Učiteľka z Brna útočí na queer študentov, o transrodovom páre napísala článok, v ktorom sa spoznal

Keď si Ari a Robin prvýkrát sadli do lavice gymnázia v brnianskej štvrti Královo Pole, mali obaja iné meno aj rod.

„Niekedy medzi šiestou a ôsmou triedou na základke som zisťovala, že som queer. Nerozumela som trans témam, pretože vám o nich, bohužiaľ, nikdy nikto nič nepovie,“ spomína dnes dvadsaťročná Ari pri rozhovore v kaviarni.

Keď začala experimentovať s líčením a počas pandémie si nechala narásť dlhšie vlasy, jej otec bol rád. Je totiž fanúšikom glam rocku. „A keď jeho potomok začal vyzerať ako kissák, páčilo sa mu to,“ smeje sa.

V poslednom ročníku štvorročného gymnázia oznámila triede, na čo prišla: že je trans a volá sa Ari. Trieda to bez problémov prijala.

O rok skôr, v treťom ročníku, začala chodiť s Robinom. Ten o tom, že je trans, vedel pomerne skoro.

„Začal som si to uvedomovať, keď som mal asi 14 rokov,“ rozpráva dvadsaťročný chlapec o časoch, keď ešte ako dievča vysvetľoval blízkym ľuďom, že ho majú volať Robin. „Mali sme s kamarátkou interný vtip: ona bola Batman a ja Robin. A to meno sa mi veľmi páčilo,“ opisuje hľadanie vlastnej identity.

Robin aj jeho priateľka zažili podobný coming-out. Keď Robin triede v druhom ročníku počas lockdownu oznámil, že je trans a majú ho volať inak, stretol sa s podporou. „Napísal som to do triednej skupiny. A všetci mi na to dali srdiečka.“

Učitelia a učiteľky zareagovali na obe premeny prevažne s pokojom – oboch študentov začali oslovovať správnymi zámenami aj menami. „Boli tam takí, ktorí si povedali, že už sú na to veľmi starí, povedali mi, že od nich chcem veľa,“ vraví Ari so šálkou čaju v ruke. No dodáva, že väčšina učiteľského zboru ich pravé ja prijala.

Na konci marca tohto roku sa však o svojej sociálnej tranzícii aj vzťahu dočítali iný príbeh. Učiteľka angličtiny Jana Prchalová sa o ich vzťahu rozpísala v článku na webe Neviditelný pes. V texte nazvanom „ŠKOLY: My, vy, oni… alebo Transgender na jednom českom gymnáziu“ pod zmeneným menom Katarína spísala svoje skúsenosti s queer žiakmi.

„Vlani som sa s ním stretla pri maturite a bol to pre mňa tristný pohľad – celý v čiernom a piercing, kde sa dá,“ napísala Prchalová o Robinovi. V článku, zrejme v záujme anonymizácie, mení rody aj mená svojich študentov a študentiek.

„Ešte predtým sme si vymenili e-maily, v ktorých sa ma pýtal, či sa do mnou organizovanej súťaže môže prihlásiť pod svojím ženským menom. Odpovedala som mu, že by mal používať meno, ktoré má v občianskom preukaze, a využila som túto príležitosť, aby som mu poslala odkaz na webové stránky, kde transgender ľudia ľutujú svoju sociálnu, prípadne chirurgickú tranzíciu,“ pokračuje pedagogička.

Odvrátená tvár

Na to si spomína aj Robin. Keď jeho oznámenie v škole prijali, napísal učiteľke angličtiny, že je trans, volá sa Robin a rád by sa do anglickej súťaže zapísal pod svojím menom.

„Odpísala mi, že je to neoficiálne, že si tam mám asi napísať, čo teda chcem. A potom napísala asi dva odseky, v ktorých mi poslala tip na stránku Sex Change Regret. Tam boli úplne zavádzajúce informácie, štatistiky bez zmysluplných zdrojov. Bolo tam, že 80 percent ľudí tranzíciu ľutuje, 90 percent spácha samovraždu. Nepravdivé informácie. A odporučila mi knižku Odvrátená tvár transgenderu,“ opisuje Robin.

