Denník N

Filmárka Viera Čákanyová: Máme mozgy lovcov a zberačov, ale žijeme v oveľa zložitejšej dobe

Režisérka Viera Čákanyová. Foto N - Vladimír Šimíček
Režisérka Viera Čákanyová. Foto N – Vladimír Šimíček

Tvárime sa ako racionálne bytosti, no do veľkej miery nás ovládajú emócie, tvrdí dokumentaristka.

V technológiách siahame po nových formách inteligencie, zároveň stojíme pred výzvou možného zániku. V akom vzťahu stojí umelá inteligencia a klimatická kríza? Budú múdre technológie nástrojmi záchrany alebo sú priamou súčasťou distopických scenárov?

Autorka dokumentárnych filmov Viera Čákanyová sa zaoberá touto paradoxnou situáciou, do ktorej sa ľudstvo dostalo. Jej snímky Frem, Biela na bielej i najnovší film Poznámky z Eremocénu sú experimentálnymi skúmaniami vratkej budúcnosti človeka.

Žijeme v dobe kríz a zložitých otázok. Vo vašich filmoch viaceré zaznievajú – hlavne klimatická kríza a nástup umelej inteligencie. Otázka je, ako má umenie o týchto témach hovoriť. Môže ísť o dokumentárny prístup, môže to byť rozprávanie príbehu alebo snaha o vyvolanie emócie. Kam by ste zaradili svoj prístup?

Asi nemám nejaký jeden prístup. Môj posledný film mal istú genézu a výsledkom je jeho tvar. Ak by som si teraz mala zvoliť nejaký spôsob, možno by bol iný. Rolu zohralo aj to, že ide o množinu troch filmov, ktoré hovoria o rovnakých témach. V dvoch vystupujem ako postava, cez ktorú sa divák pozerá na svet. Je to akási súkromná správa vo fľaši, testament alebo odkaz do budúcnosti. Reakcie na posledný film naznačujú, že rezonuje preto, lebo je osobný. Ľudia sa s mojou výpoveďou dokážu stotožniť. Pri prvom filme Frem to bolo ťažšie, pretože išlo o pohľad cez umelú inteligenciu, čiže neľudskú entitu. Poznámky z Eremocénu sú osobným pohľadom, film obsahuje aj emócie a sentiment, ktoré zrejme oslovujú.

Čiže ide o silu emócií v protiklade k suchým faktom?

Zdá sa mi, že ak by išlo o klasický vedecký pohľad, podaný populárno-náučným spôsobom o metakríze, v ktorej žijeme, tak by na to ľudia už nereagovali. Informácií je toľko, že ich začíname odsúvať. Prirodzená ľudská reakcia na dlhodobú hrozbu je jej vytesnenie. Keby sme sa mali neustále zaoberať predstavou zániku, deštrukcie a smrti, asi by sme vôbec nedokázali fungovať.

Dostávame napríklad množstvo správ z medzinárodného panelu pre riešenie klimatickej krízy, neustále sa o tom hovorí na všetkých politických fórach a reakcia aj tak nie je dostatočná. Objektívny film by preto pravdepodobne nepriniesol efekt. Tvárime sa ako racionálne bytosti, no do veľkej miery sme ovládaní emóciami. Preto sa takéto podanie témy ľudí viac dotkne. Ani to však nevnímam ako nejaké zásadné riešenie.

Prečo?

Otázka je, ako dlho takto vyvolaný efekt pretrvá. V tomto rýchlom svete nás nejaký impulz na deň alebo týždeň kamsi vystrelí, ale potom opäť spadneme do každodennosti. A navyše: jedna vec je čosi zažiť a dostať sa do nejakého vnútorného rozpoloženia. Ide však o to, či sa nás to zmocní do tej miery, aby sme nejako konali. Niečo nami otrasie, sme zdesení a prežívame intenzívny pocit – dokážeme ho premeniť aj na akciu?

A pridajme si k tomu pochybnosti jednotlivca, ktorý uvažuje, ako môže prispieť k riešeniu globálnej krízy. Vzniká pocit bezmocnosti, ktorý posilňuje kríza zastupiteľskej demokracie a demokracie vôbec. Jednotlivci prestávajú cítiť spojenie s vládou a s manažmentom spoločnosti. Odstrihávajú sa a unikajú do svojich vnútorných svetov a paralelných vesmírov. Radšej sa „nepozerajú hore“, ako o tom rozprávala americká čierna komédia Donʼt Look Up.

Znie to dosť odovzdane a znamenalo by to, že ani robiť umenie sa už neoplatí. Predsa ste však nakrútili ďalší film.

Áno, ale naozaj som v týchto otázkach dosť skeptická. Niečo síce robím, pretože mám vnútornú potrebu vyjadriť sa k istým veciam. Je to pre mňa aj cesta hľadania nejakých odpovedí, ktoré možno ani neexistujú. Nepoháňa ma však predstava, že svojimi filmami zmením svet. Že si ľudia niečo uvedomia a začnú sa napríklad aktivizovať pri riešení klimatickej krízy. Na to mám primalý mediálny a politický dosah.

S vaším skeptickým pohľadom zrejme súvisí aj koncept botomori, ktorý sa vo filme objavuje. Je to druh finálneho úniku – zbaliť si veci na poslednú cestu a dať sa uniesť vlnami mora.

Áno, je to jeden zo spôsobov eskapizmu, ktorý je mi blízky. Aj preto, že mám rada more a plachtenie. Viem si predstaviť, že sa jedného dňa odplavím niekam mimo civilizácie.

Skôr než sa odplavíte, poďme k témam, ktoré vo vašich filmoch zaznievajú. Najprv k umelej inteligencii. Načo nám je? Jedna odpoveď znie, že získavame nástroj, ktorý nás zbaví rutinných činností a v dátach nachádza niečo dôležité. Iná predstava hovorí o niečom, čo nás presahuje a dokáže rozmýšľať lepšie ako my. Odtiaľto prúdia všetky utopické a distopické predstavy. Prečo sa človek usiluje o umelú inteligenciu?

Pre mňa je odpoveď jednoduchá. Je to preto, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Filmy

Klimatická kríza

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie