Psychiater Moťovský: Liečil som aj pilota s panickými atakmi a nebál by som sa sadnúť k nemu do lietadla
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Keď sa rozprávate so psychiatrom Branislavom Moťovským, máte pocit, že ho nič nedokáže vyviesť z miery.
No aj on má svoje hranice. Napríklad keď sa v článkoch alebo diskusiách dočíta, že je niečo „čistá psychiatria“, alebo keď sa politikom prisudzujú rôzne psychiatrické diagnózy – akoby tie mali ospravedlniť ich správanie.
„Zloba, hlúposť, nekompetentnosť sú slobodné rozhodnutia a neodhadnutie vlastných schopností. Na to človek nepotrebuje mať duševnú poruchu,“ hovorí v rozhovore primár psychiatrickej kliniky vo Fakultnej nemocnici v Trenčíne.
„Keď niekde čítam, že ‚toto je čistá psychiatria‘, tak veľmi chcem, aby si tí autori uvedomili, že na psychiatriu chodia ľudia ozaj s utrpením a ozaj im pomáhame,“ vraví.
V rozhovore hovoríme aj o tom:
- prečo sa ľudia najčastejšie boja ísť za psychiatrom,
- ako fungovala psychoterapia za socializmu,
- že za túžbou pomáhať iným môže byť aj narcistická črta,
- prečo ľudia na zodpovedných pozíciách majú častejšie psychické poruchy,
- ako môže každý z nás pomôcť človeku s akútnym psychickým problémom.
Ako zvyknú reagovať ľudia, ktorí vás nepoznajú, keď poviete, že ste psychiater? Zaujíma ma, či sa stigma spojená so psychickými poruchami prenáša aj na vaše povolanie.
To je veľmi dobrá otázka. Túto prácu robím už asi 25 rokov, tak si to už dnes ani veľmi nevšímam, ale všeobecne by som to možno nazval efektom prekvapenia. Ťažko povedať, či je to prekvapenie skôr pozitívne alebo negatívne. V normálnej komunikácii vám to síce na začiatku nikto nepovie, ale či už od klientov alebo od ľudí, s ktorými sa skamarátim, potom väčšinou počujem, že to pre nich bolo prekvapenie: „Fíha, do teba by som to nepovedal.“
A potom je tam veľmi často – aj keď len decentne vyjadrený – pocit neistoty, niekedy možno až ohrozenia: „Preboha, on mi vidí až do gágora! On o mne určite všetko vie.“ Tu by som hneď chcel všetkých ubezpečiť, že neviem vôbec nič a do vnútra človeka nevidím, takže sa netreba báť. Aj my psychiatri sme odkázaní na dlhodobé rozhovory a pozorovania.
Naozaj si už na prvý pohľad nevšimnete na niekom povedzme prejavy úzkosti?
Tak to áno, úzkostného človeka si, samozrejme, všimnem. Ale prejavy úzkosti nie sú to najhoršie, čoho sa ľudia boja, že by som u nich mohol zbadať.
Čo teda berú ako to najhoršie?
Väčšinou im napadnú skôr morálne hodnotenia: „Čo ak zistí, že som zlý človek? Že mám strašnú povahu? Že som zlá matka/zlý manžel?“