Stránku Sex Change Regret založil Američan Walt Heyer, ktorý žil po tranzícii osem rokov ako žena. A teraz chce svetu povedať, že to bola chyba. A že každá transrodová osoba je len chorý človek, ktorý potrebuje vieru. „Žil som ako žena, kým som nenašiel Ježiša Krista,“ hovorí vo videu za zvuku piana starší muž a autor knihy, ktorú Prchalová Robinovi odporučila.

„Snažil som sa uviesť tie dáta na pravú mieru, našiel som skutočné zdroje, poctivé štatistiky. A napísal som jej, že to, čo tá stránka píše, nie je pravda a v prílohe prikladám zdroje, že sa na to má pozrieť. A že mi nepripadá vhodné, aby mi niečo také posielala,“ spomína Robin.

Na to mu učiteľka nikdy neodpovedala. Zato jeho fact-checking spomína vo svojom texte: „Obratom mi poslal odkaz na iné webové stránky, kde sú všetci utvrdzovaní v tom, že byť transgender je úplne normálne a v poriadku.“

Prchalová v „spovedi“ na webe Neviditelný pes písala aj o Ari. „Vlani mesiac pred maturitou nás informovala študentka posledného ročníka, že chce byť oslovovaná tzv. rodovo neutrálnym menom Chris. Naozaj to pre ňu – na ten jediný mesiac! – bolo také dôležité? Alebo to bol posledný spôsob, ako na seba upozorniť?“ pýta sa angličtinárka a krátko sa rozpíše aj o jej vzťahu s Robinom.

„Bola som poučená, že ide o tzv. queer vzťah, no ja ,stará konzerva‘ nemôžem pochopiť, akú tam kto hrá úlohu a ako vyzerá ich prípadný intímny život,“ napísala Prchalová o svojich žiakoch.

„Píše tam o našom intímnom živote. Veď ma ani nikdy neučila,“ hnevá sa Ari. „Zato mi však očividne veľa pozerala do života, hrabala sa v tom, kto som, s kým chodím.“

„Zdalo sa mi neuveriteľné, že zašla tak ďaleko,“ dopĺňa ju Robin. „Že pošpinila šesť detí (Prchalová v texte píše aj o ďalších štyroch ľuďoch, pozn. red.), svojich študentov. Bol som v šoku,“ opisuje moment, keď si čítal o detailoch svojho osobného života.

Pozitívna klíma

„Grilovala ma na maturite, ale to asi všetkých. Keď ma doskúšala, išla do inej triedy a hovorila, aký som hrozný,“ rozpráva Robin, čo sa dopočul od kamarátov zo školy.

To potvrdzuje Klára, študentka záverečného ročníka, ktorá vtedy bola v tej triede. „Namiesto toho, aby sme sa učili po anglicky, celý čas hovorila o Robinovi. Hovorila nám, ako sa volal pred tranzíciou, hovorila o ich e-mailovej komunikácii. Hovorila, že Robin je psychicky chorý,“ spomína študentka, ktorú spolu s ďalšími spolužiakmi učiteľka nabádala, aby Robina ani Ari v tranzícii nepodporovali. „Hovorila nám, nech nepoužívame ich správne mená a zámená,“ dopĺňa.

Prchalová sa podľa Robina transrodovým deťom zo svojej školy zrejme snaží pomôcť. „Myslí si, že transrodoví ľudia potrebujú presvedčiť, že nie sú trans. Myslí si, že robí dobrú vec,“ odhaduje.

„Jej motivácia je jedna vec, ale veď aj v školskom poriadku je napísané, že má robiť všetko pre nastolenie bezpečného prostredia,“ upozorňuje Ari. V školskom poriadku brnianského gymnázia sa píše, že pedagogický pracovník je povinný okrem iného „svojím prístupom k výchove a vzdelávaniu vytvárať pozitívnu a bezpečnú klímu“.

Prchalová však podľa zistení Deníka N premieta svoje konzervatívne názory aj do výučby. A to už niekoľko rokov.

Ako keď slepý riadi auto

„Nikto sa jej na nič nepýtal. Jednoducho nám to sama od seba začala premietať,“ spomína Linda, ktorá na gymnáziu na Slovanskom námestí maturovala v roku 2017.

Redakcii opísala hodinu angličtiny, počas ktorej Prchalová svojim vtedy šestnásťročným až sedemnásťročným študentom a študentkám údajne premietala dezinformačný reťazový mail.

„Bolo tam veľmi veľa homofóbnych nezmyslov. Bol to text jasne zameraný proti právam LGBTQI ľudí. Proti tomu, aby mali možnosť mať deti alebo sa brať. Povedala som jej, že s tým nesúhlasím. Odpovedala mi, že gayovia a lesby nemôžu mať viac práv, pretože to je, ako keď slepý šoféruje auto,“ rozpráva Linda. Trieda sa vtedy profesorke postavila, ona ich argumentáciu odmietala.

„Povedala nám, že rovnoprávnosť je v tomto ohľade neprijateľná. A začala sa nás pýtať, kde je tá hranica, čo by sme ako spoločnosť mali dovoliť. Či by malo byť v poriadku, aby si ľudia brali svoje malé deti, svojich miláčikov, svoje alter egá,“ spomína Linda.

Učiteľka na hodine angličtiny vysvetľovala triede, že adopcia pármi rovnakého pohlavia zhoršuje kvalitu života takýchto detí. A dodala, že homosexualita je trend a konštrukt.

„Povedala nám aj to, že má pár gay priateľov, ale že si uvedomujú, že s nimi nie je niečo v poriadku. A tak to radšej nikomu veľmi nehovoria,“ opisuje Linda.

Na tej istej hodine sedela aj Katka, ktorá už v tom čase vedela, že je lesba. A nebolo pre ňu ľahké počúvať homofóbny výstup učiteľky angličtiny.

„Pamätám si, že som úplne sčervenela. Chcela som toho povedať oveľa viac, než som v tej chvíli dokázala. Cítila som vnútri seba zlosť, hnev,“ spomína na momenty, keď profesorka triede tvrdila, že viac práv pre gayov a lesby povedie k sobášom so psami.

„Povedali sme jej, že je to hlúposť. Ale nemôžete si ako mladé dievča, študentka, dovoliť začať na ňu kričať. To som však v tej chvíli potrebovala urobiť.“

Katke navyše učiteľka angličtiny priamo zasiahla do života, keď si na triednej schôdzke zavolala jej mamu. „Zomrel mi starý otec, ťažko to na mňa doľahlo, zažívala som temnejšie obdobie. Ona sa spýtala mamy, či to celé nesúvisí s tým, že sa vyrovnávam so svojou orientáciou. Tej som však o tom, že som lesba, ešte nepovedala,“ opisuje Katka situáciu, keď ju Prchalová pred matkou „vyoutovala“.

„Som presvedčená o tom, že to nemyslela zle. Bola za tým skôr neznalosť toho, ako sa v takej situácii správať, ako s tým zaobchádzať. Ale hovorím si, že mala ako učiteľka vedieť, že sa to nerobí,“ podotýka Katka.

Queer deti a riziko samovrážd

Homofóbna prednáška na hodine a odmietavá klíma nastolená učiteľkou môže mať podľa oslovených expertov výrazne negatívny vplyv na deti. „Stačí jeden učiteľ, ktorý má takýto nepriaznivý prístup, a môže to mať závažné dôsledky pre ďalší život,“ hovorí psychológ Jiří Procházka.

Podľa psychológa a psychoterapeuta Miroslava Šubrta prispievajú homofóbne výroky, podobné tým z výučby Prchalovej, k takzvanému menšinovému stresu. „To je dobre opísaný fenomén, ktorý je spojený s vyššou mierou úzkosti a depresivity,“ vysvetľuje.

„Menšinový stres môžeme jednoducho definovať ako stres pôsobiaci nad rámec bežného stresu,“ opísal nadbytočné napätie vylúčených jedincov pre týždenník Hrot Michal Pitoňák z Národného ústavu duševného zdravia. „Je to systémový faktor, ktorý súvisí so spoločenskými normami, býva chronický a pôsobí najmä na skupiny, ktoré sú v spoločnosti stigmatizované,“ dodal.

Odmietavé prostredie nastolené vyučujúcim navyše podľa Šubrta pôsobí na všetkých žiakov a žiačky. „Nerešpektujúce správanie učiteľa alebo učiteľky spôsobuje napätie medzi všetkými deťmi a posilňuje atmosféru, že je možné šikanovať a ponižovať druhých na základe ich odlišnosti,“ približuje dôsledky takéhoto konania.

A pridáva dôležitý fakt: Výskumy jasne ukazujú, že čím je prostredie tolerantnejšie, tým klesá množstvo samovrážd. „Naopak, (mikro)agresie voči LGBTQI ľuďom sú spojené s väčšou samovražednosťou mladistvých,“ dopĺňa psychológ.

Samovražedné tendencie sa transrodových a queer detí bytostne týkajú. „V Českej republike sme v Európskej únii dlhodobo na vrchole z hľadiska suicidality (samovrážd – pozn. red.) dospievajúcich, čo s tým bezprostredne súvisí. Vieme, že homofóbiou a transfóbiou je veľká časť samovrážd motivovaná,“ podotýka Procházka. „U transrodových detí a dospievajúcich ide suicidalita až k päťdesiatim percentám,“ dodáva.

Jeho tvrdenia potvrdzujú aj výskumy. Viac ako polovica mladých transrodových alebo nebinárnych ľudí v Spojených štátoch v minulom roku podľa dát neziskovej organizácie Trevor Project vážne uvažovala o samovražde.

Podľa ďalšej štúdie, zverejnenej vlani v lekárskom časopise Lancet Child & Adolescent Health, existuje u transrodových a nebinárnych dospievajúcich štyrikrát až päťkrát väčšia šanca, že ich po pokuse o samovraždu odvezie záchranka. „Tieto deti sú vážne ohrozené samovražednými myšlienkami, prípadne aj pokusmi o samovraždu. A to je len vrchol ľadovca, pod ním sú poruchy príjmu potravy, veľmi časté je aj sebapoškodzovanie a depresia,“ vymenováva Procházka.

Práve transrodové a nebinárne deti sú pritom podľa dostupných dát v európskych školách často terčom šikanovania. Podľa prieskumu belgickej neziskovej organizácie IGLYO a organizácie UNESCO z roku 2021 zažilo šikanovanie pre svoju rodovú identitu a sebaprezentáciu 90 percent transrodových žien, 59 percent transrodových mužov, 45 percent nebinárnych a 40 percent intersex ľudí.

Dlhodobé vystavenie transfóbnemu alebo homofóbnemu prostrediu bez dostatočnej podpory vedie podľa Šubrta takmer naisto k tomu, že dieťa odsúdeniu uverí a stotožní sa s ním. A zníži sa jeho sebahodnota. To má potom negatívny vplyv na jeho neskorší život.

„Takýto človek môže mať depresívne nálady a úzkosti, prípadne sa neprihlási na školu, na ktorú by mal kapacitu, alebo zostáva v práci, ktorá mu nevyhovuje. Môže mať aj problémy v ľúbostných vzťahoch, tendenciu zneužívať návykové látky alebo nenahlásiť transfóbny trestný čin,“ opisuje psychoterapeut, ktorý má záštitu nad webom Queer psychologie.

Transrodové deti podľa neho potrebujú hlavne pocit prijatia. „Základom je uznanie identity dieťaťa a umožnenie sociálnej tranzície do roly, ktorá je mu vlastná,“ hovorí Šubrt.

„Akceptácia rodu a mena je tá najmenšia a najlepšia vec, ktorú môžeme robiť,“ dopĺňa ho sexuológ Pavel Turčan. „Súčasťou toho by mala byť prípadne aj psychoterapia, ale so psychológom, ktorý danej problematike rozumie.“

Normálna rétorika

O tom, aké je, keď vás sklame učiteľ, vie svoje Peťa, ktorý na Slovanskom námestí maturoval v roku 2020. Ešte ako nebinárny narazil na predošlej škole na otvorene homofóbnu učiteľku angličtiny.

