľudsky, rozumiem, že osoby, ktoré pracujú na matričných úradoch, sú zneistené, ako majú postupovať a čo vlastne platí, keď večer v správach sledujú vyjadrenia terajších politikov a političiek v parlamente. Ale matričný úrad je stále inštitúcia, ktorá poskytuje služby, má byť pre občanov a občianky dostupná a má postupovať podľa platnej legislatívy. Ide o službu na počkanie, keď už sme pri tom.

Takže sa pýtam – a ešte som nedostala odpoveď –, prečo matričné úrady postupujú mätúco, keď sa legislatíva nezmenila.

Tým sme opäť prešli k zákonu o rodnom čísle, ktorý pred prijatím štandardného postupu a odborného usmernenia ako jediný rámcoval celý proces právnej tranzície. Konkrétne sa práve v ňom píše, že zmena rodného čísla sa vykonáva aj „na základe lekárskeho posudku o zmene pohlavia osoby“. Vyžadovali sa niekedy legislatívne na vydanie tohto posudku kastračné či sterilizačné zákroky?

Nie. Ide o veľmi často šírenú misinformáciu. Nikdy na Slovensku nebola povinnosť podstúpiť tieto zákroky, nehovoril o tom žiaden zákon, bol to iba zaužívaný postup, ktorý rámcovalo oznámenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky ešte z roku 1981. Predošlá verejná ochrankyňa práv profesorka Patakyová k nemu vydala jasné stanovisko, že na Slovensku je toto oznámenie neúčinné, neplatné a navyše v rozpore s našou ústavou aj s Európskym dohovorom o ľudských právach.

Osobne poznám ľudí, ktorí prešli tranzíciou bez podstúpenia kastračného či sterilizačného výkonu ešte pred schválením odborného usmernenia. No dovtedy každý poskytovateľ a každá poskytovateľka zdravotnej starostlivosti spojenej s tranzíciou postupovali rôzne. Stávalo sa, že človek mal inú tranzíciu, keď ňou prechádzal v Košiciach, a úplne inú tranzíciu, keď ňou prechádzal v Bratislave.

Najčastejší rozdiel bol práve v tom, že niektorí lekári a lekárky podmieňovali vydanie posudku pre matričný úrad práve jedným alebo druhým spomínaným zákrokom.

Aký je rozdiel medzi kastráciou a sterilizáciou?

Pri kastračnom zákroku dochádza k odstráneniu pohlavných orgánov, to znamená, že dochádza k definitívnemu odstráneniu semenníkov alebo definitívnemu odstráneniu vnútorných pohlavných orgánov, ako sú vaječníky a maternica.

Sterilizačné výkony sú menej invazívne. V prípade človeka so semenníkmi dochádza k vazektómii, čiže sa znemožní plodnosť, ale reprodukčné orgány človeku ostávajú. Rovnako to platí aj pri sterilizáciách osôb, ktoré majú vaječníky a maternicu. Čiže nedochádza k operačnému odstráneniu týchto orgánov.

Niektoré transrodové osoby majú o tieto a ďalšie zákroky samy záujem, iné môže odradiť práve ich invazívnosť a potenciálne zdravotné komplikácie. Ako by ste reagovali na názor, že bez kastrácie, ktorá sa v prijatom štandardnom postupe nenachádza, si zrazu môže rod ktokoľvek poľahky zmeniť?

Prijaté odborné usmernenie a štandardný postup neodrážajú ani najnovšiu Medzinárodnú klasifikáciu chorôb MKCH – 11, v ktorej už transrodovosť nie je medzi duševnými poruchami, ale bola depatologizovaná a priradená do sekcie sexuálne zdravie.

Nič sa navyše nezjednodušuje, naopak, proces tranzície je na Slovensku aj po prijatí týchto dokumentov stále veľmi prísny. Vstupuje doň množstvo odborníkov a odborníčok, a to z oblasti psychiatrie, endokrinológie, psychológie, gynekológie, urológie, zároveň sa robia sa genetické testy. Takže tých vyšetrení je naozaj veľmi veľa, a kým ich človek všetky prejde, uplynie aj rok.

