Všetci potrebujeme hlavne rešpekt a byť ľúbení, hovorí Soňa G. Lutherová. Nakrútila intímny rodinný príbeh o tranzícii

Najprv sa poznali ako kamaráti. Keď Soňa G. Lutherová v roku 2019 dala česko-slovenskému páru žijúcemu vo Švédsku ponuku, či by nemohla prísť k nim domov so štábom nakrútiť film o tranzícii, ktorou jeden z dvojice prechádzal, nemohla tušiť, ako to dopadne. Nevedeli to ani oni – Marvin a Ivan Horvátovci, ktorí spolu prežili ako manželia vyše 10 rokov a majú spolu dve deti.

Súhlasili, dnes sú stále spolu a výsledkom je dokument Šťastný človek, ktorý bude mať 1. mája svetovú premiéru na Hot Docs Festival, najväčšom festivale dokumentárnych filmov v Severnej Amerike.

„Téma transrodových ľudí na Slovensku bola spolitizovaná už v čase, keď sme začali nakrúcať, ale ani vo sne by mi nenapadlo, kam to až zájde, a že sa práve z nich stane obetný baránok na získavanie lacných politických bodov,“ vraví Soňa G. Lutherová.

Do našich kín príde jej dokument v septembri. Vďaka koprodukcii HBO MAX bude aj vo vysielaní a na rovnomennej streamovacej službe.

V rozhovore hovorí aj o tom:

• s akou ambíciou film začala nakrúcať;
• v čom je proces tranzície vo Švédsku jednoduchší;
• prečo nechcela vo filme sexuálne intímne scény;
• ako zvažovali, či vo filme majú vystupovať aj deti;
• a kde vidí pôvod neznášanlivosti voči transrodovým ľuďom na Slovensku.

Z filmu je zrejmé, že s jeho hlavnými protagonistami máte dlhší vzťah, zrejme ešte z čias, keď Marvin nemal za sebou ani coming out ako transrodový muž. Kedy a kde ste sa vlastne s Horvátovcami zoznámili?

Bolo to v roku 2008, keď som cestovala do Švédska ako doktorandka na študijný pobyt spolu so svojím vtedajším partnerom, dnes manželom. Horvátovci sa do Švédska sťahovali natrvalo. Stretli sme sa na letisku, Ivana sme poznali cez známych, tak sme sa pozdravili a prehodili zopár viet. Udržiavali sme kontakt a časom sa z nás stali priatelia. Potom išiel život viac-menej predvídateľným smerom – im sa narodili deti, nám sa narodili deti.

Ako ste sa dozvedeli o Marvinovom coming-oute?

Povedal nám to sám cez videohovor, bolo to myslím v roku 2017. Obrátil sa na nás s dôverou možno aj preto, lebo vedel, že pre mňa to nie je úplne nová téma. Ako antropologička som predtým pracovala na výskume o transrodových deťoch pre organizáciu TransFúzia s Rominou Kollárik, takže asi aj preto veril, že sa ho nebudeme pýtať necitlivé otázky a nebude nám musieť všetko vysvetľovať od piky.

Ako ste prišli k rozhodnutiu a dohode, že by ste o ňom nakrútili film?

Všetko to spolu súviselo: to, že som robila na spomínanom výskume, znamenalo, že som touto témou bola zasiahnutá. Veľmi citlivo som vnímala, aké otázky to prináša do rodinného prostredia. Keď nám to Marvin povedal, bolo to preňho veľmi čerstvé a obavy sa prekrývali s akýmsi vzdorom až hnevom.

Až do svojho coming-outu žil na prvý pohľad pomerne ustálený, komfortný rodinný život. Uvedomoval si, čo všetko tým riskuje, aké reakcie môžu prísť, a že svetu okolo seba bude musieť dokazovať, že to so svojou identitou myslí vážne a že je to preňho dôležité. Možno preto sa to u neho prelievalo do hnevu – cítil, ako mu okolitý svet túto náročnú osobnú situáciu sťažuje. Ja som vnímala, že má potrebu osloviť aj ďalších ľudí a sprostredkovať svoj príbeh. V tom momente som ho oslovila s ponukou filmu, hoci moja pôvodná predstava bola ďaleko od toho, do akých rozmerov napokon film narástol aj vďaka koprodukcii HBO MAX.

Vo filme je prítomná celá rodina, najmä Marvinov manžel Ivan, ktorý vo Švédsku pôsobí ako psychiater. Obaja boli nakrúcaniu rovnako otvorení?

Hýbateľom celého nápadu bol Marvin, ale bez Ivanovej podpory a súhlasu by to nešlo. Napriek tomu, že film je mojou interpretáciou toho, ako sa udalosti posledných rokov odohrali, myslím, že Ivan vnímal, že pre Marvina to môže byť spôsob, ako nad svojím príbehom získať kontrolu.

Navyše, čo sa začalo ako príbeh Marvinovej tranzície, ktorá bola katalyzátorom vzťahov v rodine, sa postupne stalo príbehom Marvina a Ivana ako páru. Ivan sa stal vo filme rovnako dôležitým protagonistom ako Marvin.

Mali ste vopred dohodnuté, čo nakrúcať môžete a čo nie – prípadne možnosť produkciu filmu kedykoľvek ukončiť?

Nie explicitne, ale keby v akomkoľvek momente povedali, že končia, tak by sme skončili. Ako antropologička som veľmi citlivo vnímala etický rozmer na viacerých úrovniach: nielen v rozhodovaní, čo točiť alebo netočiť, na čo som sa ich neustále pýtala, ale aj v rovine toho, nakoľko vlastnou prítomnosťou či otázkami vstupovať do vývoja situácie.

Vo filme sa sústreďujeme na vzťah manželov počas Marvinovej tranzície a ja sama som nevedela, ako to s nimi dopadne. V istej fáze som sa obávala, že sa ich príbeh vyvinie inak, ale počas nakrúcania som ich so svojimi názormi nekonfrontovala, nechala som situáciu plynúť a skôr som sa ľudsky zaujímala o to, ako sa cítia. Vo filme schválne na niektorých miestach zaznejú moje otázky, aby bolo jasné, že v odpovediach reagujú na niečo, čo sa ich pýtam a nehovoria to sami od seba.

Film sa začína v momente, keď je Marvin rozhodnutý prejsť procesom tranzície. Akú úlohu v tom rozhodnutí zohráva fakt, že Horvátovci žijú vo Švédsku? Vnímajú, ako sa voči LGBTI+ ľuďom stavia spoločnosť na Slovensku?

Áno, vnímajú to veľmi intenzívne. V čase, keď sa sťahovali do Švédska, však ešte netušili, čo ich osobne čaká. Postoj spoločnosti voči LGBTI+ ľuďom vo Švédsku je naozaj odlišný. Už pre deti v škôlke nie je nezvyčajné, ak majú niektoré deti dve mamičky alebo oteckov. Ľudia žijú v rôznych typoch rodín, rozdiel je aj v prístupe zo strany širšieho okolia, kolegov a to vplýva na základný pocit bezpečia, keď sa ako transrodový človek pohybujete po ulici.

Ak ide o samotnú tranzíciu, netreba si predstavovať, že je to na počkanie. Ide o zdĺhavý proces, do ktorého vstupuje množstvo odborníkov a odborníčok. Jedným z dôležitých faktorov odobrenia tranzície je napríklad aj vylúčenie akýchkoľvek psychiatrických diagnóz. Ľuďom však neraz trvá veľmi dlho, kým celým procesom prejdú a môžu sa u nich vyskytnúť úzkosti či depresie, čo môže celý proces skomplikovať. Zásadný rozdiel so Slovenskom bol ešte donedávna najmä v tom, že vo Švédsku nevyžadovali nútenú sterilizáciu ako podmienku právnej zmeny rodu. U nás však proti tomu existuje silný protitlak a je otázne, či usmernenie [ktoré podpísal Vladimír Lengvarský] ostane v platnosti. Vo Švédsku sú dnes transrodoví ľudia, ktorí prešli nútenou sterilizáciou, štátom finančne odškodnení.

Jednou zo silných scén vo filme je večer, ktorý ste strávili s Marvinom pred mastektómiou, teda chirurgickom zákroku na odstránenie prsníkov, a deň po zákroku, ktorý ste nakrúcali v nemocničnej izbe. Ako ste to prežívali?

Bolo to skutočne veľmi emotívne. Na kliniku do Malmö by za iných okolností zrejme išiel s nejakým iným kamarátom alebo kamarátkou, no dovolil, aby sme ho sprevádzali my s naším mikroštábom – kameraman, zvukár a ja. Bol to silný zážitok a dodnes cítim veľkú pokoru, že sme mohli byť pri ňom.

Selfie video, ktoré nám poslal po zákroku, ma úprimne prekvapilo. Neboli sme na tom dohodnutí, nedovolila by som si niečo také ani navrhnúť. Poslal mi ho spontánne a neskôr som sa uisťovala, či ho môžem použiť aj vo filme. Predtým sme vo filme miestami využili naše konverzácie cez videohovor, ale od toho momentu sa Marvin začal nakrúcať aj sám a vstupoval tak do filmového rozprávania autonómne.

Ako ste spomínali, hoci ide najmä o premenu Marvina, rovnako dôležitým sa v rozprávaní stane aj jeho partner Ivan. Kedy ste si uvedomili, že to bude aj film o ich vzájomnom vzťahu?

Na začiatku bola zrejme otázka ich vzťahu na tanieri častejšie, keďže to bolo čerstvo po Marvinovom coming-oute. Nebolo jasné, ako budú ďalej fungovať, boli plní neistoty, čo to prinesie, ako zareaguje ich okolie, ako sa oni sami budú cítiť.

Súvisí to aj s tým, že som spočiatku nemala úplne jasnú predstavu, dokedy budeme nakrúcať. Vravela som si, že by sme mohli skončiť vtedy, keď bude Marvinova vizuálna premena taká, že ju bude vidno na kamere – a bude napohľad zrejmé, že je to iný človek, ako keď sme začínali. Toto rozhodnutie sa ukázalo ako správne, lebo s postupujúcou tranzíciou sa príbeh začal prirodzene uzatvárať. To isté sa postupne ukázalo aj v ich vzťahu.

V akom zmysle?

Keď vidíte vo filme Marvina pri prvom rozhovore na terase ich domu, je celý stiahnutý do seba, zhrbený, má prekrížené ruky na prsiach, akoby sa trochu chránil. Na konci filmu je to sebavedomý, uvoľnený človek, ktorý sa cíti dobre sám so sebou. Marvin je iný človek – a vôbec to nie je to iba o vzhľade, hoci je už omnoho maskulínnejší, lebo berie testosterón.

Časom som cítila, že čosi podobné sa udialo aj v ich vzťahu. Hovorí sa síce, že tranzícia je proces na celý život, ale v istom momente akoby tá akútna fáza odznela a oni si povedali – tak asi to máme za sebou.

Je fascinujúce sledovať, ako takou náročnou zmenou prechádzajú stále ako pár, ktorý sa na ulici drží za ruky a je schopný manažovať domácnosť s dvoma malými deťmi spôsobom, akoby sa takmer nič nedialo. Je to výsledok strihu, citlivosti voči ich súkromiu alebo hraníc, kam vás s kamerou pustili?

Keby film o svojej tranzícii točil Marvin sám, určite by vyzeral inak. Film je interpretáciou toho, ako udalosti vidím ja ako jeho autorka – a ako sme ho spolu so strihačom Petrom Harumom a dramaturgičkou Majou Hriešikovou namiešali.

Čo ma teší, je fakt, že keď si dnes prečítam prvú synopsu, s ktorou sme sa uchádzali o financie v Audiovizuálnom fonde, tak to stále sedí. Dokonca sme už vtedy zvolili názov filmu Šťastný človek, hoci sme netušili, ako to dopadne a či napokon nevyznie cynicky. Môj zámer bol od začiatku jasný: chcela som zachytiť každodennosť rodiny v takejto životnej situácii. Chcela som otvoriť tému tranzície spôsobom, ktorému diváci dokážu porozumieť bez toho, aby sa museli okamžite ideologicky vyhraňovať. Chcela som im dať možnosť konfrontovať svoje názory a skúsenosti.

Pre mňa má film otvorený koniec. A ak ide o otázku šťastia, Marvin je v mojich očiach šťastným človekom preto, lebo s Ivanom dokázali prejsť túto cestu s rešpektom jeden k druhému. V tom vidím šťastie. Kľúč k fungujúcemu vzťahu. A zároveň niečo, čo je univerzálne platné a môže zaujať aj ľudí z majority.

Dôležitou súčasťou tohto príbehu sú ich deti, ktoré sú síce vo filme veľmi často prítomné, no nehovoria priamo do kamery, nijako život svojich rodičov nekomentujú. Bol to zámer?

Áno. To bola prakticky jediná podmienka Marvina a Ivana, keď sme začínali nakrúcať – nechceli, aby boli deti spovedané pred kamerou a sprítomňované zblízka, s čím som súhlasila. Keďže sme sa sústredili na každodenný život, bolo prirodzené, že sa v ňom deti objavili. Každý, kto má malé deti v domácnosti, vie, že sú skrátka všade. Pri nakrúcaní sme starostlivo volili typy záberov a zameriavali sme sa na detaily. Príjemne ma potešilo, keď som prvýkrát počula upravený zvuk z viacerých mikrofónov a zrazu ich tam bolo aj počuť, čo sme posilnili, no nechceli sme ich prítomnosť nijako zneužívať alebo na nej cudzopasiť. Ani ako filmárka, ale ani ako antropologička a matka som im nechcela klásť otázky, ktoré im samým možno ani nenapadli – a aj spätne si myslím, že sme sa rozhodli správne.

Nebola to dilema? Nielen vo vzťahu k deťom, ale aj k ich rodičom – ísť ďalej, ukázať ešte viac?

Nie, nebola. Stála som pred tou otázkou viackrát, najmä keď film videli už aj ľudia mimo štábu. V debatách niekedy vznikal tlak, či neukázať viac, napríklad v téme sexuality. Či neklásť otázky viac priamo, či nepoužiť explicitnejší materiál, ktorý som mala aj nakrútený. Lenže ja som od začiatku akosi intuitívne cítila, kde je hranica, za ktorú nechcem zájsť, a ani ma to nelákalo.

Mali ste obavy, aby sa to nezviezlo k tomu, „čo robia ľudia v posteli“, na čo sa u nás často redukuje téma života LGBTI+ ľudí?

Presne. Myslím, že aj ľudia, ktorí žijú v dlhodobom vzťahu, vedia, že nie sme tí istí, akí sme boli, keď sme sa spoznali pred dvadsiatimi rokmi. Meníme sa v čase. Mení sa to, ako vyzeráme, aké máme potreby, aké máme názory. Redukovať komplexné rodinné vzťahy na tému sexuality je veľmi nešťastné. To je to, čím sa zaoberám aj ako antropologička. Predstava statickej identity jednotlivca je mylná. Každý z nás sa mení v čase a s nadobudnutými skúsenosťami. Dokonca sme iní aj v rovnakom čase, keď sme v odlišných rolách – som iná ako matka, iná ako antropologička či filmárka.

Spomínali ste, že ste v minulosti robili na výskume o transrodovosti – nemali ste napriek tomu ešte nejaké stereotypy či predsudky, na ktoré ste počas nakrúcania narazili?

V zásade nie. Od samého začiatku až dodnes si však intenzívne uvedomujem, že ja sama nemám túto skúsenosť a v tomto zmysle to nie je môj príbeh, o čom sme sa aj s Marvinom veľa rozprávali. Napriek tomu, že sa považujem za ally (z angl. spojenkyňa, človek podporujúci rovnaké práva LGBTI+ osôb a verejne vystupujúci proti homofóbii – pozn. red.), je tento film pohľadom cis ženy, matky, ktorá žije v heterosexuálnom vzťahu.

Ak film osloví LGBTI+ ľudí, budem šťastná, no verím, že dokáže klásť otázky, ktoré sa týkajú mnohých z nás: čo je to rodina, čo je to manželstvo, čo znamená mať dlhodobý vzťah, čo znamená byť rodičom. To všetko film otvára a verím, že tak má šancu empatizovať a scitlivovať ľudí voči skúsenostiam iných.

Je niečo, v čom vás nakrúcanie tohto filmu zmenilo?

Stále cítim najmä veľkú mieru pokory, že ma Marvin a Ivan vpustili do svojho súkromia. Zároveň cítim bremeno zodpovednosti – aj pri tomto rozhovore –, aby som nepovedala niečo, čo by mohlo niekoho zraniť. Uvedomujem si, aká je to v našom kontexte citlivá téma a považujem za paradoxné, že debata o tranzícii a transrodových ľuďoch je u nás prakticky na začiatku, no zároveň bola okamžite unesená radikálnymi prúdmi a postavená do nesprávneho svetla. Mnohí ľudia pritom stále nemajú ani základnú predstavu a informácie.

Ak ide o nakrúcanie, bolo pre mňa obohacujúce byť s Marvinom. Ak by som jeho počínanie mala charakterizovať jedným slovom, tak by to bola nezlomnosť. Možno to niekto bude interpretovať ako svojhlavosť alebo dokonca sebectvo, ale ja to tak vôbec nevnímam. Videla som, čím prešiel a má môj veľký obdiv, ako to dokázal ustáť. Nesmierne inšpiratívny bol však aj Ivanov prístup. Ľudia, ktorí film videli, ho zvyknú čítať ako prístup psychiatra, ktorý k situácii pristupuje z pozície svojej profesie, no z toho, ako ho poznám, viem, že je to v prvom rade o tom, aký je človek a s akou rozvahou dokáže k veciam pristupovať. Veľmi pokojne reflektuje sám seba, svoju úlohu a myslím, že ju zvládol bravúrne. Jeho kľúčom je rešpekt. Verím, že bude inšpiráciou aj pre iných.

Ako sa na výsledok pozerali Marvin s Ivanom, sú s filmom spokojní?

Zatiaľ ho videl iba Marvin. Ivan ho nevidel, povedal, že sa mu nechce pozerať sa na seba dve hodiny, ale možno len nechce niektoré situácie opäť zažívať. Dal však plnú moc Marvinovi rozhodnúť a dať súhlas za oboch. Napriek tomu, že sme už mali podpísanú zmluvu, chcela som, aby film schválili, keď bol hotový predbežný strih.

Ako to prebehlo?

Využila som situáciu, keď sme boli vo Švédsku spolu na dovolenke ako dve rodiny. V jeden deň sme otcov s deťmi poslali na výlet, my s Marvinom sme si sadli a pozreli sme si to. Asi každý, kto už niekedy urobil dokument, vie, aký je to napínavý a emotívny moment. Bolo pre mňa veľkou úľavou, keď Marvin povedal: „Sú tam nejaké veci, ktoré vnímam trochu ako fikciu, tvoj pohľad, ale ako celok je to pravdivé.“ Bolo to pre mňa katarzívne.

Vo filme vystupuje Marvinov otec s partnerkou, no viackrát sa spomína aj Marvinova mama, ktorá mala počas nakrúcania problémy jeho tranzíciu prijať. Môžete povedať, ako to dopadlo?

Nerada by som hovorila za ňu. Naposledy som s ňou hovorila tesne pred uzatvorením natáčania, keď som jej ponúkla možnosť vo filme vystupovať. To, že v ňom napokon nie je, podľa mňa nerobí film chudobnejším. Jej názor je zrejmý, no keby bol vypovedaný, bol by to iný film – mohla by to byť ďalšia vrstva, ktorá umožní človeku, aby sa lepšie vcítil do situácie a uvedomil si, že napriek tomu, že tranzícia je čosi, čo sa bytostne dotýka jedného človeka, chtiac-nechtiac zasahuje aj ľudí naokolo.

V tomto zmysle je mi ľúto, že vo filme nie je, no priala by som si, aby si film raz pozrela. Možno by sa jej dostalo odpovedí na otázky, ktoré si kládla. Podobne to vnímam v prípade Marvinových a Ivanových detí – raz si možno ten film budú môcť pozrieť a mnohé veci im budú zrozumiteľnejšie.

Uvažovali ste nad tým, akých ľudí má film šancu zasiahnuť, a ako ho dostať k tým, ktorí sa voči LGBTI+ ľuďom stavajú nepriateľsky či nenávistne?

Nemyslím si, že môžeme hodnotovo „obrátiť“ ľudí, ktorí sú voči tejto téme v úplnom odpore. A necielili sme primárne ani na ľudí, ktorí sú otvorení a vnímaví. Mojím cieľom je zasiahnuť stred – ľudí, ktorí o tranzícii a transrodových ľuďoch počuli, ale nevedia, čo si o tom majú myslieť, majú aj nejaké predsudky, ale nie sú vyslovene negatívne nastavení.

Keď ste začínali nakrúcať, nemohli ste vedieť, kam sa slovenská spoločnosť posunie, a že budeme svedkami teroristického činu na Zámockej v Bratislave voči LGBTI+ ľuďom. Ako si vysvetľujete ten nepriateľský postoj spoločnosti – môžu zaň politici alebo má korene niekde hlbšie?

Nedôverčivosť voči veciam, ktoré považujeme za cudzie a ohrozujúce, je v našej mentalite a kultúre prítomná, to je fakt. No keby sme sa pozreli na posledných pätnásť rokov, počas ktorých sme sa v zrovnoprávnení LGBTI+ ľudí neposunuli ani o krok, ba dokonca sme sa vrátili späť, a skúmali by sme, čo je príčinou – dá sa jednoznačne vystopovať vplyv konkrétnych politikov a političiek.

Som presvedčená, že upriamovanie pozornosti na „hrozbu LGBTI+ ideológie“ nie je nič iné než odvádzanie pozornosti od pálčivých tém, ktoré ovplyvňujú náš každodenný život. Je to odvádzanie pozornosti od toho, že neinvestujeme do školstva, do zdravotníctva, že máme stovky ďalších problémov. Mám pocit, akoby sme žili v unesenej spoločnosti. Namiesto toho, aby sme stavali na tom, čo máme spoločné, si staviame bariéry, dávame nálepky, vytvárame vnútorných nepriateľov. Všetci pritom máme rovnaké potreby – potrebujeme byť ľúbení, mať pocit bezpečia, máme svoje rodiny a blízkych, na ktorých nám záleží. Nechápem, ako môže byť niekto taký zatvrdnutý alebo cynický, že to nedokáže zohľadniť.

Aj ako liberálne založený človek dokážem porozumieť tomu, kde sa napríklad berie zápal boja proti interrupciám. Chápem, že pre niekoho je to otázka hodnôt, ale nechápem, ako súvisí s hodnotovým nastavením to, či si transrodová osoba môže alebo nemôže zapísať rodné číslo zodpovedajúce jej identite do občianskeho preukazu. Ako to ovplyvňuje bežný život ľudí v tejto krajine? Ako by ovplyvnilo každodenný život väčšiny spoločnosti, keby sme prijali registrované partnerstvá alebo manželstvá pre všetkých? Nijako. Lenže od vraždy na Zámockej už uplynulo pol roka a my vidíme, aká reakcia sa dostavila – je to pre mňa hlboké sklamanie.