Mal silné depresie, pretože je trans a začínala sa uňho puberta. „A navyše sa voči mne učiteľka, ku ktorej som vzhliadal, správala nevraživo. Ublížilo mi to. Mal som k nej vzťah, lipol som na nej v ťažkom životnom období. A ona ma odkopla s tým, že je so mnou niečo zle,“ rozpráva transrodový chlapec, ktorý si po prestupe na gymnázium na Slovanskom námestí vypočul svoje aj od Prchalovej.

„Snažila sa nás evanjelizovať,“ povzdychne si Peťa, keď hodnotí zážitky z hodín angličtiny. Na tých Prchalová sama od seba opakovane otvárala témy LGBTQI ľudí. Triede podľa neho tvrdila, že ak v snemovni prejdú zväzky rovnakého pohlavia, povedie to k legalizácii pedofílie.

„Čo je trošku viac fucked-up, než som si vtedy uvedomoval. Takú rétoriku som totiž počul úplne všade, pripadalo mi to normálne,“ spomína Peťa.

Na Prchalovej hodinách sa necítil dobre. „Raz mi povedala, že človek o svojej sexualite nemôže nič vedieť, kým nedovŕši 25 rokov, pretože sa mu v tom čase ‚dovyvinie‘ mozog. Keď som sa jej spýtal, či súhlasí s tým, že sa ženy a muži berú pred dvadsaťpäťkou, nevedela, čo mi na to má odpovedať. Vzťahy medzi mužmi a ženami jej totiž neprekážajú,“ opisuje Peťa.

„Zverila sa mi s traumou“

„Pripadalo mi to absolútne neprofesionálne,“ hovorí o učiteľkinom článku na webe Neviditelný pes Nikola, ktorá na škole stále študuje. Aj ona pozná Prchalovej prednášky o queer ľuďoch, článok ju však prekvapil. „Najviac ma zaskočilo, že tam píše o deťoch. Keby o mne napísala v ich veku, neviem, čo by to so mnou urobilo,“ podotýka transrodové dievča.

Chápe pritom, že niekto môže byť zle informovaný. „Dokážem akceptovať aj to, že sa možno ani nechce informovať. Kým nikomu neubližuje,“ podotýka.

Prchalová však v texte spomínala aj študentov, ktorí mali, ako sama písala, 13 rokov. Uvádzala detaily z osobného života svojich žiakov a žiačok a zdieľala informácie o ich úzkostiach a rodinných problémoch, s ktorými sa jej zverili.

„Pri online výučbe mala pri svojom mene napísané niekedy on, inokedy oni,“ píše o jednom z dievčat. „Zverila sa mi s nejakou traumou v rodine z matkinej strany, k tomu vraj sama trpí úzkosťami, depresiami a občas panickými atakmi,“ píše v texte.

Ten pokračuje príbehom o tom, ako niektorého z učiteľov študentka napomenula, keď zle uviedol rod pri jednej z transrodových žiačok. „Keby to nebolo také vážne, bolo by to na smiech,“ hodnotí to v článku Prchalová.

Text sa dostal do povedomia ľudí na sociálnych sieťach, keď ho zdieľala Aliancia pre rodinu, ktorá bojuje za ústavnú definíciu manželstva ako zväzku muža a ženy a odmieta posilnenie práv queer ľudí v Česku.

Ako autor článku, ktorého súčasťou je spoveď učiteľky, bol na webe Neviditelný pes uvedený David Floryk. „Nepotvrdzujem, že je autorkou tej skúsenosti pani Prchalová, pretože ma zaviazala mlčanlivosťou,“ hovorí. Na otázku, či mu Prchalová text poslala sama alebo si ho vyžiadal, však odpovedá: „Sama sa na nás obrátila.“

Na otázku, či „nás“ znamená na Neviditelného psa, odpovedal: „Na nás ako na Alianciu pre rodinu. Ja to píšem ako jej zástupca,“ vysvetľuje muž, ktorý je hospodárom českého konzervatívneho spolku. To však pri článku nebolo uvedené, takže pôsobí ako práca novinára.

Redakcia sa s otázkami obrátila aj na predsedníčku Aliancie pre rodinu Janu Jochovú. Tá odmietla odpovedať na to, v čom presne spočíva „rozkladný potenciál“ transrodových detí, ako napísal spolok na Twitter. „Na našom rozhodnutí neodpovedať na otázky Deníka N, pretože píše zásadne zaujato, sa nič nezmenilo,“ napísala.

Trans vlajky na chodbách

Prchalová sama priznala, že je autorkou textu. Nie redakcii, tej odmietla po niekoľkých výzvach odpovedať na otázky, ale riaditeľovi gymnázia Daliborovi Kottovi.

„Každý môže urobiť chybu, študent aj učiteľ. Veľmi oceňujem, že za mnou autorka článku prišla a ospravedlnila sa,“ napísal v e-maile, ktorý na začiatku apríla rozoslal študentom a rodičom a ktorý má redakcia k dispozícii.

„Hoci je článok jej osobným názorom, nevyjadruje oficiálny postoj školy a vedenie školy sa proti obsahu dôrazne ohradzuje,“ píše v ňom. „Autorka článku vedeniu školy oznámila, že ním chcela upozorniť na to, že tento problém nie je ojedinelý. Vyzerá to, že sa jej upozornenie podarilo, ale úplne nevhodným spôsobom, ktorý poškodil povesť našej školy a celú doterajšiu prácu v tejto oblasti,“ píše sa v liste.

V jeho závere Kott zdôrazňuje, že si praje, aby sa každý študent mohol cítiť v škole dobre a bezpečne. „A urobíme pre to maximum. Vedenie školy sa čo najúprimnejšie ospravedlňuje všetkým tým, ktorých sa obsah článku dotkol,“ uviedol.

Kott redakcii najprv prisľúbil, že odpovie na otázky, no po zistení, že bude v článku uvedené meno školy, zmenil názor. „Tému, o ktorej sa chystáte písať a ku ktorej ste mi poslali otázky, považujem za veľmi citlivú, ťažkú, pálčivú. Téma rozdeľuje celú spoločnosť. Situáciu v škole, ktorá nastala po zverejnení článku, riešime,“ napísal v e-maile. „Zároveň môžem povedať, že sa vami uvedenými informáciami budem zaoberať,“ dodal. Naznačil tak, že najskôr chce riešiť správanie učiteľky počas výučby.

Rozhovor odmietla aj výchovná poradkyňa gymnázia Markéta Krčmářová, iba napísala, že „komunikácia s médiami je v kompetencii pána riaditeľa“.

Bývalá riaditeľka Ilona Kopecká, ktorá školu viedla do roku 2018, sa nechcela vyjadriť pre rodinné povinnosti. Školský psychológ Martin Hofman v esemeske napísal, že práve pristál v Južnej Amerike, na ďalšiu správu už neodpovedal a nedvíhal telefón.

Redakcia oslovila so žiadosťou o reakciu Jiřího Nantla, námestníka hajtmana Juhomoravského kraja, ktorý je zriaďovateľom školy. „Vedenie gymnázia k tomu zaujalo za mňa správne interné stanovisko. O opísaných javoch vo výučbe neviem,“ odpísal v esemeske s tým, že takéto incidenty má riešiť riaditeľ školy. „Kraj podľa legislatívy nie je oprávnený vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov jednotlivých zamestnancov škôl,“ dodal.

Prchalovej článok námestník čítal. „Je však v úplne anonymizovanej podobe, a aspoň čo som videl, neobsahuje žiadne mená ani odkaz na konkrétne gymnázium,“ vyjadril sa. „Výučba však má byť určite apolitická a rešpektujúca osobnosť vzdelávaných,“ doplnil Nantl.

Udalosti posledných marcových dní, keď článok vyšiel, jasne dokazujú, že anonymizácia, o ktorú sa Prchalová a Floryk pokúsili, nebola úspešná. O tom, že text napísala miestna učiteľka angličtiny, sa rozprávala celá škola už niekoľko hodín po jeho vydaní.

Na stenách školských chodieb sa dokonca objavovali trans vlajky, na podporu queer študentov a študentiek uverejnil príspevok aj instagramový meme profil školy spravovaný žiakmi. V tom čase sa zišli queer študenti a študentky zo spomínaného gymnázia a premýšľali, čo robiť ďalej.

Nakoniec z anonymného e-mailu napísali riaditeľovi správu. „Identita osôb spomenutých v texte často nemusí byť známa ani niektorým ich blízkym a tento článok tak ohrozuje ich rodinné zázemie. Rovnako nie je ťažké odhaliť identitu onej ‚odvážnej učiteľky‘, ktorá za týmto článkom stojí. Pani profesorka Prchalová je na škole svojimi odmietavými postojmi k tematike rodu dobre známa,“ napísali riaditeľovi. „Nejde o ojedinelé prípady, ale o dlhodobé problematické správanie, ktorého najnovšou manifestáciou je práve spomínaný článok.“

Oslovili aj web Neviditelný pes so žiadosťou, aby text stiahol. Jeho šéfredaktor Ondřej Neff ho po zistení, že sa v ňom objavujú osobné informácie trinásťročných detí, ihneď zmazal.

Identický článok však vydal aj web Konzervatívní noviny. Pasáž s detailmi zo života študentov nakoniec redakcia nahradila niekoľkými odsekmi o tom, že ide o aktivistov, ktorí si uzurpujú debatu o trans problematike na školách.

Aj tak si skupinka bývalých i súčasných žiakov a žiačok vydýchla. „Nie sme aktivisti. Chceli sme ochrániť deti, ktoré boli v článku napádané. Doma o ich identite možno ani nevedia, o to nám išlo,“ vysvetľuje Ari.

„Potrebujem pracovať, mám toho veľa do školy. A ešte k tomu musím písať nejaké maily kvôli Prchalovej,“ sťažuje sa študentka politológie. „Radi by sme si len žili svoj život, ale ľudia ako pani profesorka nás nútia s tým niečo robiť,“ hovorí Ari a Robin prikyvuje.

Ako ľaváci

Prchalová sa v texte pustila aj do sexuologického hľadiska transrodovej problematiky. „Existujú výskumy, podľa ktorých sa deti, ktoré nie sú utvrdzované vo svojej novej identite, v drvivej väčšine prípadov samy po čase vrátia k svojmu biologickému pohlaviu,“ tvrdí napríklad.

To považuje sexuológ Turčan za nezmysel. „Keďže liečbu detí s rodovou dysfóriou či rodovým nesúladom musí podľa platných predpisov riadiť sexuológ v spolupráci s detským psychológom, psychiatrom a endokrinológom, mám ich v ordinácii pomerne dosť. A za celú prax sa mi iba u jedného z nich stalo, že zistilo, že to nie je jeho cesta,“ opisuje.

Prchalová v článku ďalej uvádza, ako sa jedna z transrodových študentiek v lavici „nekontrolovateľne trasie, prípadne trpí nervovými zášklbmi“. To profesorka prisudzuje nasadeniu blokátorov puberty. Tie však podľa Turčana prinášajú transrodovým dospievajúcim veľkú výhodu – dotyčný získa viac času na to, aby zistil, kým naozaj je.

„Blokátory sa dávajú až od určitého veku a na obmedzený čas, aby mohlo dieťa dostať priestor na skúmanie samého seba. Keď zistí, že to nie je jeho cesta, je možné ich vysadiť a všetko beží po starom,“ vysvetľuje s tým, že riziko prichádza len pri dlhodobom užívaní.

A telo, ktoré neprejde plnou pubertou, môže uľaviť psychike transrodového dieťaťa aj zjednodušiť prípadnú fyziologickú tranzíciu. „Pozitívny benefit toho je, že nemusí zažívať dysfóriu z menštruácie, rastu prsníkov a podobne. Navyše jeho alebo jej telo prípadne nepotrebuje niektoré zásahy,“ hovorí psychológ Procházka.

Hlavnou linkou celej „spovede“ Prchalovej je fakt, že transrodových a nebinárnych detí v školách pribúda. To potvrdzujú dáta zo zahraničia aj oslovení odborníci. No tí za tým vidia pozitívny jav: mladí ľudia sa dnes neboja hľadať svoju identitu.

„Počet transrodových detí narastá predovšetkým preto, že aj napriek tlaku odporcov je v spoločnosti oveľa väčšia informovanosť o danej problematike. A zároveň lepšia akceptácia týchto ľudí,“ podotýka Turčan.

V skutočnosti pritom podľa sexuológa transrodových ľudí až tak nepribudlo. „Boli tu aj predtým, ale trápili sa a báli sa prejaviť. A riešili to, ak našli silu, až v neskoršom veku,“ vysvetľuje.

Psychológ Procházka situáciu s transrodovými deťmi pripodobnil k histórii ľavákov. „Tá štatistika je rovnaká, ako keď sa ľaváci prestali preučovať. V tej chvíli ich rapídne pribudlo. Toto je to isté,“ hovorí.

Prchalová však za tým vidí fakt, že sa „na Západe stal z transgenderu mnohomiliardový biznis“, ako sa sťažuje v článku.

To Turčan opäť rozporuje, podľa neho ide o časté argumenty odporcov. „A tí sa neštítia použiť čokoľvek, len aby presadili svoje. Tá skupina ľudí, ktorá sa na liečbu blokátormi puberty dostane, je taká malá, že je pre farmaceutický priemysel nezaujímavá,“ podotýka.

„O biznis ide skôr tým, ktorí šíria tieto dezinformácie. A to bez ohľadu na to, koľko škody a ľudského utrpenia to narobí,“ hodnotí to sexuológ.

Embryo zo skrine

Nenávistné tendencie voči queer ľuďom navyše nie sú jedinými prejavmi učiteľky na hodinách. Tomáš študoval na tomto brnianskom gymnáziu v rokoch 2013 až 2015. A spolu so svojimi spolužiakmi a spolužiačkami zažil prekvapenie, keď učiteľka na hodine angličtiny otvorila tému potratov.

„Pani profesorka Prchalová po triede posielala plastové embryá. A hovorila, že potrat je vražda,“ spomína. Údajne nešlo o ojedinelý incident, učiteľka dávala kolovať modely ľudských zárodkov opakovane.

„V porovnaní s niektorými skúsenosťami ostatných spolužiakov je tento incident pomerne banálny, ale hovoril som si, že by mohol pomôcť ilustrovať atmosféru hodín angličtiny, kde sa preberali závažnejšie témy,“ hovorí Tomáš.

Štvrtáčka Klára dokresľuje pozadie protipotratovej prednášky: Prchalovú stretla na vlaňajšom Národnom pochode za život. Študentka prišla na protipotratovú akciu, ktorú organizuje ultrakonzervatívne Hnutie za život, vyjadriť nesúhlas. Prchalová stála v opačnom tábore.

„Stretli sme sa očami. Ale nič sme si nepovedali,“ spomína. Práve v e-shope Hnutia za život si záujemcovia môžu zadarmo objednať plastové embryá.

Podľa zistení Deníka N Prchalová v prednáškach o tom, že potraty sú zlo, pokračuje. „O profesorke Prchalovej sa vie, že je homofóbna, aj keď nejaké priame nenávistné prejavy som od nej nezažil. Skôr teraz otvára tému potratov,“ hovorí súčasný študent Krištof.

Aj on opisuje, ako učiteľka na hodine angličtiny bez toho, aby niekto zo študentov nadhodil túto tému, vytiahla zo skrine plastové embryo. „Posielala ho po triede a hovorila, aký je potrat zlý,“ opisuje pár týždňov starú situáciu Krištof, ktorý je nebinárny.

Aj keď situáciu s embryom označuje ako „nepohodlnú“, v škole sa vraj vždy cítil bezpečne a tamojšie prostredie považuje za ústretové. „Nebál som sa tam chodiť alebo tak. Keď teraz vyšiel jej text, nazrel som jej do hlavy. A nebol to pekný pohľad. Už sa tak ‚safe‘ necítim.“

Mená študentiek a študentov boli pre ich neplnoletosť a bezpečie zmenené. Výnimkou sú Ari, Robin a Peťa, ktorí so zverejnením svojho mena súhlasili. Redakcia pozná pravú identitu všetkých spovedaných.