Ak niekto hovorí, že dochádza k liberalizácii procesu tranzície, tak klame. Za liberálny by sme ho mohli označiť až vtedy, ak by na Slovensku platil zákon o sebaurčení, ale ten tu neplatí. Proces tranzície je stále monitorovaný a vedený odborníkmi a odborníčkami. Prijaté dokumenty len zjednocujú postup pri zdravotnej starostlivosti a reflektujú, že nie každý transrodový človek chce podstúpiť rôzne operačné výkony.

Podmienkou pre právnu tranzíciu je minimálne ročné užívanie hormonálnej substitučnej terapie. Dostať sa k nej je však cesta, ktorú som už opísala. Človek sa k nej nedopracuje zo dňa na deň.

Máte obavy, že odborné usmernenie opäť stratí platnosť?

Áno, mám. Veľmi otvorene poviem, že mám obavy, ako a kam bude celý tento dokument a vôbec situácia na Slovensku smerovať. Dočasne poverený premiér a zároveň poverený minister zdravotníctva Eduard Heger vo svojich vyjadreniach zahmlieva a nedáva jasnú odpoveď, čo plánuje s odborným usmernením urobiť, a to ani po našej utorkovej tlačovej konferencii, kde sme ho na to verejne vyzvali. Transrodoví ľudia ostávajú naďalej rukojemníkmi štátu a ľudí, ktorí dočasne spravujú veci verejné, a sú vystavení neistote.

Mrzí ma to o to viac, že na stretnutí s premiérom za účasti Martina Macka a Romana Samotného v novembri minulého roka som mu osobne vysvetľovala zložitosť a komplexnosť celého procesu tranzície aj dôležitosť odborného usmernenia, ktoré tento proces nijako nezjednodušuje.

Už naozaj nestačia prázdne reči o demokracii a akýchsi snahách o zlepšenie situácie LGBTI+ ľudí na Slovensku, lebo konkrétne kroky sa nedejú. A ponižujúci návrh na fiduciárne vyhlásenia pre gejské a lesbické páry za krok k zlepšeniu situácie LGBTI+ ľudí nepovažujem.

Na stredajšej tlačovej besede Eduard Heger priblížil, že v súvislosti so štandardným postupom pri tranzícii treba doriešiť problémy s aplikačnou praxou. Konkrétne vymenoval situácie typu hospitalizácia v nemocniciach, výkon trestu či využívanie športovísk a pobyt na školských internátoch. Zároveň vyzval, aby sa táto téma nepolitizovala a nevyvolávali sa ďalej kultúrne vojny. Čo si o tom myslíte?

Očakávala by som, že premiér vyzve príslušné ministerstvá, aby zavádzali do praxe odborné usmernenie rovnako ako pri iných témach. Možno by pomohlo opierať sa aj o medzinárodné záväzky Slovenskej republiky, odporúčania Svetovej zdravotníckej organizácie a riadiť sa aj rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva. Aspoň takéto sú štandardy vo fungujúcich vyspelých štátoch Európskej únie. Žiaľ, pozorujeme niečo úplne iné a tento chaos a neodbornosť sú pre terajšie volebné obdobie príznačné.

Argumenty s aplikačnou praxou, ako ich opísal premiér, sa snažia vykresliť transrodových ľudí ako nebezpečných pre spoločnosť. Nemôžem to vnímať inak ako vytváranie si pôdy na zrušenie platnosti odborného usmernenia. Navyše na základe falošných argumentov, že ak štát urobí aspoň to základné minimum pre transparentnosť procesov v zdravotnej starostlivosti spojenej s tranzíciou, ublíži sa celej spoločnosti. Takéto argumenty používajú skupiny, ktoré sa snažia vymazať transrodových ľudí zo spoločnosti a označujú nás za verejného nepriateľa.

Zo skúseností viem, že v spoločných priestoroch, ktoré pán premiér opísal, sú riziku nenávistného správania vystavení práve transrodoví ľudia, ktorí sa takým priestorom snažia vyhýbať zo strachu z násilia. Navyše problémy s aplikačnou praxou sú tu teraz, keď aj napriek tomu, že máme platné usmernenie, matričné úrady ho nerešpektujú a dôsledky musia znášať transrodoví ľudia – nikto iný.

Na nepolitizovanie témy vyzývame za občianske združenia a poradne spolu s odbornou lekárskou obcou prakticky neustále, ale bez úspechu, pretože politická reprezentácia zbiera na téme voličské hlasy. Prekvapuje ma preto výzva premiéra na nepolitizovanie témy, pretože nielenže ju nezastavil, keď mohol, ale aj sa na politizácii priamo podieľal, keď podľa mojich informácií do odbornej komisie, ktorá pripravovala štandardy, nominoval svojich ľudí bez odbornosti v téme. Ľudské životy a ľudské práva nie sú kultúrne vojny.

Ako sme už naznačili, vy ste prechádzali tranzíciou v roku 2014. V čom sa líšia vaše skúsenosti od skúsenosti ľudí, ktorí sú v nej teraz?

Ťažko sa to porovnáva, pretože každý transrodový a nebinárny človek má individuálnu skúsenosť, nachádza sa v rôznej situácii a do tranzície vstupuje s rôznymi podmienkami. Ani čakacie lehoty sa nedajú celkom porovnať, pretože keď som ja prechádzala tranzíciou, lekári a lekárky mali rôzne postupy, ako som už spomínala. Medzi zlepšenia tak môžem zaradiť práve to, že dochádza k zjednoteniu postupov pri medicínskej tranzícii a záujem o tému sa zo strany poskytovateľov a poskytovateliek zdravotnej starostlivosti zvýšil.

Zvlášť ma teší, že sa zvýšil aj medzi mladými psychiatrami a psychiatričkami, pretože za poradne môžem povedať, že momentálne máme na Slovensku len jednu psychiatričku, ktorá transrodových ľudí prijíma konzistentne a na ktorú môžeme našu klientelu odkázať s plnou istotou.

No nezmenilo sa, že stále na Slovensku neexistuje vôbec žiadna zdravotná starostlivosť spojená s tranzíciou pre ľudí pod osemnásť rokov.

Tieto osoby sa však môžu obrátiť aspoň na poradňu Prizma v Košiciach či inPoradňu v Bratislave. Ako v Prizme pristupujete k ľuďom, ktorí sa vám ozvú? V rozhovoroch zvyknete zdôrazňovať, že im vyslovene neradíte.

Rada to vysvetlím. Prizma poskytuje bezplatné psychologické a právne poradenstvo v oblasti potrieb LGBTI+ ľudí, špecificky aj transrodových a nebinárnych osôb. Hoci je teda Prizma poradňa, náš prístup je taký, že sa snažíme vytvárať prijímajúce a rešpektujúce prostredie. Držíme sa zásady, že najväčšími odborníčkami a odborníkmi na svoje životy sú samotní ľudia, ktorí k nám prichádzajú.

Nikdy by som si nedovolila povedať človeku – urob toto a budeš sa mať lepšie. Môžeme sa porozprávať o rôznych riešeniach, naša psychologička sa môže zamerať na jeho duševnú kondíciu. No niekedy ľudia naozaj len potrebujú mať niekoho, komu sa môžu zdôveriť s rôznymi pocitmi, a na to sme tu.

V rámci právneho poradenstva riešime napríklad majetkové vyrovnanie po rozchode gejských či lesbických párov. Počas pandémie sme mali aj prípad, keď sa klientov manžel nevedel dostať na Slovensko, pretože Slovensko neuznáva manželstvá pre všetkých.

Okrem toho organizujeme komunitné stretnutia s rôznymi témami, na ktoré ľudia veľmi radi prichádzajú, robíme podporné skupiny pre transrodové a nebinárne osoby. Od tohto roka sme navyše v spolupráci so Združením rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí otvorili aj svojpomocné skupiny pre rodičov LGBTI+ ľudí.

Keď sa pozriete na dáta o vašej klientele za minulý rok, kto Prizmu najčastejšie oslovuje a s akými témami?

Jedna z oblastí, ktoré sledujeme, je sebaidentifikácia. Viac ako 86 percent tvorili LGBTI+ osoby a z toho vyše 70 percent predstavovali transrodoví ľudia. To ukazuje, že práve transrodoví ľudia sú jednou z najohrozenejších skupín obyvateľstva na Slovensku vôbec.

Medzi najčastejšími témami, ktoré sme v Prizme riešili, bola dostupnosť zdravotnej starostlivosti spojenej s tranzíciou a proces tranzície ako taký. Ďalej išlo o témy súvisiace s coming-outom – za akých okolností ho urobiť, komu sa zdôveriť ako prvému a podobne. Potom nasledovali vzťahové otázky a duševné zdravie.

Zvyšné percentá tvoria aj rodičia LGBTI+ ľudí. Čo ich zaujíma, keď kontaktujú Prizmu?

Rodičia transrodových osôb sa najčastejšie ozývajú, keď hľadajú pre svoje deti zdravotnú starostlivosť spojenú s tranzíciou. Ako som spomínala, dostupnosť je veľmi nízka a pokiaľ ich deti majú menej ako osemnásť rokov, musia vycestovať do Českej republiky. Tiež sa stáva, že sa rodičia potrebujú pozhovárať o tom, čo môžu čakať od tranzície svojho dieťaťa. Opäť ani tu neplatí univerzálna odpoveď, no môžeme prebrať ich konkrétnu situáciu.

Takisto je dopyt po sieťovaní sa s rodičmi iných LGBTI+ detí. Našťastie tu máme už spomínané Združenie rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí. Predsa len je úplne iné, keď sa stretne rodič s rodičom, než keď sa rodič stretne iba so mnou alebo s niekým od nás z Prizmy.

Aké správy a reakcie vám chodili do poradne tesne po teroristickom útoku?

Tých správ bolo veľmi veľa a opakoval sa v nich obrovský pocit strachu zo strany LGBTI+ osôb, ale aj ich rodičov. Nikdy nezabudnem na tú noc. Tiež som cítila ohromný pocit úzkosti, strachu a bolesti, lebo sa to mohlo stať kdekoľvek. Hlavou mi išlo množstvo vecí.

Potom sme sa rozhodli usporiadať komunitné stretnutie, aby sme sa podelili o pocity. Bolo to tuším týždeň po teroristickom útoku a prišlo tam veľmi veľa ľudí z rôznych kútov východného Slovenska – aj z Rožňavy, zo Starej Ľubovne či z Humenného.

Najskôr sme len tak mlčali, pozerali sme sa rôzne do zeme. Atmosféra bola mimoriadne ťaživá. A potom ľudia začali rozprávať, čo pociťujú. Aj teraz, keď si spomeniem na to stretnutie, mám presne rovnaký pocit ťažoby, úzkosti a takej beznádeje z toho, čo opisovali. Niektorí aj plakali.

Pamätám si jedného človeka, ktorý hovoril, koľko úsilia ho stálo vôbec prijať samého seba. Koľko úsilia ho stálo, aby prežíval svoj život aspoň čiastočne otvorene. A nakoniec prišla takáto fatálna rana, ktorá pre neho znamenala, že si tým musí prejsť absolútne od začiatku.

Postupne však v tejto ťaživej atmosfére začalo zaznievať aj to, čo ľuďom pomáha. Tá bolesť bola stále veľmi intenzívna, no pocítila som obrovskú mieru solidarity. Komunita, ktorá sa tam zišla, zrazu nabrala silu vďaka tomu, ako sa osoby navzájom počúvali a podporili sa.

Odvtedy nám v Prizme narástol počet ľudí, ktorí chodia na komunitné stretnutia. Kým pred teroristickým útokom ich bolo tak päť-šesť, dnes ich prichádza už vyše dvadsať. Takže malo to tento efekt – nenarástol ani tak počet individuálneho poradenstva ako skôr dopyt po spoločných aktivitách.

Zlepšil sa od jesene v niečom prístup slovenskej spoločnosti k LGBTI+ ľuďom?

Situácia na Slovensku sa do veľkej miery mení k lepšiemu, čo sa týka slovníka, korektného písania a informovania o životoch LGBTI+ osôb. Stále by to mohlo byť lepšie, no uvedomujem si, že tá téma je pre mnohých nová a potrebujeme ich skôr povzbudiť, aby sa v nej vzdelávali.

Treba povedať, že práve s mladou generáciou LGBTI+ ľudí, ktorí sú otvorení a veľmi aktívni, prichádza aj tlak, ktorý sme sa my skôr narodení možno báli robiť. Ale táto prichádzajúca generácia vie veľmi jasne sformulovať, čo potrebuje a ako chce, aby sa o nej písalo.

Zároveň dochádza k zlepšeniu v oblasti literatúry. Začína sa do slovenčiny prekladať množstvo textov z oblasti LGBTI+ tém, čo tiež vnímam veľmi pozitívne. Oceňujem aj mieru solidarity, ktorú prejavili a stále prejavujú mnohé komunitné priestory, podniky, kultúrne centrá, ale aj ľudia z prostredia kultúry či umenia. Dnes už vidno dúhovú vlajku oveľa viac ako kedysi.

No potom tu máme oblasť, ktorú potrebujeme ďalej zlepšovať. Podľa mňa prapríčina celej situácie na Slovensku, konkrétne obrovská miera dezinformácií a predsudkov voči LGBTI+ ľuďom, pramení z toho, že veľká časť spoločnosti si takého človeka nedokáže predstaviť. Možnože majú v susedstve napríklad lesbu, ale nevedia o tom. Preto ľahšie uveria pokriveným diskusiám, ktoré vyvolávajú aj politici a političky.

Vzdelávanie je takisto oblasť, kde zaostávame v inklúzii a vo zviditeľňovaní skúsenosti LGBTI+ ľudí a, mimochodom, aj iných skupín – či už ide o Rómov a Rómky, zdravotne znevýhodnené osoby, či o utečencov a utečenky. Neučíme sa v školách o tom, že rodiny sú rôzne, že ju v istých situáciách môže tvoriť iba jeden rodič alebo babka a dedko, ktorí vychovávajú svojich vnukov a vnučky. Takisto existujú rodiny s dvoma otcami alebo s dvoma mamami. Nehovoríme o tom, aká pestrá je spoločnosť, len vytvárame dojem, že existuje nejaká norma, ktorú aktuálne na Slovensku väčšina ani nespĺňa.

Keď už ste spomenuli korektný jazyk, za zmienku stojí takzvaný Dúhový kompas, na ktorého príprave ste sa takisto podieľali. Ide o stránku s vysvetleniami, ako písať o LGBTI+ ľuďoch čo najpresnejšie a bez predsudkov. Čo považujete za dôležité, aby sa pretavilo aj do bežnej reči či textov?

Za Dúhový kompas patrí poďakovanie Nore Barcziovej, ktorá spojila množstvo ľudí, aby vznikol tento web. Ja som na ňom za občianske združenie Saplinq spolupracovala s kolegyňou Alexandrou Demetrianovou.

Ak by sa začali používať odporúčania najmä z časti Slovník, bol by to veľký posun vpred. Veľmi často tu vzniká dojem, že keď sa niekto pomýli, ľudia z aktivizmu ho za to „zjedia“. To nie je pravda, iba hovoríme o tom, že sme na základe svojich skúseností s LGBTI+ ľuďmi pripravili materiál, ktorý môže pomôcť pomôcť aj novinárom a novinárkam.

Jazyk ako nástroj má v sebe obrovskú moc, preto s ním pracujem veľmi obozretne a citlivo. Napríklad keď chceme spojenie transrodoví ľudia skrátiť, tak nepíšeme trans ľudia spolu, lebo to vytvára dojem, že existujú ľudia a transrodoví ľudia. Preto by sme mali slovo trans používať ako prídavné meno.

Inak povedané, trans ľudia sa píše oddelene, aby transrodovosť bola iba jedným z možných prívlastkov.

Presne tak. Ja ľudsky rozumiem snahám dodržiavať spisovný jazyk. Už som v mnohých prípadoch dostala dokonca odpoveď, že sa mám sťažovať na Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra. Úplne chápem, no chcem povzbudiť všetkých korektorov a všetky korektorky, že môžeme robiť aj „chyby“, keď vychádzajú z potrieb ľudí, o ktorých píšeme.

Zároveň sa v súvislosti s transrodovými osobami prevažne píše len o tom, akým všetkým problémom musia v živote čeliť. Poďme to teda poňať inak. Sú trans ľudia na Slovensku šťastní?

Sú. Poznám mnoho transrodových ľudí, ktorí tu žijú šťastné životy – množstvo umelcov, umelkýň, sociológ, asistent predaja či bývalý reprezentant Slovenskej republiky v športe. Transrodoví ľudia sú v každej sociálnej skupine. Sme všade, vždy sme boli a vždy budeme.

