Nové ruské rakety Triumf prepísali pravidlá nad Sýriou a Tureckom

Keď turecké stíhačky nedávno zostrelili ruský bombardér, Kremeľ okamžite odpovedal. Viac sa síce hovorilo o rušení návštev ruských dovolenkárov, stopke pre spoločný plynovod či hospodárskych sankciách, ale bezprostredným dôsledkom ruskej reakcie bolo obmedzenie aktivity tureckého letectva.

Moskva totiž k turecko-sýrskej hranici pár dní po zostrele poslala protilietadlový raketový systém S-400. Pre Turkov to neznamená nič menej než to, že ruskí vojaci v Sýrii dovidia stovky kilometrov dovnútra ich vzdušného priestoru.

Nasadenie Triumfu, ako sa táto zbraň oficiálne volá, vyvolalo oslavy Putinových fanúšikov. Nekriticky ju vykresľujú takmer ako perpetuum mobile na zostreľovanie všetkého, čo sa vo vzduchu hýbe. Lenže faktom je, že ide o mimoriadne nebezpečný systém zem-vzduch, ktorý v mnohom predčí západnú konkurenciu. Nič na tom nemenia ani možné pochybnosti o dôveryhodnosti všetkých oficiálnych ruských informácií.

Už tradične je totiž vývoj zbraní na Západe pod väčšou kontrolou verejnosti (ani tá však, samozrejme, nevie zďaleka všetko), kým ich ruské náprotivky vznikajú vo väčšom utajení. Preto sme vo väčšej miere odkázaní len na oficiálne informácie, ktorých dôveryhodnosť môže byť niekedy pochybná.

S-400 v akcii:

https://www.youtube.com/watch?v=TPpGIKNggdM

Nebojovali, ale vzbudzujú rešpekt

Triumfy zatiaľ síce nebojovali, ale o to väčší rešpekt vzbudzujú. Zakaždým, keď sa objaví zmienka o tom, že sa ich Rusko chystá predať viac či menej nedemokratickému či agresívnemu režimu, vyvolá to obavy z narušenia rovnováhy v regióne.

S-400 je výsledkom dlhodobého vývoja. Ruská armáda ho do výzbroje začala zaraďovať v roku 2007 a nahrádza ním staršie systémy S-300. Výmena ešte zďaleka nie je na konci.

Triumf priamo vychádza zo spomínaného predchodcu S-300, na ktorom v Sovietskom zväze začali pracovať v roku 1967. Vo výzbroji ho má vo verzii S-300PMU aj slovenská armáda, ktorej zostal po rozdelení Československa. Premiér Robert Fico po tohtoročnej návšteve Moskvy hovoril o jeho budúcej modernizácii.

Náš komplet je zaradený k 1. protilietadlovej brigáde v Nitre. Dokáže zasiahnuť proti cieľom, ktoré letia rýchlosťou až 4300 kilometrov za hodinu. Slovenské ministerstvo obrany uvádza, že jeho dostrel je 75 kilometrov na diaľku a 27 na výšku. Teoreticky dokáže zničiť všetko od lietadiel cez strely s plochou dráhou letu až po balistické rakety. Približne rovnaké schopnosti majú aj systémy, ktoré Rusko práve dodáva do Sýrie.

V porovnaní s S-400 je to však stále málo.

Hviezda s výhradou

Kým sa však pozrieme na jeho parametre, najskôr pár slov o asi najslávnejšej protilietadlovej rakete, americkom Patriote.

Máloktorá zbraň sa v uplynulých desaťročiach stala takou mediálnou hviezdou ako práve rakety zem-vzduch Patriot. Preslávili sa, keď sa Saddám Husajn v roku 1991 pokúsil zatiahnuť do prvej Vojny v zálive Izrael a rozbiť tým veľkú protihusajnovskú koalíciu. Iracký diktátor mal len veľmi obmedzené možnosti, ako to dosiahnuť. Vybral si balistické rakety krátkeho doletu známe ako Scud (a ich iracké deriváty), ktoré jeho jednotky začali vystreľovať na Izrael, Saudskú Arábiu a Bahrajn.

V tom čase to už boli beznádejne zastarané a v podstate primitívne zbrane. Teoreticky sa ich presnosť mala pohybovať v okruhu 500 metrov od cieľa, ale skutočnosť bola ešte omnoho horšia. Napriek tomu ich použitie vyvolalo veľké obavy. Okrem konvenčných trhavín ich totiž Iračania teoreticky mohli naplniť aj chemickými zbraňami, pri ktorých by už nepresnosť až tak neprekážala.

Prípad z 25. februára 1991 bol navyše varovaním, že pri zhode náhod predsa len dokážu spôsobiť veľké škody. Kasárne v saudskom Dahrane vtedy zasiahla jedna zo striel. Zahynulo 28 amerických vojakov a jeden domáci strážca. Stovky ľudí utrpeli zranenia.

Aby Spojené štáty udržali Tel Aviv mimo ozbrojeného konfliktu, poslali do Izraela svoje najmodernejšie protivzdušné rakety Patriot a médiá potom istý čas takmer dennodenne informovali o tom, koľko irackých Scudov nad Izraelom a Saudskou Arábiou – ktorá bola ich druhým cieľom – zostrelili. „42 zachytených Scudov, 41 zničených,“ spokojne vyhlásil americký prezident George Bush v prejave pred zamestnancami továrne, kde Patrioty vyrábali.

Lenže na pohľad skvelé výsledky mali svoje ale. Patrioty síce dokázali Scud vo vzduchu spoľahlivo zasiahnuť, no vo veľkej väčšine prípadov nezničili bojovú hlavicu, ale iba palivové nádrže. Hlavica s výbušninou často dopadla neporušená na zem a niekedy aj vybuchla. Pripisuje sa to aj nekvalitnej irackej „modernizácii“ Scudov. Stávalo sa totiž, že počas letu sa Husajnove rakety neplánovane rozpadli, pričom Patrioty sa zamerali na najväčšiu neporušenú časť, ktorou boli práve nádrže. Svoj cieľ síce zničili, ako mali, no nie ten najdôležitejší.

„Patrioty narobili veľa hluku a ohňostroja, ale mnohé z nich nezneškodnili ničivý náklad svojich cieľov,“ spochybnila analýza New York Times ich účinnosť už v marci 1991.

V roku 2015 sú výrazne modernizované Patrioty stále vo výzbroji americkej armády a množstva spojencov, nachádzajú sa aj na Blízkom východe. V roku 2014 nimi izraelská armáda zostrelila sýrsky dron i bombardér Su-24. V júni tohto roku zas jemenskí rebeli vystrelili dva Scudy z výzbroje jemenskej armády na Saudskú Arábiu. Oba zničili Patrioty. Turecké hranice s nimi v rámci pomoci NATO po začatí vojny v Sýrii strážili nemeckí vojaci.

Patrioty v akcii:

Nie je Patriot ako Patriot

Moderné zbrane sú mimoriadne drahá záležitosť. Všetky armády sveta sa preto snažia do najväčšej možnej miery modernizovať tie, ktoré už majú vo výzbroji. Stále je to lacnejšie, než kupovať alebo vyvíjať úplne nové. Preto je dôležité rozlišovať aj medzi Patriotom z roku 1991 a dnes.

Tento systém začali Američania podobne ako Sovieti S-300 vyvíjať v 60. rokoch minulého storočia, do výzbroje ho po rôznych problémoch zaradili o dve desaťročia neskôr vo verzii označovanej PAC-1. V Iraku už bojovala verzia PAC-2, ktorej pokračovaním je PAC-3. O systéme hovoríme preto, že samotná raketa je len jeho časťou, ktorá by bez príslušenstva na zemi v podobe nosiča, odpaľovacieho zariadenia, radarov a ďalšieho zložitého vybavenia nefungovala.

Vo Vojne v zálive nasadili druhú z verzií. PAC-2 bola skonštruovaná tak, aby letela priamo k cieľu, ktorý sa môže pohybovať rýchlosťou vyššou než päťtisíc kilometrov za hodinu, a čo najbližšie pri ňom explodovala. Fragmenty zo strely mali cieľ buď úplne zničiť, alebo ho aspoň odchýliť od dráhy letu. Práve to sa pomerne spoľahlivo dialo pri irackých raketách. Rovnaký princíp využívajú aj rakety zem-vzduch Buk, ktoré môžu za zostrelenie malajského boeingu nad Ukrajinou.

Rakety modernejšej verzie Patriota sú menšie a ľahšie. Kým predchádzajúca generácia vážila takmer 900 kilogramov, PAC-3 má už len 312. Zásadným rozdielom je aj spôsob, akým ničia cieľ. Nedosiahnu to výbuchom v jeho blízkosti, ale priamym nárazom doň a explóziou 73-kilogramovej nálože. Táto metóda je účinnejšia práve pri prípadnom ničení balistických striel s chemickou alebo biologickou zbraňou. Zatiaľ posledná modernizácia, ktorá zvýšila účinnosť proti balistickým raketám, má označenie PAC-3 MSE. Rakety tejto verzie majú okrem iného silnejší motor, ktorý im dáva dlhší dolet.

Patriot vs. S-400

Mechanické porovnávanie parametrov rôznych zbraní je často pochybné, pretože nevyjadruje také dôležité veci, ako sú kvalita obsluhy či to, či je schopnosť zničiť nepriateľa uvádzaným spôsobom reálna alebo iba vysnívaná. Výsledkom tak teraz môže byť papierové víťazstvo ruského výrobku. Parametre však sú len orientačné, pretože rôzne zdroje uvádzajú často veľmi rozdielne technické údaje.

Pri posudzovaní kvality rakiet zem-vzduch sa za jedno z najdôležitejších čísel považuje ich dostrel (každý zo systémov je schopný vystreľovať rôzne druhy rakiet, v prípade S-400 až sedem, pričom každá z nich má iné parametre). A tu ruský Triumf nad Patriotom vedie asi najviac. Americký systém vo verzii PAC-3 MSE dokáže v ideálnom prípade zničiť balistickú raketu na vzdialenosť približne 35 kilometrov, nepriateľské lietadlo na 150 kilometrov. Pri ruskom konkurentovi sa uvádza schopnosť zasiahnuť balistickú raketu v intervale od 30 do vyše sto kilometrov a v prípade lietadiel až 400 kilometrov.

Pretože je S-400 určený primárne na zachytávanie vzdialených cieľov (napríklad radarových lietadiel AWACS v službách NATO), má výkonnejší radar než Patriot. Niektoré zdroje uvádzajú, že jeho dosah je až 600 kilometrov. Ak by aj boli tieto údaje prehnané, nič to nemení na tom, že rozmiestnením rakiet na severe Sýrie blízko tureckých hraníc majú Rusi vo vzduchu pod kontrolou všetko do hĺbky stoviek kilometrov nad tureckým územím.

Dôležitým údajom je aj minimálna výška cieľa, v akej ho radary celého systému dokážu zachytiť. Ak by radar niektorého z nich videl dajme tomu iba nad výšku sto metrov, nižšie letiace ciele by mu unikli. Podľa ruských zdrojov vidí S-400 už do výšky päť metrov nad zemou (samozrejme, nie až do vzdialenosti 600 kilometrov). Patriot vo verzii PAC-2 až do výšky nad 60 metrov. Modernejšie verzie sú na tom pravdepodobne lepšie, ale presný údaj nebolo možné nájsť.

Na pohľad tak môže Triumf pôsobiť ako dokonalý vládca vzduchu a Rusko sa tento imidž veľmi snaží podporovať. Aj preto, že chce zarobiť na jeho predaji. Sám osebe by však v prípade ostrých bojov bez podpory iných systémov veľa nezmohol. Západ – teda Američania – má navyše momentálne náskok nielen v praktických skúsenostiach z bojov, ale aj v kvalite elektroniky, ktorá pri modernej technike rozhoduje. Keby sa Triumf niekedy dostal do konfrontácie s inou dobre vyzbrojenou armádou, musel by čeliť napríklad veľmi intenzívnemu rádioelektronickému rušeniu. Rusi síce nedávno oznámili, že presne v takýchto podmienkach Triumf na strelnici Kapustin Jar veľmi úspešne otestovali proti štyrom balistickým raketám, ale pravdu poznajú len oni.

Práve schopnosť pracovať v podmienkach rádioelektronického boja by v praxi ukázala skutočnú účinnosť Triumfu. To isté, samozrejme, platí aj o Patriotoch.

Nespochybniteľné však je, že ide o mimoriadne kvalitnú zbraň, ktorej prekonanie by bolo vážnym problémom. Nasadenie Triumfu v Sýrii tak dáva NATO príležitosť sledovať jeho správanie priamo v akcii, čo sa nepochybne deje. To isté platí aj o Rusoch, ktorí môžu otestovať napríklad to, ako S-400 vidí „neviditeľné“ F-22, ktoré nad Sýriu tiež lietajú. Teda, ak ich Američania zámerne s rovnakým cieľom posielajú na miesta, kam dosiahne jeho radar.