Rusko slabne, preto prišli útoky na Mariupoľ

Zdá sa, že východoukrajinskí „separatisti“ posilnení „humanitárnymi“ konvojmi, ruskými posilami a zásobami prikročili k ďalšej fáze Putinovho plánu – začali novú ofenzívu na získanie suchozemského mosta k tiež okupovanému Krymu.

Útok na Mariupoľ iný zmysel nedáva – ak aj mali heslá o pripojení sa k Rusku v doneckej a luhanskej oblasti nejakú masovú podporu, pre Mariupoľ to neplatí. Tam sú miestni dosť jednoznačne proti.

Ofenzíva bude pravdepodobne pre Putinových propagandistov na Západe ďalším dôkazom, že sankcie nefungujú a Putina nezastavia (oni teda zároveň tvrdia, že separatisti nekonajú podľa príkazov Moskvy, čo je zjavný rozpor, ale nech).

Môže to však byť presne naopak. Potreba nového víťazstva a suchozemského prepojenia na Krym rastie pre Kremeľ úmerne tomu, ako sa zhoršuje ekonomická situácia Ruska.

O stavbe mosta cez Kerčský prieliv, ktorý mal vyriešiť zásobovanie polostrova a jeho zapojenie do ruskej ekonomiky, sa už prestalo vážne hovoriť. Rovnako ako o prílive miliárd rubľov do miestnej ekonomiky i na sociálne dávky. Ani ruskí obyvatelia Krymu zatiaľ z pripojenia k Moskve veľa úžitku nemali, práve naopak (nehovoriac o znova prenasledovaných Tatároch a iných menšinách).

Ak Putin chce zachrániť lesk svojho víťazstva doma a priazeň miestnych, musí Rusom na Kryme konečne ponúknuť i nejaké rukolapné výhody a aspoň spomaliť ich ekonomický úpadok. A myslí si, že sa to lokálnou vojnou dá vyriešiť rýchlejšie a dokonca aj lacnejšie než stavbou mosta a dlhodobými investíciami.

Iná vec je, či by dobytie nových území a priameho spojenia s Krymom ekonomiku polostrova zachránilo. Krym by sa nepripojil k mocnému a bohatému Rusku, ako sa sľubovalo. Ale k upadajúcej krajine, v ktorej tento týždeň Putin pripustil dokonca i to, že treba predsa len obmedziť ambiciózny program vyzbrojenia Ruska z roku 2011, ktorý ešte nedávno označil za nedotknuteľný.

Pre obyvateľov Ruska by malo dobytie ďalších území priniesť aspoň pocit víťazstva a na čas oddialiť uvedomenie si ceny, ktorú zaň platia. Napriek všetkému nacionálnemu ošiaľu a oslavám úspechov ruských zbraní je však základom uznania Putinovej moci u väčšiny Rusov to, že v krajine nastolil aspoň zdanlivý poriadok (Kremeľ kradnutie viac reguluje a bežný občan ho až tak veľmi nevidí) a že v časoch vysokých príjmov z ropy a plynu zlepšil ich životnú úroveň.

Teraz hrá Putin o čas. Nezostáva mu nič iné, než dúfať, že nízke ceny ropy sú dočasné, čoskoro sa opäť zvýšia, že Európu sankcie unavia a všetko bude zase v poriadku. A že sa to udeje, skôr než Rusi zistia, že sa z propagandy nenajedia.