Konkrétnejšie môžem rozpovedať aj skúsenosť jednej našej klientky. Keď prechádzala tranzíciou, prišla pandémia a u všetkých odborníkov a odborníčok sa extrémne natiahli čakacie lehoty. V tom čase už bola na hormonálnej substitučnej terapii, okolie ju už teda čítalo ako ženu, no v dokladoch mala ešte stále mužské rodné číslo a mužské meno. Nevedela sa preto zamestnať, na pohovore jej vždy začali klásť veľmi intímne otázky a vždy ju odtiaľ týmto spôsobom vyštvali. Poslali sme asi dvesto životopisov, no pre neukončenú právnu tranzíciu zažívala na pracovnom trhu absolútnu diskrimináciu a žila v zacyklenom kruhu.

Po právnej tranzícii si prácu našla a úplne sa zaradila do spoločnosti. Predtým bývala s rodičmi, kde to bolo veľmi napäté. Dnes býva sama, má partnera, vedie pre niekoho absolútne obyčajný život, ale pre ňu je to sen, žije svoj skutočný život.

Nedávno sme sa po dlhšom čase stretli. Prišla s rozžiarenými očami a povedala mi: „Zara, mám sa super. Áno, mám bežné starosti, čo riešia všetci, ale inak sa mám super.“ Už to jednoducho nebola osoba, ktorá kedysi neustále prepočítavala, či bude mať na cestu do Košíc, aby prišla do Prizmy, lebo ju nikto nechcel zamestnať.

Takže tých pozitívnych príbehov je naozaj veľmi veľa. Poznám aj človeka, ktorý prešiel tranzíciou, odišiel do zahraničia, čo vždy plánoval, a teraz je tam úspešný lekár. Občas si napíšeme a aj on mi povie, aký má skvelý život a že transrodovosť je iba časť jeho životnej skúsenosti.

Poznať skúsenosti transrodových osôb má nepochybne svoj význam, no nadviažem na jednu myšlienku, ktorá už zaznela aj od vás v iných rozhovoroch. Potrebuje spoločnosť do hĺbky chápať prežívanie trans ľudí? Alebo stačí, aby nikto nezasahoval do vašich ľudských práv?

Aj toto rada priblížim. Často sa stretávam s tým, že ľudia sa snažia pochopiť naše prežívanie, našu skúsenosť. No o to sa nikto nemusí snažiť, pretože to je to isté, ako keby som sa ja snažila pochopiť prežívanie cisrodového človeka. Aj keď teraz už zrejme viem, ako sa cíti cisrodová žena, a neriešim veci, ktoré sú pre cisrodové osoby úplnými samozrejmosťami.

Napríklad výber oblečenia. Pre mňa to bola pred tranzíciou dennodenne traumatizujúca záležitosť. Viem to asi opísať iba tak, ako keby som sa prihovárala cisrodovej žene. Predstav si, že si musíš obliecť pánske rifle, k tomu košeľu, na to nejaké pánske sako a obuť si pánske poltopánky. Bolo by ti príjemné ísť takto von medzi ľudí?

Jednoducho, nikto nechce od cisrodových ľudí, aby pochopili na úplne hlbokej úrovni prežívanie transrodových ľudí. Môžeme prinášať svoju skúsenosť, ale to, čo chceme, je, aby sa k nám spoločnosť správala ako k ľuďom. Keď vám človek povie, že používa tento rod a toto meno, tak ho rešpektujte a nespochybňujte, ako sa vám predstavil.

Na jeseň sme vydali zoznam filmov a seriálov, ktoré zobrazujú bežné skúsenosti LGBTI+ osôb. Čo by ste doň doplnili?

Veľmi odporúčam seriál Pose. Približuje život LGBTI+ komunity v Spojených štátoch v osemdesiatych rokoch minulého storočia a zároveň do veľkej miery zobrazuje, ako ľudia, ktorí sami zažívajú ťažké veci, dokážu byť oporou aj pre iných.

Sú tam aj náročné chvíle, no v mnohých oblastiach je tento seriál excelentný a zbožňujem ho. Transrodové ženy v ňom hrajú transrodové ženy, čo veľmi oceňujem. Nie je nás v populácii veľa, ale Pose ukazuje, že existujú transrodoví ľudia, ktorí sú dobrí herci a dobré herečky, a vystihuje aj ich skutočný život. Keby som ho videla ako malé dieťa, mala by som omnoho menší strach o svoju budúcnosť.