Takú nepopulárnu vládu Česko nemalo desať rokov. Prečo si napriek tomu drží podporu?

Autor je editor Českého rozhlasu Plus

Česká politika prechádza zvláštnym obdobím. Vláda Petra Fialu je rekordne nepopulárna.

Nájsť vysvetlenie nie je také ťažké – Čechom sa vlani v dôsledku inflácie prepadli reálne mzdy takým spôsobom, aký si krajina už dlho nepamätá. Vláda zároveň na často zvonka prichádzajúce krízy reaguje, jemne povedané, nie vždy práve kompetentne.

Česi boli s vládou spokojní najmenej od roku 2013, keď vládol Petr Nečas, ktorý bol premiérom počas celosvetovej finančnej krízy. Prepad obľúbenosti vlády je celkom logický.

Aj keby sa jej darilo častejšie nachádzať riešenia, z ktorých si ekonómovia a sociológovia nešklbú vlasy, pri zložitosti dnešnej situácie si s ňou ľudia aj tak budú spájať ťažkosti, ktoré zažívajú.

Naopak, prekvapujú prieskumy, podľa ktorých by strany vládnej koalície dostali zhruba rovnaký počet hlasov ako v parlamentných voľbách v roku 2021. Spolu, Piráti a Starostovia na jednej strane a SPD a ANO na druhej akoby tvorili dva ostrovy, medzi ktorými sa ľuďom príliš nechce cestovať.

Niektorí sociológovia, ako napríklad Martin Buchtík, nemajú radi povestné delenie krajiny na dva tábory – predstava, že Česi sú rozdelení na dve nezmieriteľné a nepriestupné skupiny, ktoré majú na každú otázku jasný názor, pochádza predovšetkým z lenivosti niektorých českých komentátorov.

Česká spoločnosť sa podľa výskumov skutočne rozpadá na viac skupín a názory na menšiny, migráciu alebo úlohu štátu v ekonomike sa nedajú rozdeliť do dvoch skupín, ale do niekoľkých tried.

Keď však ide o voličské preferencie, zatiaľ sa zdá, že český vládny volič len ťažko prechádza k opozícii a naopak. Veľa ľudí totiž podporilo projekty Spolu a Pirátov a starostov, pretože už nechceli pri moci Andreja Babiša.

Týmto voličom sa len ťažko môže zapáčiť hnutie ANO. Pravicovo populistická SPD, ktorá žiada vystúpenie z EÚ a nebráni sa otvorenému rasizmu voči ľuďom pochádzajúcim z Afriky a Blízkeho východu, je zase pre mainstreamového voliča len ťažko prijateľná.

Vládne strany, predovšetkým minister financií za ODS Zbyněk Stanjura, sa dávajú unášať ideologickou zaslepenosťou a pri tvorení politiky konajú ako odtrhnutí od dát.

ANO a SPD však toho oveľa viac neponúkajú. Ich činnosť sa prejavuje predovšetkým snahou blokovať vládnu väčšinu obštrukciami, ktoré paralyzujú prácu parlamentu.

Zaujímavejšie sú preto pohyby na politickom okraji, kde sa na dohľad vstupu do parlamentu dostala strana PRO (Právo, Rešpekt, Odbornosť).

Projekt, ktorý sa na naplnenie svojich politických ambícií snaží využiť bývalý futbalový funkcionár a následne právnik bojujúci proti covidovým opatreniam Jindřich Rajchl, je akousi technokratickejšou a uhladenejšou verziou Okamurovej SPD.

Rajchl sa podobne ako Okamura snaží vykresliť ako obhajca ľudu pred skazenými elitami, no nežiada vystúpenie z EÚ a na svojich demonštráciách nenecháva hovoriť niektorých otvorených rasistov a antisemitov.

Požaduje napríklad odchod Fialovej vlády a vystupuje proti pomoci Ukrajine. Chce sa aj menej spoliehať na Brusel a ísť viac „českou cestou“.

Práve demonštrácie sú zatiaľ hlavnou činnosťou jeho novej strany. A zatiaľ čo jeho pokusy mobilizovať priaznivcov na „blokovanie vládnych budov“ môžu vyvolávať úsmev, Tomiovi Okamurovi môžu tri percentá Rajchlovej strany znepríjemňovať život.

Okamura vždy ničil konkurenciu vnútri vlastného hnutia, preto je teraz ťažké predstaviť si spoluprácu SPD a PRO. Pokiaľ sa však PRO stalo dlhodobejším a rastúcim projektom, bude musieť Okamura nejako reagovať – buď Rajchla zničiť, alebo sa s ním spojiť.

Zaujímavé texty:

Buď si Petr Fiala stále myslí, že je krízový rok 2022 a budú mu naďalej prechádzať také veci, ako keď na konci minulého augusta oznámil, že cenové stropy na energie nikdy nezavedie, no vzápätí ich v septembri jeho vláda zaviedla. Ale to by bola naozaj veľká politická chyba. Teraz už vláda nereaguje na ruskú agresiu, ale má verejnosti predstaviť reformy, ktoré si mala pripraviť už dávno v opozícii. Alebo je tu druhá možnosť, omnoho temnejšia. Že komunikačné fiasko vlády a scestné vyčítanie médiám, že sa zaujímajú o pripravované reformy vlády, nie je len komunikačný problém, ale je to odraz úplnej politickej bezradnosti vládnej zostavy v ekonomických a sociálnych otázkach.

David Klimeš o vládnych reformách a komunikácii (Český rozhlas Plus)

Ďalšou paradoxnou silou, ktorá môže slovenské ženy dostať do politického popredia, je kresťanský fundamentalizmus. Aj v Príbehu služobníčky (Handmaid‘s Tale) sa z kancelárskych myší stali vodkyne revolúcie. Slovenské ženy aspoň dvakrát za rok čelia návrhu na sprísnenie interrupcií. V krajine, ktorá má stabilné právo na telesnú autonómiu, si ženy môžu dovoliť voliť patriarchov. Na Slovensku však prirodzene vzniká silný dopyt po aspoň hŕstke žien, ktoré budú tieto poslanecké návrhy blokovať.

Barbara Zmušková porovnáva zastúpenie žien v politike v Česku a na Slovensku (Voxpot)

Ak by Magnesia Litera mala u čitateľov prebúdzať záujem o literatúru, musela by to robiť prostredníctvom panelov, diskusií, rozhovorov a širokospektrálnej reflexie literatúry. Nielen v klubovni pre Pražanov – v Knižnici Václava Havla, ale s využitím súčasných mediálnych možností. Youtubového kanála, podcastov, panelov hovoriacich hláv a vôbec intenzívnejšou spoluprácou so svojimi nie nevýznamnými mediálnymi partnermi. Iste, aby to fungovalo, museli by do toho pritiecť peniaze. Ibaže takto Litera plní len rolu makety, ktorá uživí nanajvýš svojich organizátorov, zatiaľ čo navonok hrá ľúbivé divadlo o prebúdzaní záujmu o čitateľstvo.

Eva Klíčová o odovzdávaní cien Magnesia Litera (A2larm)

Pre mňa je to jasný stereotyp toho, že Ázijčania hovoria jazykom, ktorý pre vás znie ako „ťing ťong“. Je zastaraný a rovnaký, ako keď sa používal stereotyp, že všetci Vietnamci sú predavačmi vo večierke. Hádže Ázijčanov do rovnakého vreca.

Týždenníku Respekt sa tento mesiac nepodarila obálka stereotypizujúca Ázijčanov. Šéfredaktor Erik Tabery sa za ňu ospravedlnil a urobil rozhovor s blogerkou Do Thu Trang. (Respekt)